Z baránka lev

John van Hengel zmenil svet

diakon Greg Kandra

Možno ide o najvplyvnejšieho katolíka, o ktorom ste nikdy nepočuli. No John van Hengel by si to tak prial. Po väčšinu svojho života sa totiž snažil, aby sa pozornosť venovala iným.

Tento skromný a nenápadný muž zasvätil svoj čas a energiu pomoci ľuďom, ktorých si všímal len málokto – zúfalým a hladným ľuďom na perifériách, vrátane rodín, ktoré sa odrazu ocitli v takej krajnej chudobe, že sa usilovali nájsť jedlo aspoň v smetných košoch.

Chudoba, ktorej bol John van Hengel svedkom, ho v roku 1967 priviedla k rozhodnutiu založiť prvú potravinovú banku na svete – a tento nápad sa z miestnej cirkvi v Arizone rozšíril do celého sveta. Práve vďaka tejto myšlienke Johna van Hengela majú dnes desiatky miliónov ľudí denno-denne čo jesť. John, muž nesmiernej viery a tichej zbožnosti, pracoval s oduševneným zápalom, aby nasýtil chudobných ľudí.

„John bol veľmi pokorný muž,“ povedala v roku 2018 pre časopis Phoenix Magazine Claudia Cucitrová, organizátorka charitatívnych podujatí z Phoenixu. „No ak potreboval niečo obhájiť, jeho osobnosť sa zmenila a veľmi rýchlo sa z baránka stal lev.“ Takíto ľudia často zmenia svet. A Johnovi van Hengelovi sa to podarilo.

Náročné hľadanie svojej cesty

John sa narodil vo wisconsinskom mestečku Waupan. Jeho mama pracovala ako zdravotná sestra a jeho otec bol farmaceut. Po absolvovaní vysokej školy sa prihlásil na postgraduálne štúdium, no to nakoniec zanechal a odišiel do južnej Kalifornie, kde – podľa vlastných slov – istý čas žil ako prvotriedny „plážový týpek“. Bol zamestnaný na rôznych pozíciách – dodával na nákladnom aute pivo, no pracoval aj ako redaktor v časopise. Napokon sa usadil a založil si rodinu.

V roku 1960 sa však jeho manželstvo rozpadlo. V rozhovore, ktorý v roku 1974 vyšiel v novinách The Arizona Republic, povedal: „Pracoval som ako manažér, žil som si na vysokej nohe – a odrazu som sa stal rozvedeným mužom. Už som nemal pre čo pracovať.“ John sa vrátil do Wisconsinu, kde získal prácu v kameňolome. Jednej noci sa John pokúsil rozohnať barovú bitku. Utrpel pritom ťažké zranenia; čiastočne ochrnul a musel niekoľko týždňov chodievať na rehabilitácie. Lekár Johnovi odporučil, aby sa presťahoval do Arizony, pretože tamojšie podnebie by mu mohlo pomôcť pri ďalšej rehabilitácii. John lekárovu radu poslúchol – a táto rada mu napokon zmenila celý život.

Naplno využiť druhú šancu

Vo Phoenixe John pomaly opäť nadobúdal silu – najmä vďaka plávaniu dĺžok v bazéne v klube Kresťanského združenia mladých mužov (angl. YMCA). Tak prišiel k svojej ďalšej práci – stal sa najstarším plavčíkom v meste.

Po tom, čo si John našiel vo Phoenixe nový smer a životnú náplň, nadobudol presvedčenie, že Boh mu dáva druhú šancu. John, dlhoročný katolík, zložil súkromný sľub chudoby a začal pracovať v miestnej katolíckej farnosti a pôsobiť aj ako dobrovoľník vo výdajni jedál zasvätenej svätému Vincentovi de Paul. Hlad, ktorý John videl, ho podnietil k činu. Za 150 dolárov kúpil starú dodávku a začal zbierať nevyužité jedlo z fariem a domácností a rozvážať ho do miestnych charít, ktoré boli roztrúsené po meste.

Počas hodín šoférovania mu raz v hlave skrsla myšlienka: Prečo by sme nemohli všetko to jedlo zaniesť na jedno miesto? Zašiel za jedným kňazom a opýtal sa ho, čo si myslí o založení nejakého ústredného miesta, na ktorom by sa zhromažďovalo a vydávalo všetko jedlo. Vo farnosti tohto kňaza dali tejto myšlienke šancu. V roku 1967 darovali Johnovi tritisíc dolárov a zverili mu do užívania niekdajšiu starú pekáreň.

Ukázalo sa, že Johnov nápad bol prelomový. Rady pred budovou rástli. Raz John stretol jednu nezamestnanú mamu, ktorá mu povedala, že by sa mal pozrieť aj do „skladu“, v ktorom nachádza jedlo pre svoje deti ona. „Kde to je?“ opýtal sa. Ona ho zaviedla k smetnému košu za potravinami. Bol plný vyradeného, no ešte stále dobrého jedla: trochu ohnuté konzervy, no aj zelenina a krabice s ingredienciami, ktoré sa stále dali využiť.

John sa teda rozhodol, že začne zbierať aj toto jedlo. Čoskoro sa dostal priamo k zdroju: presvedčil reštaurácie a supermarkety, aby vyradené a nadbytočné jedlo nevyhadzovali, ale darovali ho jemu. A to prinieslo ďalší úžasný zvrat.

Riešenie krajnej núdze

V priebehu niekoľkých mesiacov dostalo toto miesto názov „Potravinová banka Panny Márie“. Rozdalo sa v ňom jedlo nespočetnému množstvu ľudí – v húfoch sa sem chodili najesť ľudia z celého Phoenixu. Len v priebehu prvého roku sa rozdalo hladným viac než 110 ton potravín.

O tom, čo sa deje, sa čoskoro dozvedeli aj iné spoločenstvá. John začal zakladať podobné potravinové banky po celej Arizone a napokon aj po celých Spojených štátoch amerických. Na konci 70. rokov tento projekt zastrešil vytvorením siete potravinových bánk s názvom „Druhá žatva“ (angl. Second Harvest). Tá bola v roku 1979 oficiálne uznaná ako charitatívna organizácia. Popri tom, ako Druhá žatva rástla a rozširovala sa, John vytvoril zoznam noriem a úkonov, ktoré mali potravinové banky dodržiavať; tak sa postaral o kontrolu kvality rozdávaných potravín.

V 80. rokoch založil neziskovú organizáciu Food Bank, ktorá jeho myšlienky implementovala aj do iných krajín. Tak sa z myšlienky, ktorá sa zrodila pri smetnom koši vo Phoenixe, stala celosvetová sieť skladov s potravinami. Z Druhej žatvy sa postupne stala nezisková organizácia s názvom Feeding America (slov. Kŕmime Ameriku), ktorá podľa jej poslednej ročnej správy za rok 2023 rozdala 5,3 miliardy jedál hladným mužom, ženám a deťom.

Pokorný život

Napriek tomuto úspechu John zostával väčšinou v úplnej anonymite. Žil skromne a za svoju charitatívnu prácu odmietol brať plat. Žil z úspor, ktoré si našetril v predchádzajúcich rokoch, keď pracoval ako manažér, a len zriedkakedy si pripísal nejakú zásluhu na tom, čo vytvoril. „Bol by som blázon, keby som predstieral, že som mal nejakú veľkú víziu,“ povedal reportérovi. „Len som zasadil semienko a voda prišla odinakiaľ – zo stoviek rôznych smerov.“

Kým mu to dovoľovalo zdravie, ďalej navštevoval pôvodnú potravinovú banku. V roku 2005 po sérii infarktov a po boji s Parkinsonovou chorobou zomrel ako osemdesiatdvaročný v hospici vo Phoenixe.

V súčasnosti, viac než dvadsať rokov po jeho smrti, sa jeho príbehu konečne dostáva viac pozornosti. Pred niekoľkými rokmi spisovateľa Jeffa Gottesfelda zaskočila jeho malá dcéra poznámkou: „Ktovie, ako vznikli potravinové banky.“ Sám bol zvedavý na odpoveď; rozhodol sa teda, že to zistí. A tak objavil život a dielo Johna van Hengela. V roku 2023 ho spracoval do podoby detskej knihy s názvom Food for Hope, ktorá následne dostala niekoľko ocenení. Je pozoruhodné, že je to vlastne jediná kniha, ktorá bola o Johnovi napísaná; John totiž počas svojho života odolával všetkým snahám, aby niekto napísal jeho životopis a priblížil jeho príbeh svetu.

 

Medzináboenské úsilie

Hoci je Gottesfeld žid, predsa si vypestoval hlboké puto s van Hengelom, ktorý bol katolík. Gottesfeld vnímal, že van Hengelova práca a jeho svedectvo boli v súlade s Gottesfeldovým židovským dedičstvom.

„Viete,“ hovorí Gottesfeld, „keď sa začítate do Talmudu, nájdete tam nádhernú vetu – vetu, ktorá v podstate hovorí, že ak nie je chlieb, nie je ani Tóra. Takže ak ste hladní, nebudete schopní premýšľať o svätých veciach, pretože ste hladní. A človek musí jesť. Takže v judaizme existuje veľká tradícia kŕmenia hladných. Počas každej Veľkej noci pri našej veľkonočnej večeri tým, ktorí sú hladní, hovoríme: ,Poďte a jedzte.‘“

Gottesfeld dodáva, že príbeh tohto jednoduchého muža, ktorý sa podujal viesť život plný obety a služby, by nás mal všetkých dojať a inšpirovať. Myšlienka sýtenia hladných je nadčasová a zároveň veľmi aktuálna.

John van Hengel čerpal zo svojej kresťanskej viery a často citoval Jánovo evanjelium, ale s malým dodatkom. „Toto bola jeho hlavná zásada,“ napísal Gottesfeld. „Chudobní budú vždy medzi nami, ale prečo sú stále medzi nami aj hladní?“

Na túto otázku svet neustále hľadá odpovede. Dnes sa pritom mnohí inšpirujú duchom a poslaním Johna van Hengela. Jeho príbeh nám pripomína, aký veľký vplyv na celý svet môže mať jeden človek. A čo je ešte dojemnejšie, ukazuje nám, ako často Boh dokáže použiť to, čo bolo pomliaždené, poškodené a odhodené – či už je to konzerva alebo ľudský život –, a urobiť s tým niečo úžasné.