Pozvime Krista do svojich rodín
Šírme vieru aj doma
Arcibiskup William E. Lori
Doteraz sme sa rozprávali o tom, ako máme odpovedať na povolanie stať sa učeníkmi-misionármi a ako sa máme spojiť s ostatnými učeníkmi v našej farnosti. No jasnú žiaru Kristovho svetla potrebujeme predovšetkým vo svojich rodinách. To, ako odzrkadľujeme Kristovu lásku v našich rodinách, sa líši v závislosti od našej aktuálnej životnej situácie a obdobia nášho života – a to uvidíme aj pri čítaní nasledujúcich svedectiev. No môžeme sa spoľahnúť na to, že Pán bude s nami v každej etape nášho života a pri každej ťažkosti, ktorá nás postretne.
Naša viera nás učí, že rodiny zaujímajú v láskyplnom Božom pláne s ľudstvom ústredné miesto. Pán naozaj pozýva manželské páry k tomu, aby sa navzájom milovali a preukazovali si lásku podobnú božskej láske osôb Najsvätejšej Trojice. V láskyplnom Božom pláne sú rodiny miestom, v ktorom sú rodičia vzorom viery pre svoje deti. Rodina je tiež miestom, kde sa odovzdáva viera a vyučuje sa náuka viery. Tak ako rodičia chcú vidieť, že sa ich deti majú dobre po telesnej a emocionálnej stránke, tak sa obzvlášť usilovne starajú o ich duchovné blaho. Práve v rodine sa kladú základy, vďaka ktorým môžu mladí ľudia stretnúť Pána, vypestovať si s ním láskyplný a priateľský vzťah, začuť volanie k svätosti a objaviť svoje pravé povolanie v živote Cirkvi.
Ťažkosti, s ktorými rodiny zápasia v súčasnosti
Samozrejme, zrejme ani netreba hovoriť, že dnešné rodiny prežívajú aj veľké napätie a stres a zažívajú aj veľa bolesti v dôsledku zranení a hriešnosti. Mnohé rodiny zápasia s finančnými problémami v dôsledku nezamestnanosti alebo slabých pracovných ponúk. Rýchle životné tempo trhá samotnú štruktúru rodiny, pričom ponecháva členom rodín len veľmi málo času na formovanie hlbokých a trvalých vzťahov založených na láske. A, žiaľ, zdá sa, že – vo svete, v ktorom sú v móde dočasné vzťahy založené na princípe transakcie („niečo za niečo“) – sú veľmi vzácne aj veci ako vernosť, záväzok a vytrvalosť.
No napriek všetkým týmto ťažkostiam je rodina jedinou cestou vpred pre ľudstvo aj pre poslanie Cirkvi. Keď bude Kristovo svetlo jasne žiariť v našich rodinách, potom sa staneme zdrojom svetla a lásky pre Cirkev i pre širšiu spoločnosť. Pred rokmi páter Patrick Peyton, CSC povedal slávnu vetu: „Rodina, ktorá sa spolu modlí, spolu aj zostane.“ Jeho slová sú pravdivé aj dnes. Takéto rodiny si robia čas na spoločnú modlitbu, na to, aby rástli vo viere a aby radostne a veľkoryso žili evanjelium. Tieto rodiny sa pritom vôbec nevyhnú ťažkostiam či utrpeniu – no často práve v týchto okamihoch žiari ich viera a láska ešte jasnejšie. Nasledovné príbehy bežných ľudí – otca, nevesty a starej mamy – ilustrujú, akými vynaliezavými spôsobmi nás môže Pán volať žiť evanjelium vo svojich rodinách.
„Toto robte na moju pamiatku.“ S mojou manželkou máme jedinečnú rodinu: všetky naše deti majú poruchy autistického spektra a prejavujú sa u nich aj ADHD, úzkosť či depresia. V dôsledku toho sme museli zápasiť s mnohými ťažkosťami – dokonca aj počas svätých omší.
Keď má napríklad len niektoré z detí ťažké nedeľné ráno, môže to spôsobiť medzi ostatnými deťmi domino efekt. Alebo ak si jedna z našich dcér zabudne vziať liek na ADHD, potom sa neprestajne rozpráva so svojou sestrou, vylieza na svojho brata alebo robí druhým deťom zle. Alebo jedno z našich detí začne strašne vyvádzať pred obetovaním. Pravdupovediac, na to, aby naše deti nič nerozptyľovalo, treba vynaložiť toľko námahy, že som z toho niekedy poriadne frustrovaný a rozčarovaný.
No v jednu nedeľu sa stalo čosi úžasné. Deti prežívali svätú omšu mimoriadne nepokojne a ja som už začal byť z nich vyčerpaný a narastal vo mne hnev. Túžil som len po tom, aby dokázali vydržať aspoň po prijímanie; plánoval som, že hneď potom sa s nimi vytratím z kostola. Cestou na prijímanie som bol z toho úplne skľúčený.
No keď kňaz predo mnou pozdvihol hostiu, zaplavila ma radosť a úžas. Ježiš, svätý Boží Syn, kládol do mojich slabých a hriešnych rúk svoje telo a krv. Videl, aký som bol ustarostený a mrzutý, no predsa sa slobodne rozhodol prísť ku mne a uzdraviť ma. Cítil som, že mi Pán hovorí: „Vidíš, ako veľmi ťa milujem? Moja milosť dokáže urobiť oveľa viac než len priniesť zadosťučinenie za tvoje hriechy. Len si otvor srdce a dovoľ mi pomôcť ti.“
Keď som sa potom vo svojej zadnej lavici modlil, pochopil som, že tak, ako sa Ježiš vložil do mojich rúk, vložil do mojich rúk aj tieto deti so špeciálnymi potrebami. On vie, že mi všetko vždy nevyjde a že všetko vždy nepochopím. A lepšie než ja vie, ako veľmi potrebujem jeho pomoc. No to nevadí, pretože on je stále so mnou.
„Ježišu, dôverujem ti.“ Keď spromovalo naše najmladšie dieťa, spolu s mojím manželom Jackom sme začali uvažovať o tom, ako by mohol vyzerať náš dôchodok. Mali by sme opätovne skontaktovať starých priateľov, ktorí sa odsťahovali z mesta? Alebo sa začať pravidelnejšie a viac zapájať do života vo farnosti? Alebo sa presťahovať do iného štátu?
No potom Jackovu rodinu postihla jedna krízová situácia. Jeho osemdesiatročná mama a šesťdesiatročný brat, ktorý má mentálne postihnutie, už nedokázali žiť sami. Museli sme ich vziať k sebe a postarať sa o nich. Ale ako? Mali sme pred sebou veľa neznámych, no táto skúsenosť nás naučila veľa o dôvere, odovzdanosti, a, paradoxne, aj o radosti.
Pomohlo nám, že počas týždňov, ktoré predchádzali ich nasťahovaniu sa k nám, sme sa s Jackom začali modliť Litánie dôvery. Presne túto modlitbu sme pritom v tej chvíli potrebovali. Táto modlitba nám totiž pomohla odovzdať naše obavy, úzkosti a pochybnosti a vložiť ich do Božích rúk. Bála som sa, že nebudem mať silu odpovedať na toto volanie k láske? Áno, bála. Pýtal sa Jack, či Boží plán je naozaj ten najlepší možný? Áno. No na každú ťažkosť, ktorá nás postretla v nasledujúcich mesiacoch, sme odpovedali: „Ježišu, dôverujem ti.“
Svokra a švagor sa k nám nasťahovali pred piatimi mesiacmi. Spočiatku som si myslela, že radosť budem môcť prežívať až vtedy, keď už nebude v mojom živote toľko stresu. No naučila som sa, že radosť nie je odmena; radosť je dôkazom, že vo mne rastie Boží život. Je to čosi, čo sa derie na povrch, keď prichytím svojho švagra spievať si alebo keď sa moja svokra dokáže uvoľniť uprostred nabitého dňa a zdriemnuť si. Radosť prepuká počas životných ťažkostí.
Boží plán pre našu rodinu nevyzerá presne tak, ako sme si predstavovali, no prináša nám požehnania a milosti, ktoré sme nečakali, keď sme im povedali áno. Som si istá, že dostaneme príležitosť opätovne nadviazať kontakt s našimi starými priateľmi a viac sa zapájať do života farnosti, no nateraz dôverujem Božiemu načasovaniu viac než svojmu vlastnému.
Jedno objatie za druhým. Bol sviatok Vďakyvzdania a my sme sa už nevedeli dočkať stretnutia s naším prvým vnúčikom. Mal už dva dni, no nemocnica (ktorá bola od nášho domu len pár kilometrov) kvôli šíriacej sa chrípke zakázala návštevy. A tak som spolu so svojím manželom (ne)trpezlivo čakala na to, kedy náš syn a naša nevesta prinesú domov svojho novonarodeného synčeka. Hneď potom sme ich išli navštíviť. Keď sa to bábätko na mňa usmialo, priam sa mi roztápalo srdce.
Odvtedy sme dostali do daru ďalších trinásť vnúčat! Svoju úlohu starých rodičov berieme ako osobitné povolanie pre toto obdobie nášho života – povolanie, počas ktorého máme milovať každú jednu z týchto drahých duší pre to, kým sú, a pre to, ako ich Boh stvoril.
A ako veľmi sa od seba líšia! Jedno je mimoriadne citlivé a nežné; druhé nám po príchode len zakýva. Niektoré znepokojuje veľký hluk; iné sú mimoriadne šikovné v robení hluku! Nesnažíme sa zmeniť to, kým sú. Keďže sme oslobodení od zodpovednosti za ich dennodennú výchovu, môžeme sa z nich jednoducho tešiť tak, ako sa Boh teší z nás.
Niekoľko našich vnúčat malo zdravotné problémy. V takýchto situáciách som odolávala pokušeniu ponoriť sa do internetu a snažiť sa čo možno najviac zistiť o ich probléme. Keby som to urobila, bola by som ešte vystresovanejšia – a okrem toho, nebola to moja úloha. Mojou úlohou bolo modliť sa za nich a podporovať ich rodičov. A Boh bol milosrdný a nedovolil mi priveľmi sa strachovať.
Samozrejme, starý rodič má aj istú zodpovednosť a povinnosti. Strážime deti a snažíme sa chodievať na ich školské a športové podujatia. A niekedy je to dosť vyčerpávajúce! No toto povolanie nám dal Boh a my sa snažíme čo možno najlepšie ho plniť – jeden deň po druhom a jedno objatie za druhým!
Žiť evanjelium v našich rodinách
Napriek mnohým ťažkostiam, s ktorými sa boria katolícke rodiny, predsa mnohé rodiny dokážu ohlasovať evanjelium a vydávať o ňom svedectvo. Každý z nás môže počuť Pána a odpovedať mu – či už svojou dôverou v Pána uprostred skúšok alebo tým, že mu dovolíme, aby nás miloval aj v našich protivenstvách, alebo sadením semienok viery do našich vnúčat. On nás bude viesť k tomu, aby sme milovali svoje rodiny, starali sa o ne a „osvecovali Kristovým jasom“ celý svet (porov. LG 1).