Podeľme sa o Kristovo svetlo
Povolanie k misijnému učeníctvu
Arcibiskup William E. Lori
„A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali“ (Jn 1, 5). Tento úryvok z prológu Jánovho evanjelia by do nás mal vliať veľkú nádej. Napriek mnohým výzvam, ktorým sme čelili v posledných rokoch a ktorým čelíme aj dnes, Kristovo svetlo stále žiari. A žiadna temnota – nič z toho, čo sa deje v našom svete, v našich farnostiach, v našich rodinách a v našich vlastných srdciach – nemôže toto Kristovo svetlo premôcť.
Uplynulo päť rokov od začatia pandémie ochorenia covid-19. Pre mnohých ľudí to bolo dezorientujúce a skľučujúce obdobie. Iným poslúžilo ako obdobie reflexie a pozitívnej zmeny. Naďalej však čelíme mnohým neistotám. Náš svet sužujú vojny, hospodárske otrasy a spoločenské prevraty. No bez ohľadu na to, čo sa deje v dnešnom svete, naliehavosť a radosť z nášho kresťanského poslania zostáva nezmenená: sme povolaní byť učeníkmi-misionármi.
To isté poslanie zveril zmŕtvychvstalý Pán apoštolom pred svojím vystúpením do neba: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19). Napriek tomu, podobne ako prví učeníci v Skutkoch apoštolov, aj my premýšľame, či sme pripravení naplniť túto veľkú úlohu, ktorú nám Pán dáva. Máme také duševné, intelektuálne a duchovné vlastnosti, aby sme dokázali odpovedať na túto jeho výzvu v dnešnej dobe? Ako môžeme ako katolíci ťahať za jeden povraz, a tak účinnejšie ohlasovať evanjelium a vydávať o ňom svedectvo? Na tieto otázky možno odpovedať len s pomocou milosti a sily Ducha Svätého. Nemôžeme totiž vydávať svedectvo o Kristovi a plniť jeho poslanie, ak najskôr svoje srdcia neotvoríme Duchu Svätému.
Pápež František ma nútil rásť
Prišiel som na to, že pápež František ma nútil rásť – rozťahoval mi srdce, ťahal ma a občas ma aj do niečoho tlačil. Ako biskupa ma žiadal, aby som skúmal a preveroval kvalitu svojho stretnutia s Kristom. Keď slúžim, aký je môj vzťah s Kristom? Je vrúcny, osobný a premieňajúci, alebo chladný a formálny? Dovoľujem zmŕtvychvstalému Pánovi, aby mi mocou Ducha Svätého otvoril myseľ, aby som „porozumel Písmu“ (porov. Lk 24, 45)?
Pápež František ma tiež žiadal, aby som sprevádzal tých, ktorým slúžim. Jeden jeho známy výrok hovorí o tom, že biskupi by mali „voňať po ovciach“ – a to znamená byť s ľuďmi, zaujímať sa o nich, počúvať ich a klásť otázky. Sprevádzať druhých na ich ceste životom tiež znamená vnášať do tohto putovania Krista – Toho, ktorý otvára naše mysle, aby sme počas tejto cesty „porozumeli Písmu“.
Aj ja sám sa usilujem odpovedať na toto pozvanie stať sa misionárom a učeníkom. Pápež František ma pritom žiadal, aby som zaniesol evanjelium aj tým, ktorí sú na okrajoch spoločnosti: chudobným a zraniteľným, tým, ktorí sa vzdialili od Cirkvi, tým, ktorí hľadajú vo svojom živote čosi lepšie, ba aj tým, ktorí evanjelium nehľadajú a nikdy nad ním neuvažovali.
Niekedy som mal sto chutí odpovedať: Prepánajána, som kňazom už štyridsaťosem rokov a už tridsať rokov som biskupom. Vari tieto veci už nerobím? Nemôžem si už trochu oddýchnuť? No pápež František to nehovoril karhavým tónom a neukazoval na mňa prstom. Skôr „skúmal znamenia času a vysvetľoval ich vo svetle evanjelia“ (porov. Gaudium et spes 4) a hovorí nám, aby sme to isté robili aj my. Svätý Otec nám hovoril, aby sme novými očami vnímali, čo v súčasnosti a na našom mieste treba na napĺňanie tohto poslania.
Čísla nám nepovedia celý príbeh, no čosi predsa len napovedia. U nás v Spojených štátoch amerických chodieva pravidelne na svätú omšu len zlomok katolíkov – a ešte menší počet katolíkov sa aktívne zapája do života farnosti aj inak než len účasťou na nedeľnej omši. Inými slovami, príliš málo ľudí má svoj život zakorenený v Pánovej pravde a láske.
Pápež František nám hovoril, že na to máme odpovedať tak, že nebudeme hľadieť na srdcia iných ľudí, ale pozrieme sa na svoje vlastné srdce. Mali by sme byť ochotní položiť si otázku: Ako ja odpovedám na povolanie k učeníctvu, ktoré som dostal v deň svojho krstu?
Stretnúť sa s Ježišom
Náš kresťanský život je postavený na základe, ktorým je naša viera v Ježiša Krista. Jadrom našej viery nie je len nejaká šľachetná alebo inšpiratívna myšlienka, ale skôr stretnutie s Ježišom Kristom, naším Spasiteľom. Stretnutie s Kristom je tým okamihom, keď sa v moci Ducha Svätého opravdivo otvárame nášmu Spasiteľovi, chápeme hĺbku a krásu jeho lásky k nám, zisťujeme, že on nás naveky zmenil a premenil. Keď to zažijeme, začíname novými očami vidieť Písmo a učenie Cirkvi, liturgiu, modlitbu i duchovný a morálny život. Odrazu zisťujeme, že tieto veci nie sú akýmsi ďalším bremenom, ale že sú to krásne a vzácne veci – a tak im postupne venujeme viac pozornosti, až sa stávajú stredobodom nášho života. Dokážeme žiť inak a usilujeme sa o svätosť – teda o čoraz hlbšiu účasť na Božej trojjedinej sláve a sebadarujúcej láske.
Dovoľte mi tento bod ešte trochu rozobrať. Termín „učeník-misionár“ či „misijné učeníctvo“ nás môže odstrašiť a znepokojiť; no to sa môže zmeniť, keď si uvedomíme, čo nám týmto pozvaním vlastne núka náš Pán, Ženích našich duší. On nás nemiluje len nejakou všeobecnou láskou, ale miluje každého z nás osobne – milosrdnou, všetko prenikajúcou a vytrvalou láskou, ktorá sa usiluje z každého z nás utvoriť jedinečný odraz svojej božskej lásky.
Presne o toto Ježišovi Kristovi ide a toto chce robiť aj uprostred chaosu, v ktorom sa často ocitá náš život. Pán sa usiluje utvoriť v každom jednom z nás, v jadre nášho bytia „jasné a žiarivé svetlo“, také, ktoré bude vyžarovať z nášho vnútra navonok a bude žiariť jedinečným spôsobom.
Kristus pôsobí v našom vnútri
Pre mnohých ľudí predstavuje morálne učenie Cirkvi skôr prekážku než pomoc na ceste k viere. Niekedy máme pocit, že latka je postavená až tak vysoko, že nie je možné vo všetkých oblastiach života žiť podľa učenia Cirkvi. Zvlášť to platí vtedy, keď morálne učenie Cirkvi vnímame len ako akúsi povinnosť, ktorú si treba splniť. A škandály v morálnej oblasti – zvlášť zo strany predstaviteľov Cirkvi – odrádzajú mnohých ľudí od prijatia a žitia viery, vrátane morálnej náuky, ktorá s ňou ide ruka v ruke.
No predsa by som vás chcel povzbudiť jednou myšlienkou: svätosť života nie je niečo, čo si môžeme sami vyprodukovať. Svätý život je skôr niečím, čo skrze Ducha Svätého spôsobuje Kristus v našom vnútri, keď nám trpezlivo pomáha premáhať všetky naše neresti a prijať v láske každú čnosť. A keď si uvedomíme, že morálne spravodlivý život je v podstate láskyplnou odpoveďou danou Bohu, ktorý nás miloval ako prvý, tak sa úsilie o svätosť stáva námahou, ktorú človek vykonáva z lásky a s láskou. Celá kresťanská morálka je o tom, aby sme sa stali neopakovateľným odrazom Božej lásky. Keď sú naše čnosti naplnené láskou, stávajú sa príťažlivými, ba dokonca žiarivými.
Keď Ježišova láska a jeho svetlo preniknú a takpovediac premôžu dušu, potom je takmer nemožné nestať sa Ježišovým učeníkom a misionárom – Ježišovým nasledovníkom, ktorého život sa pre druhých stane láskavým pozvaním k stretnutiu s Kristom.
Univerzálne povolanie k svätosti
Chcem zdôrazniť ešte jednu vec: Pán každého člena Cirkvi volá k svätosti a misijnému učeníctvu. Každý z nás má v živote a poslaní Cirkvi zohrať dôležitú úlohu – úlohu, ktorá má priniesť do Cirkvi nový život. Túto stále aktuálnu úlohu nemajú plniť len „teológovia“ či „profesionáli“ a jej napĺňanie sa nemá ani nechávať len na klerikov. Pán každého z nás volá, aby sme sa stali jeho nasledovníkmi a aby sme svojou žiarivou láskou druhých priťahovali k nemu, k jeho evanjeliu a k jeho Cirkvi. Preto Kristovo svetlo musí v prvom rade žiariť v našich srdciach. Nech Duch Svätý teraz i v ďalších rokoch oživuje, vedie a posilňuje našu snahu byť Ježišovými učeníkmi a získavať Ježišovi nových učeníkov.
V ďalšom článku sa pozrieme na to, ako sa z našich farností môžu stať miesta, na ktorých bude jasne žiariť Kristovo svetlo.
William E. Lori je od roku 2012 arcibiskupom Baltimorskej diecézy. V súčasnosti je i podpredsedom Americkej biskupskej konferencie. Dlhé roky tiež pôsobí ako predseda Bioetickej subkomisie. Tieto články boli prebraté z jeho dvoch pastierskych listov o učeníctve.