Pozvanie do služby
Ježiš a žena, ktorá mu sedela pri nohách
Mark Hart
V jeden sobotný večer som mal zo seba celkom dobrý pocit. Splnil som všetkých dvanásť úloh z manželkinho zoznamu. Zavesil som závesy, premiestnil som police, vymenil som sifón a opravil sušičku. Vymenujte ešte niečo – všetko som urobil… a to bez toho, aby som zobudil dieťa alebo musel ísť na pohotovosť. Keď som si nalieval zaslúžený pohár vína a sadal si na gauč vedľa svojej manželky, netušil som, že skutočná služba sa ešte len začne.
Nestihol som si dať ani dva dúšky vína, a moja manželka mi už rozprávala o problémoch, ktoré ju v ten deň zastihli. Hovorila o vlastných pocitoch, telesných neduhoch, problémoch s disciplínou našich detí a strese zo starostlivosti o domácnosť. Spomenula samé oprávnené a dôležité veci – a zároveň veľmi riešiteľné problémy pre takého šikovného chlapa, ako som ja. Rýchlo som jej začal núkať jedno riešenie za druhým – všetky jej problémy sa predsa dali rozumne vyriešiť. Moje myšlienky sa však nestretli s pochvalou, ale so smutným mlčaním. Potrebovala sa podeliť o problém, ale ja som sa priveľmi usiloval ponúknuť jej svoje riešenia.
Ak mám byť úprimný, je pre mňa jednoduchšie prejaviť lásku svojej manželke plnením zoznamu úloh než sedením na gauči a svojou prítomnosťou pri dlhých rozhovoroch. Zoznam s nadpisom „zlatko, urob toto“ mám oveľa radšej ako pozvanie „zlatko, buď tu“. Ako muž čelím každodennému boju: musím spomaliť a jednoducho byť so svojou manželkou.
Budeš slúžiť?
Spomínate si na príbeh Marty a Márie (pozri Lk 10, 38 – 42)?
Keď Ježiš prišiel navštíviť tieto sestry do Betánie, Marta sa venovala službe a v rámci nej plnila rôzne úlohy, zatiaľ čo Mária mu sedela pri nohách. No keď sa Marta posťažovala Pánovi a poprosila ho, aby Márii prikázal, aby jej pomohla, Ježiš jej odvetil: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10, 41 – 42).
Zamyslime sa nad tým, čo nám hovorí tento príbeh: Marta slúžila Pánovi. V Martiných časoch a v jej kultúre nebola pohostinnosť len dôležitým spôsobom, ako si uctiť hosťa – v tomto prípade samotného Boha –, ale do istej miery sa pohostinnosť aj očakávala. Človek by si teda pomyslel, že ak mal Ježiš niekoho jemne pokarhať, mala to byť Mária. No Ježiš tu napriek tomu napomína Martu.
Mnohým z nás sa určite ľahšie prejavuje láska k rodine a priateľom skutkami služby než úplnou emocionálnou prítomnosťou. Takisto môže byť pre nás ľahšie milovať druhých v Kristovom mene než sedieť a nechať sa milovať Kristom v čase každodennej modlitby. Podobne ako Marta v tomto úryvku, aj my nahrádzame svoju modlitbu projektmi a svoje rozjímanie plnením úloh.
No Ježiš nám hovorí, že ak to robíme, máme nesprávne nastavené priority. Pápež Benedikt XVI. v roku 2008 počas návštevy Austrálie v rámci Svetových dní mládeže vysvetlil túto myšlienku tým, že povedal, že najprv musíme „byť“ („prijímať“), a až potom môžeme niečo „robiť“ (ponúkať). Vyjadril sa takto:
„Tieto dary Ducha… nie sú ani cenami, ani odmenami. Sú dané zadarmo (porov. 1 Kor 12, 11). A zo strany prijímateľa si vyžadujú len jedinú odpoveď: Prijímam! Tu vnímame niečo z hlbokého tajomstva kresťanstva. Naša viera v prvom rade nespočíva v tom, čo robíme, ale v tom, čo prijímame. Veď mnohí štedrí ľudia, ktorí nie sú kresťanmi, toho môžu vykonať oveľa viac, než toho robíme my. Priatelia, prijímate vtiahnutie do Božieho trojičného života? Prijímate vtiahnutie do spoločenstva jeho lásky?“
Vidíte, čo tu povedal? Na to, aby sme boli skutočnými kresťanmi, je potrebné najprv prijať Krista. Až potom môžeme dávať druhým, inak bude naše dávanie neusporiadané. Podobne ako Marta totiž riskujeme, že sa pri svojom úsilí roztrpčíme, budeme vystresovaní a zabudneme, komu vlastne slúžime a patríme.
Slúžiť s Kristovou láskou
Znamená to, že nie je dôležité slúžiť druhým? Nie – Ježiš sa aj o tomto vyjadruje v evanjeliách celkom jasne. Spomeňme si na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (pozri Lk 10, 29 – 37) alebo na Ježišove slová, že to, ako zaobchádzame s tými najnešťastnejšími spomedzi nás, sa odrazí vo večnosti: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
Keď sa však modlíme a dôsledne vyhľadávame Ježiša a jeho prítomnosť – najmä v Eucharistii pri svätej omši a adorácii –, všetky naše skutky služby (doma, v škole, na úradoch či vo farnosti) budú vychádzať z nášho vnútorného modlitbového života a z toho, čo čerpáme pri oltári. Skrátka, naše konanie (skutky služby) je skutočne čisté a správne usporiadané, pretože je odpoveďou na naše bytie (čas modlitby).
Náš čas s Pánom neplynie na úkor tých, ktorým slúžime, či už ide o našich manželov, manželky a deti, našich spolubratov vo farnosti či naše spoločenstvo. Naopak, náš čas s Pánom obohacuje našu službu o Kristovu lásku. Prijať najskôr Kristovu lásku však nepotrebujeme len preto, aby sme ju mohli ponúknuť iným; musíme ju prijať aj kvôli sebe samým.
To urobila aj Mária z Betánie, keď v ten deň dala prednosť svojmu vzťahu s Ježišom pred všetkým ostatným. Neskôr máme možnosť vidieť, ako ju to podnietilo s láskou konať. Jánovo evanjelium hovorí, že šesť dní pred Paschou „Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja“ (Jn 12, 3). Táto žena pomazala Krista pred jeho smrťou a umyla mu nohy pri stole niekoľko dní predtým, ako mal on sám umyť nohy svojim apoštolom.
To isté sa deje aj v našom prípade. Až keď prijmeme Pána, stávame sa skutočne schopnými slúžiť v jeho mene. Pretože my sami nemáme nič večné, čo by sme mohli ponúknuť druhým – okrem Kristovej prítomnosti v nás.
Mark Hart pracuje v organizácii Life Teen International. Je katolícky spisovateľ a producent, manžel a otec štyroch detí. Cestuje po svete a šíri evanjelium. Tento článok je úryvkom z jeho novej knihy Encountering the Lord (slov. Stretnutie s Pánom).