Hmatateľné znamenia milosti
Pán odpovedal na moje modlitby prostredníctvom mnohých ľudí
Eileen Donnellyová
Vďačnosť pre mňa nie je neznámy pojem. Celé desaťročia som si každý deň vypisovala do modlitbového denníka pár vecí, za ktoré som vďačná. Dokonca som napísala aj knihu o tom, ako si vypestovať vďačné srdce (Forming a Grateful Heart), aby som sebe samej pomohla uvažovať nad požehnaniami, ktorých sa mi dostávalo počas obdobia plného rodinných problémov. Dennodenné cvičenie sa vo vyjadrovaní vďačnosti mi totiž pomáhalo uvedomovať si Pánovu prítomnosť v mojom živote i to, ako rôzne ma Boh požehnáva cez moje spoločenstvo, rodinu či priateľov. No zároveň si musím priznať, že niekedy ma isté životné situácie dokázali poriadne rozhodiť; vlastne dodnes mám niekedy problém žiť vďačnosť, ktorú vyznávam perami.
Život naruby
Pred niekoľkými mesiacmi sme s manželom prežili traumatickú udalosť, pri ktorej som si musela spomenúť na dar vďačnosti a pevne sa ho pridŕžať. Keď sme sa kráčajúc po letisku vracali z návštevy rodiny, Jim začal mať pocit, akoby mal v pľúcach čriepky skla. Cítil takú ostrú bolesť, že ledva došiel k vozidlu kyvadlovej dopravy. Rovno sme teda zašli k nášmu lekárovi.
Krvné testy ukázali, že Jimovi začína zlyhávať srdce – nedokázalo pumpovať toľko krvi, ako by malo. Ďalšie vyšetrenia potvrdili kongestívne zlyhávanie srdca a kardiológ nám radil ísť okamžite na špecializovanú kliniku. Počas presunu na kliniku sme túto správu oznámili rodine a priateľom a požiadali sme ich, aby sa za nás modlili. Ľudia nás uisťovali o svojich modlitbách, a my sme hneď cítili, že nám pomáhajú. Na nás oboch zostúpil akýsi pokoj a dôvera v Boha a tento pocit nám zostal po celý deň. Ba cítili sme ho ešte aj vtedy, keď sme sa dozvedeli, že Jimovi budú musieť vymeniť chlopňu a bude musieť podstúpiť ďalšie vyšetrenia.
No zažívali sme aj krušné chvíle: počas noci, ktorú sme trávili na pohotovosti a čakali na výsledky vyšetrení, počas čakania na verdikt lekárov, vtedy, keď sme si vypočuli, koľko artérií je takmer nepriechodných, i vtedy, keď sme dozvedeli, že Jim bude musieť podstúpiť operáciu, ktorá sa vykonáva na otvorenom srdci. V dôsledku všetkých týchto vecí sa náš život drasticky zmenil. Museli sme zrušiť mnohé plány – starostlivosť o vnúčatá v priebehu týždňa, dva výlety a veľa ďalších aktivít. Ja som denne vyše hodiny dochádzala za Jimom, aby som s ním bola počas čakania na operáciu, a aj neskôr, počas zotavovania sa v nemocnici. A týždeň po tom, ako sa vrátil domov, sa pre vážne vedľajšie účinky musel opäť vrátiť do nemocnice. Netušili sme, ako to s ním pôjde ďalej a kedy sa bude opäť cítiť dosť dobre na to, aby sme sa vrátili k bežnému životu. Bola som z toho zdrvená a zmocňovali sa ma obavy.
Hmatateľné znamenia milosti
Počas týchto temných chvíľ som sa snažila prosiť Pána o pomoc a bola som vďačná, keď som zistila, že na tejto ceste nie som sama. Ak by sme na letisku nemuseli kráčať takým svižným tempom, možno by sme nikdy neprišli na to, že Jimovi zlyháva srdce – možno až dovtedy, kým by nedospel k nejakému ešte vážnejšiemu zdravotnému problému. Pôsobenie Božej ruky som vnímala aj v tíme lekárov a zdravotníkov. A neuniklo mi ani to, že na celé hodiny dokázali počas operácie zastaviť Jimovo srdce a úspešne ho opäť naštartovať. Veľkým darom bol aj lekárov telefonát po operácii. Povedal mi: „Operácia prebehla úspešne a srdce vášho manžela je spokojné.“
Hmatateľné znaky milosti prichádzali zo všetkých strán. Uľavilo sa nám, keď otec našej nevesty sľúbil, že vnúčatá, s ktorými sme mali byť my, si vezme k sebe on. Cítili sme neskutočnú podporu od našich priateľov a príbuzných: modlili sa za nás, nosili nám jedlo a kvety, posielali nám pohľadnice a textové správy, volali nám a navštevovali nás. Jedna z mojich priateliek so mnou bola v deň operácie a ďalšia ma pozvala na večeru, keď bol Jim v nemocnici.
Rozplývala som sa vďakou, keď sa môj manžel uzdravoval a opäť začínal byť samostatný. Videla som pôsobenie Pánovej obnovujúcej moci v tom, keď od chodúľky prešiel k palici a potom k samostatnej chôdzi. Keď napokon lekári zrušili rôzne obmedzenia, ktoré mu dali, mala som pocit, akoby sa začala nová kapitola. Aj keď na to, aby sa Jim úplne zotavil, budú potrebné ešte dlhé mesiace, sme vďační za pokrok, ktorý robí. A Jim stále básni o tom, akej starostlivosti sa mu dostalo od kardiológa a ostatných zdravotníkov, či už v nemocnici, alebo aj doma.
Vyvoľme si vďačnosť
Z tejto náročnej skúšky si chcem vziať príklad aj ja. Chcem nad ňou uvažovať a navždy si pamätať, že ak poprosím o milosť a pomoc, veľmi hmatateľne ju aj zakúsim. Pánova odpoveď možno nepríde okamžite a v tom, za čo sa práve modlím, no aj ochota ľudí pomôcť, poradiť a utešiť môže byť silným prameňom pokoja a nádeje.
Verím, že postupom času bude na tom Jim ešte lepšie, ako bol pred operáciou, a bude si užívať kvalitu života. Vidím, ako môj drahý a milovaný manžel získava sebadôveru a silu – a to je veľké požehnanie. Som vďačná aj za priateľov a rodinu, ktorí nám veľmi pomohli v čase, keď sme to najviac potrebovali. Mali sme obavy o Jimovo zdravie a dôsledky takej závažnej operácie, ale naša viera nás povzbudzovala, aby sme všetko vložili do Pánových rúk a dôverovali jeho múdrosti, milosti a vedeniu. Viem, že aj keď sa môj život začne rozpadať, môžem vydržať, vytrvať a uchovať si nádej v Pána a v ľudí, ktorí sú v mojom živote. A preto som aj naďalej pevne rozhodnutá dôverovať Pánovi a ďakovať mu za to, ako sa rozhodne odpovedať na moje modlitby – nech už na ne odpovie akokoľvek.