Hor’ sa a poď!
Príbeh svätého Jána od Kríža
Meg Hunterová-Kilmerová
Juan de Yepes y Álvarez bol kňaz. A bol tiež šialene a hlboko zamilovaný. No nešlo pritom o žiadny konflikt záujmov: Ján bol zamilovaný do Ježiša. Ježiš mu nebol len priateľom alebo bratom, či vzdialeným Bohom, ktorý naňho hľadel z nebeského trónu. Ježiš bol jeho ženíchom, milovníkom jeho duše.
Ján – ktorý je známy pod menom svätý Ján od Kríža – pochopil, že Boh sa v Starom zákone vyhlásil za ženícha Izraela, že Ježiš prišiel, aby sa obetoval za svoju nevestu Cirkev a že Cirkev sa odjakživa považovala za Kristovu nevestu. No Ján – podobne ako aj mnohí iní kresťania – videl ďalej: on chápal, že každý jednotlivec je povolaný úplne patriť Kristovi tak, ako patrí nevesta ženíchovi. Napriek tomu, že pre svoju lásku ku Kristovi musel znášať dlhé obdobia trýznivej duchovnej temnoty a mesiace telesného týrania, uveril, že Ježiš je hoden takejto lásky.
Detstvo plné utrpenia
Ján sa narodil v Španielsku v roku 1542 a vyrastal v krajnej chudobe. Aj keď jeho otec Gonzalo pochádzal z poprednej rodiny obchodníkov, jeho rodina ho vydedila, keď si vzal Jánovu matku, sirotu z pracujúcej triedy; podľa Gonzalovej rodiny totiž dievča nemalo dosť urodzený pôvod. Gonzalo zomrel, keď bol Ján ešte batoľaťom; jeho rodina v núdzi putovala z mesta do mesta a hľadala prácu. Ján vtedy prišiel aj o jedného zo svojich dvoch starších bratov – pravdepodobne pre podvýživu. No napokon Jánova rodina našla istú stabilitu; v tom čase mal Ján asi desať rokov.
Počas dospievania začal Ján pracovať v nemocnici, kde sa staral o pacientov trpiacich posledným štádiom syfilisu. Viacerých z nich pritom trápili aj vážne duševné choroby. No zatiaľ čo mnohí iní týchto ľudí pre ich chorobu odsudzovali alebo si voči nim zatvrdzovali srdcia, súcitný Ján sa pri tejto práci stával čoraz milosrdnejším a láskavejším.
V čase, keď tam pracoval, sa mu dostalo aj vzdelania a hlbšie sa zamiloval do Pána; pocítil povolanie nielen stať sa kňazom, ale aj vstúpiť do rádu venujúcemu sa kontemplatívnej modlitbe. Po tom, čo ako dvadsaťjedenročný zavŕšil svoje vzdelanie, vstúpil ku karmelitánom. A o štyri roky neskôr, v roku 1567, ho vysvätili za kňaza.
Vrúcna túžba po reforme
No mladý Ján začal mať pocit, že by asi nemal byť v karmelitánskom ráde. Bratia totiž trávili v tichej kontemplatívnej modlitbe len málo času a nekládli veľký dôraz na askézu či chudobu. Jánovi, ktorý prežil detstvo vo veľkej chudobe, sa takýto život zdal výslovne pôžitkársky. Túžil po živote vo väčšej samote, po živote modlitby, ktorý by uspokojil túžby jeho – vtedy už mystického – srdca. No nevedel, aký krok má urobiť. Až dokým nestretol Teréziu Avilskú. Terézia v tom čase prišla do Jánovho rodného mesta Medina del Campo, aby tam založila druhý kláštor jej reformovaného karmelitánskeho rádu. Ján sa vtedy vrátil domov, aby odslúžil svoju prvú svätú omšu pre svoju mamu. Tak sa títo dvaja zoznámili – a svet sa navždy zmenil.
Ani Teréziu neuspokojoval spôsob, akým žili karmelitáni. No kým Ján uvažoval, či má odísť z tohto rádu, Terézia už pracovala na reforme ženskej vetvy a hľadala spôsob, ako k hlbšej svätosti povolať aj mužskú vetvu ich rádu. Po tom, čo sa skrížili ich životné cesty, bolo jasné, že Ján je povolaný pomôcť jej s veľkým dielom, ktoré jej Pán dal vykonať.
Terézia od samého začiatku vnímala Jánovu veľkosť. Len pár mesiacov po ich stretnutí napísala: „Hoci je malej postavy, som presvedčená, že je veľký pred Bohom.“ Ján, inšpirovaný Teréziiným reformným dielom, spolu s dvomi spoločníkmi založil prvú mužskú vetvu bosých karmelitánov. Títo muži toho vlastnili veľmi málo… a jedli ešte menej. Na rozdiel od karmelitánov, s ktorými žil Ján predtým, táto reformovaná vetva prijala radikálnu chudobu a zámerné mlčanie, aby tak vo svojom živote vytvorila priestor pre hlbokú modlitbu.
Ibaže Boh mlčal
A ľudia začali prichádzať. K Jánovi sa pridávali desiatky bratov a k Terézii desiatky sestier. No mnohí karmelitáni žijúci v nereformovaných kláštoroch sa nimi cítili ohrození. Títo Jánovi a Terézii odporovali a hnevali sa na nich, pretože takto akoby dávali najavo, že nereformovaní karmelitáni sú zlí rehoľníci.
Ján bol mierny a pokorný muž. Rehoľné sestry, ktorým slúžil ako kaplán, vľúdne pozýval k hlbšej svätosti; robil to tak, že jeho dobrotu si všimli aj tí, ktorí mu najviac odporovali. No aj keď bol veľmi mierny a vľúdny, jeho výzva na reformu bola pre jeho spolubratov príliš náročná. Možno by sme očakávali, že ho donútia odísť z rádu, alebo že z neho odídu oni sami, no títo muži neboli zvyknutí na to, že im niekto odporoval.
Namiesto toho, aby si túto vec sami v tichosti vyriešili, nahnevali sa a pod rúškom noci Jána zadržali a zajali. Vzali ho do Toleda, kde ho uväznili – najskôr vo väzenskej cele a neskôr v komore, ktorá bola dva metre dlhá a tri metre široká. V zime v nej mrzol a v lete sa šiel uvariť. Hladoval a bol bičovaný. Utrpel také strašné rany, že ich následky znášal po celý zvyšok života. Jeho väznitelia – všetko to boli rehoľníci – sa mu vyhrážali smrťou a obviňovali ho z porušenia sľubu poslušnosti. Bol sám a mal strach – nielen z fyzickej ujmy alebo z toho, že sa mu nepodarí dokončiť jeho životné dielo, ale aj z možnosti, že aj keď sa snažil nasledovať Boha, možno vlastne zradil toho, ktorého miluje.
Ján poznal hlboké utrpenie už od svojho detstva, no predtým vždy cítil, že Boh je s ním. Teraz v temnote svojej cely sa v temnote ocitlo aj Jánovo srdce. Zdalo sa mu, že ho opustil aj Boh, ktorého tak veľmi miloval a ktorému tak oddane slúžil.
Kde si sa skryl?
Jazykom, ktorý zrkadlil Pieseň piesní, napísal knihu, ktorá zachytávala celú jeho spiritualitu. Ján vo svojej cele napísal:
Kde si sa skryl,
Milovaný, a nechal ma stonať?
Utiekol si ako jelenča,
a mňa nechal raneného;
hľadať som ťa šiel, a nebolo ťa
(pozri Pies 3, 1 – 2).
Takýmto veršami tento veľký mystik začal písať poéziu, ktorá sa odvtedy už stáročia dotýka sŕdc jej čitateľov. Písal v stave zlomenosti, no pod touto bolesťou mal pevný základ neochvejnej Božej lásky. Po deviatich mesiacoch strašného utrpenia, ktoré si vytrpel rukami vlastných bratov v Pánovi, Ján ušiel oknom pomocou zauzlenej plachty. Utiekol do kláštora Teréziiných sestier, ktoré boli zdesené tým, v akom stave je tento zoslabnutý, ranený a traumatizovaný muž.
Vážený duchovný vodca
Po pretrpení takýchto múk by väčšina z nás zrejme zápasila so zatrpknutosťou a neodpustením. Možno by sme sa utápali vo vlastnej biede, alebo by sme sa pre zvládnutie danej situácie uchýlili k popieraniu reality. No Ján sa hrdil Kristovým krížom, ba dokonca sa dokázal aj radovať z toho, že dostal podiel na jeho utrpení. Jeho „temná noc duše“ (fráza, ktorú prvý raz použil práve on) sa konečne skončila. Opäť zakúšal blaženú jednotu s Bohom a jeho poézia začala planúť všeobjímajúcou láskou k Ježišovi, Ženíchovi.
Po vyslobodení trávil Ján veľa času v kontemplácii. Svätosť, ktorú v ňom Terézia videla ešte za mlada, ďalej rástla a prehlbovala sa. Hoci nebol takým charizmatickým vodcom ako Terézia, jeho múdrosť si vážili v jeho komunite mnohí: v hojnom počte vyhľadávali tohto pokorného, mierneho a tichého muža, ktorého pokojný zovňajšok ukrýval hlbokú vášeň.
Po Teréziinej smrti bola práca náročnejšia, pretože bremeno reforiem padlo na jeho plecia. Ján však nebol diplomat; bol to mystik a duchovný vodca, jemná duša, ktorá radšej sedela hodiny v tichu než viedla nejaké rokovanie. Raz úpenlivo prosil: „Pre lásku Božiu, nechajte ma tak, lebo ja nie som vhodný na jednanie s ľuďmi.“ No Boh mu dal veľké poslanie a Ján ho odmietol zanechať, aj keď na pohľad sa svojou povahou na to dielo nehodil. A tak vytrval.
Odmietnutý vodca
Ján vedel, že mnohí bosí karmelitáni si ho nevážia. V roku 1591 mu jeho spolubratia odobrali všetky právomoci a funkcie a preložili ho do jedného odľahlého karmelitánskeho kláštora, pričom ho zamýšľali neskôr poslať do Mexika.
Ján sa nesmierne tešil, že bude môcť tráviť svoje dni v modlitbe bez rozptýlení, ktoré prichádzali s jeho vedúcou pozíciou, ibaže krátko nato ochorel. A aj keď sa jeho predstavený naňho verejne sťažoval a zakázal mu akékoľvek návštevy, Ján sa ďalej tešil z Ježiša, svojho ženícha a milovníka jeho duše.
Na sklonku života Ján poprosil svojho predstaveného o odpustenie všetkého, čím mu spôsobil starosti a problémy. Potom požiadal svojich bratov, aby mu recitovali verše Piesne piesní, kým bude pripravený odpovedať na volanie Ženícha: „Hor’ sa, priateľka moja, holubica moja, krásava moja, a poď!“ (2, 10). Dňa 14. decembra 1591 zomrel Ján od Kríža ako štyridsaťdeväťročný na následky komplikovanej infekcie kože.
Uctievaný svätec
Svätý Ján od Kríža bol básnik s takým veľkým talentom, že je považovaný za najlepšieho španielsky píšuceho básnika v dejinách. Bol to duchovný reformátor, človek, ktorý v detstve prežil hlbokú traumu a zažil krutosť a odmietnutie. A je aj učiteľom Cirkvi, ktorý svojimi pohľadmi a vedomosťami ovplyvnil milióny ľudí.
No v prvom rade bol Ján od Kríža mužom planúcim láskou.