Kľúč k jednote a pokoju
Ježiš má moc zbúrať každý múr nepriateľstva
V druhom článku sme si ukázali, ako svätý Štefan, jeden z prvých diakonov, nadobudol pevné presvedčenie, že zmŕtvychvstalý Ježiš porazil smrť. Videli sme, ako toto presvedčenie oslobodilo Štefana od strachu zo smrti a pretvorilo ho na smelého Pánovho svedka.
No v Skutkoch apoštolov stretáme aj iného diakona. Je ním Filip. Jeho príbeh nám nemusí pripadať taký heroický ako Štefanov, no Filip zjavuje iný spôsob, akým nás môže zmeniť Ježišovo zmŕtvychvstanie. Filip nám totiž ukazuje, ako zmŕtvychvstalý Ježiš môže priniesť uzdravenie ľuďom trpiacim pre rozdelenie a ľudskú nevraživosť.
Zlomový okamih
Štefanova smrť bola pre Cirkev zlomovým okamihom. Pred jeho konfliktom s veľradou Cirkev tvorili takmer výlučne židovskí veriaci, ktorí prijali Ježiša ako Mesiáša a Pána Izraela a ktorí za svoje hlavné misijné pole považovali Jeruzalem. Ako nám hovorí Lukáš, učeníci boli „stále… v chráme a velebili Boha“ (24, 53).
Po Štefanovej smrti však židovské úrady začali naplno prenasledovať Cirkev. Toto prenasledovanie prinútilo mnohých veriacich utiecť z mesta: „V ten deň sa začalo veľké prenasledovanie Cirkvi v Jeruzaleme a všetci sa okrem apoštolov rozpŕchli po krajoch Judey a Samárie“ (Sk 8, 1). A kamkoľvek išli, stále „hlásali slovo“ (8, 4). Evanjelium im bolo také drahé, že ďalej rozprávali o Ježišovi bez ohľadu na to, že sa tak mohli vystaviť vážnemu nebezpečenstvu.
Tu do príbehu vstupuje Filip. Lukáš hovorí, že prišiel do Samárie a „zvestoval im Krista“ (Sk 8, 5). A Filipovo kázanie spolu s uzdraveniami a inými zázrakmi, ktoré tam robil, priviedlo mnohých k Pánovi: „Ale keď uverili Filipovi, ktorý im hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a o mene Ježiša Krista, dávali sa krstiť muži i ženy“ (8, 12).
Filip, apoštol jednoty
Filipov úspech v Samárii vzbudzuje úžas – no nielen preto, aký veľký počet ľudí sa pri jeho ohlasovaní obrátil. Je úžasný aj preto, že týmito konvertitmi boli Samaritáni, potomkovia ľudí, ktorí prišli na toto územie v dôsledku asýrskej politiky násilnej asimilácie (pozri 2 Kr 17, 24 – 41). Keď Asýria dobyla Severné kráľovstvo Izraela, naplnila tento región pohanmi, ktorých deportovala z iných dobytých krajín. A títo pohania – mnohí z nich sa nakoniec zmiešali s tamojšími Izraelitmi – si so sebou priniesli svoje vlastné pohanské zvyky. Samaritáni v Ježišových časoch teda vyznávali zmes judaizmu a pohanstva. Židia ich preto považovali za zradcov a nenávideli ich.
No odrazu sa objavil Filip, Žid, ktorý sám oslovil Samaritánov a pozval ich, aby vstúpili do spásonosného vzťahu s Mesiášom Izraela. Máme tu teda Žida, ktorý prekonáva stáročia trvajúce predsudky tým, že sa delí o Kristovu lásku so skupinou ľudí, ktorú Židia dlho považovali za nečistú a menejcennú.
Vďaka čomu bol Filip taký otvorený a dokázal hlásať evanjelium Samaritánom? Čo ho viedlo k tomu, že bol ochotný pokrstiť členov tejto nenávidenej skupiny? Bol za tým jeho vzťah so zmŕtvychvstalým Pánom! Tak ako Petrovo stretnutie s Ježišom spôsobilo, že bol ochotný prijať aj svojich niekdajších nepriateľov, tak zmenilo stretnutie s Kristom aj Filipa. Či už spoznal Ježiša pred jeho umučením, alebo v neho uveril až po Veľkej noci, Filip určite zakúsil Ježišovu bezpodmienečnú lásku: lásku, ktorá nerobila rozdiely medzi jednou alebo druhou národnosťou, medzi jednou alebo druhou tradíciou. A táto láska ho presvedčila, že Ježišova smrť a vzkriesenie sú pre všetkých, nielen pre Židov.
Naplnený rovnakým duchom
No Filipa pravdepodobne ovplyvnil ešte jeden faktor. Podobne ako Štefan, aj Filip bol „Helenista“ – Žid, ktorý hovoril predovšetkým po grécky a ktorý bol otvorenejší gréckej kultúre než jeho „hebrejskí“ bratia a sestry. Táto otvorenosť voči pohanskej kultúre mohla apoštolom pripadať podozrivá. Peter a ostatní sa k nemu a k ostatným Helenistom v Cirkvi mohli správať ako k občanom druhej kategórie. Mohli sa zdráhať dôverovať Filipovi rovnako, ako dôverovali „hebrejským“ veriacim.
To sa však nestalo. Apoštoli uznali Filipa za svojho plnohodnotného brata v Kristovi, ba videli v ňom brata „plného Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6, 3). Videli v ňom muža, ktorému mohli dôverovať a veriť, že urovná spor medzi Helenistami a Hebrejmi, ktorý vznikol v Cirkvi. Pre nich Filip nebol o nič menej veriaci v Krista ako oni; a nebol menej hodný toho, aby slúžil v Ježišovom mene. Určite si vieš predstaviť, ako hlboko to muselo Filipa zasiahnuť. Predstav si, ako mu ich ústretový postoj ukázal ďalší aspekt Ježišovej lásky a inšpiroval ho, aby kázal a robil zázraky medzi Samaritánmi –, a aby aj on týchto „cudzincov“ prijal ako bratov a sestry v Pánovi.
Už žiadne rozdiely
Zdá sa však, že Pánovi nestačilo poslať Filipa k Samaritánom. Prostredníctvom anjela vyslal Boh Filipa na cestu ešte raz. Filip poslúchol a práve na ceste narazil na etiópskeho úradníka, ktorý si lámal hlavu nad úryvkom zo židovského Písma. Podnietený Duchom Svätým, Filip nadviazal rozhovor a prehodil niekoľko slov o týchto veršoch. A už zakrátko tento úradník prijal Krista a dal sa pokrstiť (pozri Sk 8, 26 – 38).
Tento muž nebol Samaritán; pochádzal z pohanskej krajiny. A nielenže bol pohan, ale dokonca nepochádzal ani z Blízkeho východu! Ba čo viac, tento muž bol „eunuch“ – bol vykastrovaný, aby s ním jeho kráľovná mohla úzko spolupracovať bez strachu z napadnutia (pozri Sk 8, 27). Všetky tieto vlastnosti – jeho národnosť, náboženstvo a postavenie „eunucha“ – ho vylučovali z plnohodnotnej účasti na bohoslužbách v Jeruzalemskom chráme (pozri Dt 23, 2). Napriek tomu sa Filip k tomuto mužovi správal ako k rovnocennému a prostredníctvom krstu ho prijal ako brata v Kristovi. Na starodávnych rozdieloch a predsudkoch už nezáležalo. A nezáleží na nich ani dnes.
Prijatie. Jednota. Zmierenie. Uzdravenie. Filip to zažil v cirkvi v Jeruzaleme a celý svoj život zasvätil tomu, aby sa o tieto dary delil s ostatnými. Láska jeho bratov a sestier v Kristovi Filipovi odhalila, že Ježiš má moc zbúrať každý „múr rozdelenia, nepriateľstvo“ (Ef 2, 14) – a že nástrojom nastoľovania tejto jednoty môže byť aj on sám.
Potrebujeme jeden druhého
Filipov príbeh nám ponúka obraz toho, čo môže urobiť Ježiš aj pre nás. On nás môže oslobodiť od akéhokoľvek nepriateľstva a nevôle, ktoré azda pociťujeme – či už voči nejakému jednotlivcovi, alebo skupine ľudí. On môže prekonať všetky predsudky, ktoré sa ešte možno skrývajú v nejakom temnom zákutí nášho srdca. Môže nás natoľko naplniť svojou láskou, že budeme túžiť len po tom, aby sme sa s rovnakou láskou správali ku všetkým navôkol.
Filipov príbeh nám tiež hovorí, že náš život nie je osamotený ostrov. Keď budeme prehlbovať svoje vzájomné vzťahy – najmä s našimi bratmi a sestrami vo farnosti – budeme môcť počuť, ako sa nám cez nich prihovára Pán. Ich láska k nám a naša láska k nim sa stane jasnejším odrazom Ježišovej lásky – lásky, o ktorú sa potom môžeme podeliť so všetkými vôkol nás.
——–
Keď budeš nabudúce na svätej omši, pomysli na ľudí v tvojom okolí, ktorých sužuje nejaké nepriateľstvo alebo rozdelenie – na rodiny, ktoré sa trápia, na manželstvá, ktoré prežívajú nejaké utrpenie, na skupinky ľudí, ktoré ohrozujú jednotu Cirkvi. Uvažuj aj o svojom vlastnom srdci. Je na tejto svätej omši niekto, s kým sa potrebuješ zmieriť? Niekto, komu sa vyhýbaš, koho výslovne neznášaš alebo mu závidíš? Ponúkni tento vzťah Pánovi a požiadaj ho, aby ti pomohol uzdraviť sa.
Potom, keď budeš pristupovať k svätému prijímaniu, spomeň si, že Ježiš ponúka svoje telo a krv všetkým prítomným bez ohľadu na ich pôvod, problémy či zápasy. On nás miluje všetkých a túži po tom, aby každý z nás urobil ďalší krok k uzdraveniu a zmiereniu. Čo Ježiš hovorí tebe osobne? Počuješ, ako ťa žiada, aby si oslovil niekoho konkrétneho? Čo mu na to odpovieš? A čo chceš povedať tomu druhému človekovi?