Smrť je porazená!

Ježiš nás oslobodil od strachu zo smrti

V predošlom článku sme si ukázali, ako veľmi na Petra zapôsobilo jeho stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom – až tak, že začal hovoriť a robiť veci, ktoré by predtým od neho nik nečakal. Zamerali sme sa na to, že bol ochotný prijať do Cirkvi aj ľudí, ktorí sa mu vyhrážali a žiadali Ježišovu popravu. Peter dokázal byť taký milosrdný, pretože sám zakúsil Pánovo milosrdenstvo a odpustenie.

No nielen Peter začal robiť nečakané veci. Ďalším príkladom je svätý Štefan, jeden z prvých diakonov a prvý mučeník.

 

Štefan, prorocký diakon

Štefan bol jedným zo siedmich mužov, ktorých si vyvolili na to, aby sa stali v Cirkvi diakonmi. Mali pomáhať zmierňovať napätie, ktoré v Cirkvi vládlo medzi Helenistami a Hebrejmi – medzi tými veriacimi, ktorí boli väčšmi otvorení gréckej kultúre, a tými, ktorí sa pevnejšie držali svojho židovského dedičstva (pozri Sk 6, 1 – 6). Štefan bol „plný milosti a sily“ a „robil veľké divy a znamenia medzi ľudom“ (6, 8). Hovoril o Ježišovi s takou „múdrosťou“, že mu nik „nebol schopný čeliť“ (porov. Sk 6, 10). Očividne to bol pôsobivý muž!

No Štefan mal aj nepriateľov. Členovia „synagógy Libertíncov“ – Židov, ktorí boli zotročení Rimanmi – ho predviedli pred veľradu a vychrlili naňho falošné obvinenia (Sk 6, 12 – 13). A Štefan vtedy urobil prekvapivú vec. Rozhodol sa úplne pokojne obhájiť. Mohol sa snažiť to urovnať alebo nájsť nejaký kompromis. No on si vybral cestu proroka. Týchto vedúcich predstaviteľov odvážne usvedčil z pokrytectva:

„Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia. Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, a vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi“ (Sk 7, 51 – 52).

Štefan vedel, že riskuje svoj život. No pre evanjelium a pre nádej v to, že svojich poslucháčov privedie naspäť k Pánovi, podstúpil toto riziko. No oni ho nepočúvali. A potom Štefan spečatil svoj osud:

„Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: ,Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha‘“ (Sk 7, 55 – 56).

Toto bolo pre jeho poslucháčov najhoršie rúhanie. Chopili sa ho, vyvliekli ho z mesta a ukameňovali ho.

 

Koniec „posledného nepriateľa“

Prečo sa Štefan nechal zabiť, keď počas života mohol vykonať množstvo zázrakov a plodne slúžiť Cirkvi? Pretože Ježiš úplne zmenil jeho chápanie smrti. Pochopil, že Ježišovo zmŕtvychvstanie nebolo určené len pre pár vyvolených. Veril, že vzkriesený bude každý, kto uverí a dá sa pokrstiť. Smrť, ktorú svätý Pavol nazýval „posledný nepriateľ“, bola už porazená (1 Kor 15, 26). Štefan vedel, že Ježiš premenil smrť na bránu do večného života, a preto nemal dôvod sa jej báť.

Štefan bol teda slobodný aj vo chvíli, keď stál pred veľradou a uvedomoval si, že jeho život visí vlásku. Aj keby ho zabili, bude žiť ďalej. Pripojí sa k tomu veľkému zhromaždeniu veriacich, ktorí stoja pred Božím trónom a dňom i nocou sa prihovárajú za bratov a sestry, ktorých zanechali na zemi. Mal sa stať súčasťou „takého oblaku svedkov“, ktorých svätý a odvážny život naďalej inšpiruje tých, ktorí sú ešte na tejto zemi (Hebr 12, 1).

Ak si židovskí predstavení mysleli, že jeho zabitie zastraší ostatných veriacich, veľmi sa prepočítali. Prenasledovanie, ktoré sa rozpútalo po Štefanovej smrti, prinútilo mnohých veriacich utiecť z Jeruzalema, ale „tí, čo sa rozpŕchli, chodili a hlásali slovo“ (Sk 8, 4). Filip, jeho spolubrat v diakonskej službe, odišiel na sever do Samárie (pozri Sk 8, 5 – 6). Iní „došli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie“ (11, 19). Cirkev sa začala presúvať, a už o pár rokov počúvali evanjelium a odovzdávali svoj život Pánovi ľudia po celej Malej Ázii. A to všetko sa začalo vďaka Štefanovej viere v zmŕtvychvstanie!

 

Svedkovia večnosti

Na Štefanov príbeh sa môžeme pozerať ako na ojedinelý hrdinský príbeh – a on hrdinský aj naozaj je. Svojím životom však vydávali svedectvo o vzkriesení ľudia v každej dobe a po celom svete:

• Ignác, biskup z Antiochie, bol umučený okolo roku 110 po Kristovi. Keď ako väzeň putoval do Ríma, poslal tamojším kresťanom list, v ktorom ich prosil, aby sa ho nepokúšali zachrániť. „Dovoľte mi dosiahnuť číre svetlo,“ napísal im. „Keď tam prídem, budem naozaj Božím človekom“ (List svätého Ignáca Antiochijského Rimanom, 6).
• V roku 1535 dal anglický kráľ Henrich VIII. popraviť svätého Tomáša Mora. Tomáš bol pred popravou taký pokojný, že požiadal kata, aby počkal, kým si upraví bradu, aby mu ju sekera náhodou nepoškodila. „Veď ona kráľa neurazila,“ zažartoval tesne predtým, ako sa kat rozohnal sekerou.
• V roku 1941 poľský kňaz svätý Maximilián Kolbe zaujal v Osvienčime miesto spoluväzňa, ktorého odsúdili na smrť hladom. Pripojil sa k ostatným odsúdeným a svojou radosťou a nábožnosťou premenil ich podzemné väzenie na miesto nádeje a odovzdanosti Pánovi.
• Dňa 2. decembra 1980 zavraždili v Salvádore spolu s ďalšími tromi ženami sestru Itu Fordovú. Všetky štyri boli americkými misionárkami, ktoré sa starali o chudobných; stali sa obeťami krvavej občianskej vojny. Sr. Ita vedela, že členovia vládnucej junty ju majú na hľadáčiku, no predsa svojej rodnej sestre napísala slová: „Smrť nie je tým najhorším zlom. Každý deň sa pozeráme smrti do tváre. Zlo je však príčinou smrti. To s ním musíme zápasiť a proti nemu bojovať.“

 

Nebojácne presvedčenie

Všetci títo veriaci išli na smrť s dôverou a radosťou, pretože sa stretli so zmŕtvychvstalým Pánom. Keď si mali vybrať medzi zneuctením Pána a stratou života, vybrali si stratu života. Dokázali sa tak rozhodnúť, pretože Ježiš zmenil ich zmýšľanie o smrti.

Rovnaké presvedčenie môžeme mať aj my. Nemusíme sa báť smrti! Môžeme ju začať vnímať ako svätý prechod, ako bránu k Pánovi. K tomuto presvedčeniu pritom nedospejeme len tým, že budeme premýšľať o Ježišovi alebo o tom budeme usilovne presviedčať seba samých. Toto presvedčenie pramení z nášho vzťahu s Ježišom. Keď totiž zažívame Ježišovu prítomnosť a lásku, prehlbuje sa naša túžba byť s ním. Silnie naša viera v jeho prísľub vzkriesenia. Zmenšuje sa náš strach a rastie naša túžba nasledovať ho a poslúchať jeho príkazy. Čoraz hlbšie veríme, že po odchode z tohto života nás privedie do svojho kráľovstva.

Bratia a sestry, Ježiš chce, aby sa pravda o jeho zmŕtvychvstaní stala jediným pevným základom nášho života. On je „vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25), on je tým, ktorý nám môže v každej situácii darovať svoj pokoj.

—–

Lukáš nám hovorí, že Ježiš „po svojom umučení poskytol [apoštolom] mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1, 3). Na ponáranie sa do právd evanjelia mali teda dosť veľa času! Aj ty sa teraz ponor do modlitby a predstav si, že si súčasťou tejto skupiny. Predstav si, ako „normálne“ sa museli cítiť trebárs na tridsiaty deň, keď sa im zjavil zmŕtvychvstalý a oslávený Ježiš a delil sa s nimi o to, čo mu leží na srdci!

Čo sa deje v tvojom vlastnom srdci, keď tráviš tieto dni s Ježišom? Ako upokojuje tvoje obavy? Ako ťa presviedča o svojej láske a otvára ti srdce, aby si hlbšie pochopil jeho evanjelium? Pozorne vnímaj, ako ti hovorí: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25). Počúvaj jeho prísľub, že sa vráti, aby ťa naveky vzal k sebe. Aký je tón jeho hlasu? Aké myšlienky sa ti vynárajú v srdci, keď ho počuješ? Čo mu chceš povedať?