Perpetua a Felicita: Dve mladé matky a mučeníčky

O tom, prečo občas pri svätej omši počúvame ich mená

Liz Kellyová

Svedectvá prvokresťanských mučeníkov sa nečítajú ľahko. Mučeníci podstúpili krutú smrť; už len pri čítaní o tom nám občas tuhne krv v žilách. A niekedy sa nám tiež zdá, že ich život je príliš odlišný a vzdialený od toho nášho. Možno máme sto chutí ponechať tieto príbehy v dávnej histórii a nebrať ich ako súčasť našich kresťanských dejín. Priznám sa, že ani ja netúžim po tom, aby ma roztrhal leopard, aby ma na smrť udupala rozzúrená jalovica či aby mi za jasotu pohanského davu gladiátor podrezal hrdlo.

No keby som tieto príbehy neprijala ako súčasť našich kresťanských dejín, dejín, ktorých som nielen súčasťou, ale za ktoré som aj zodpovedná, urobila by som chybu. A keby som tieto príbehy odložila na poličku a nechala ich zapadnúť prachom a upadnúť do zabudnutia, nevážila by som si dostatočne význam Baránkovej krvi. Jedným z takýchto príbehov je príbeh svätých Perpetuy a Felicity, dvoch hrdinských mučeníc z 3. storočia.

Písal sa rok 203. Miestom nášho príbehu je Kartágo. Toto mesto bolo obchodnou križovatkou; ležalo na pobreží Stredozemného mora, ktoré je dnes súčasťou Tuniska. V tom čase Rímska ríša ovládala väčšinu civilizovaného sveta – vrátane Kartága – a rímski predstavitelia neľútostne prenasledovali kresťanov. Keď o niekom vyšlo najavo, že je kresťan, pre dotyčného človeka to znamenalo takmer istý rozsudok smrti – a často išlo o popravu vo forme verejného predstavenia. Kresťanov totiž za jasotu sfanatizovaných davov zvykli hádzať divej zveri.

Takýto bol aj osud dvoch mladých kresťanských matiek: Perpetuy, ktorá pochádzala z vyššej rímskej vrstvy, a Felicity, mladej otrokyne.

Ich mená počujeme pri svätej omši, keď sa kňaz modlí Prvú eucharistickú modlitbu. Mnohí z nás však nepoznajú detaily ich zatknutia a mučeníckej smrti. Obe tieto ženy boli zadržané za to, že odmietli „priniesť obetu“ pohanskému bohu a zriecť sa viery v Krista. Je pozoruhodné, že Perpetua si o svojom pobyte vo väzení viedla denník – ktorý je dnes jedným z najstarších a najcennejších záznamov tohto druhu. Tento denník svedčí nielen o tom, že Perpetua bola vzdelaná, ale aj o tom, že hoci jej hrozila jedna z najstrašnejších popráv, aké si možno predstaviť, mala dosť zdravého rozumu na to, aby si svoje posledné dni dokázala veľmi podrobne a triezvo zaznamenať. Už to samo o sebe je určite dôkazom toho, že v nej pôsobil Duch Svätý.

 

Rozdrvila by mu hlavu

Počas väznenia Perpetuu opakovane navštevovala jej rodina, najmä otec, ktorý ju s veľkým plačom prosil, aby sa nad ním zľutovala, spomenula si na svojho malého syna a zriekla sa svojej viery. Ona to však stále odmietala, dokonca aj vtedy, keď si jej otec trhal vlasy. „Nemôžem hovoriť, že som niečo iné než som – som kresťanka,“ trvala na svojom

Perpetua v tej dobe ešte stále dojčila svoje dieťa. Občas jej ho doniesli do väzenia, aby sa oň mohla starať. Prirodzene, najväčšie starosti jej pred popravou robila budúcnosť jej syna. „Nikdy som nebola v takej temnej priepasti,“ napísala. „Mučil ma strach o moje dieťa.“

Ale podobne ako iní mučeníci, aj Perpetua hľadala silu a odvahu u Pána. A Boh jej dal videnie, ktoré ju naplnilo pokojom a pevnosťou – až tak, že dokázala zveriť svoje dieťa do opatery svojej rodiny. Sama o tom píše takto:

„Videla som nesmierne vysoký rebrík z bronzu, ktorý siahal až do neba, no bol taký úzky, že po ňom mohol vystupovať len jeden človek. Po stranách rebríka boli pripevnené najrôznejšie kovové zbrane… takže keby sa niekto pokúšal liezť neopatrne alebo bez toho, aby dával pozor, zmrzačil by sa.“

Ešte desivejšie však bolo zrejme to, že pri päte tohto rebríka Perpetua videla obrovského draka; a vedela, že je to diabol. Bol prikrčený a pripravený zaútočiť na každého, kto by sa pokúsil liezť po rebríku. Perpetua však vo svojej vízii s istotou vyhlásila: „V mene Ježiša Krista mi neublíži.“ A naozaj – neublížil jej. Práve naopak, poslúžil jej ako prvý stupienok na ceste do neba.

„Pomaly,“ pokračovala, „akoby sa ma bál, drak vystrčil hlavu spod rebríka. Potom som mu stúpila na hlavu a vystúpila som po nej hore.“

Na vrchole rebríka našla nádhernú, obrovskú záhradu a stretla sa so sivovlasým pastierom a mnohými tisíckami ľudí zahalenými v bielych plášťoch. Pastier jej povedal: „Dieťa moje. Som rád, že si prišla,“ a potom jej ponúkol sladké mlieko.

Perpetue sa dostalo viacero videní a snov, ktoré ju posilnili v jej odhodlaní. Tieto obrazy jej jasne ukázali, že nebude bojovať s divými zvieratami, ale so samotným diablom. Nielenže zvíťazí, ale Boh Otec jej bude nablízku, aby ju posilnil a s radosťou privítal v nebi.

 

Sila ženského svedectva

Felicitu zatkli spolu s Perpetuou a ostatnými spoločníkmi. V tom čase bola v ôsmom mesiaci tehotenstva a rímske právo zakazovalo popravu tehotnej ženy. To znamenalo, že Felicita mala čakať na mučenícku smrť a zomrieť bez útechy, ktorou by bolo to, že by mohla zomrieť po boku svojich priateľov a spoločníkov v Pánovi. Nechcela zomrieť v spoločnosti zločincov a cudzích ľudí, ale po boku veriacich, ktorých poznala a milovala. Úpenlivo sa teda modlila, aby mohla dieťa porodiť skôr. Jej modlitba bola vypočutá; porodila dievčatko, ktoré jej sestra vychovávala ako vlastné.

Dni ubiehali a život vo väzení bol krutý, ale obe ženy zostávali vytrvalé v modlitbe a neustále pripomínali všetkým, že sú plné radosti a neboja sa ničoho okrem Pánovho súdu. Pri formálnom vypočúvaní dostali poslednú šancu verejne zaprieť Krista. To však odmietli. Bol teda nad nimi vynesený definitívny rozsudok: boli „odsúdené na predhodenie zverom“.

A potom sa začalo predstavenie.

 

Žiť a zomrieť pre Krista

Obe ženy vyzliekli donaha, zviazali ich do sietí a priviedli do amfiteátra. Tieto ženy boli mladé – Perpetua mala len dvadsaťdva rokov, Felicita mohla byť ešte mladšia – a ich mladosť musela prítomný dav šokovať. Dokonca aj divákov, ktorí sa zišli s jediným cieľom – zabávať sa na tej hrôze –, tieto nepríjemné detaily vyviedli z miery. Obe ženy teda odviedli späť a obliekli ich.

Zatiaľ čo na mužov v ich skupine útočili rôzne divé svine, medvede a leopardy, pre Felicitu a Perpetuu bola pripravená divá jalovica. Aj tento výber mal byť formou urážky adresovanej týmto ženám. Keď ich obliekli, priviedli ich späť do otvorenej arény. Vypustili zviera a napriek tomu, že ich jalovica pošliapala, nezabila ich. Preto ich priviedli pred dav. Ženy si navzájom vymenili bozk pokoja a potom ich gladiátori zrazili na zem mečmi. Perpetuu nezabili okamžite, ale vykríkla od bolesti, keď ju meč zasiahol do rebier. Napokon urobila posledný úkon mimoriadnej odvahy: pomohla nasmerovať gladiátorov meč na svoje hrdlo. Takto sa prejavilo odhodlanie tejto patricijky žiť a zomrieť pre Krista.

 

Posilnené vierou

Tak ako v časoch Perpetuy a Felicity, aj dnes si náš život v Kristovi čoraz väčšmi vyžaduje zomieranie pre Krista – v malom i veľkom. Nesmieme sa však báť verejne hovoriť o nespravodlivosti, ktorú vidíme v našom okolí, v národe či v našich rodinách. Môžeme pritom čerpať odvahu z vedomia, že základy našej Cirkvi položili muži a ženy ako Felicita a Perpetua. A môžeme sa tiež posilniť vedomím, že satan sa bojí svätosti. Tak ako Perpetua, aj my musíme len vyhlasovať svoju vieru v Krista, aby sme zneškodnili satana – dokonca, aby sme z neho urobili stupienok, ktorý nám pomôže dostať sa do neba!

„Svätá Perpetua a svätá Felicita, orodujte za nás, aby nás vaše svedectvo posilnilo postaviť sa zoči-voči zlu a pamätať pritom na to, že Boh je na našej strane, že pravda zvíťazí a že satan sa trasie pred všetkým, čo je sväté.“