Znamenie kríža
Jedným z dôvodov, prečo si nekonečná Múdrosť vybrala kríž, je ten,
že nepatrným pohybom ruky dokážeme na sebe vytvoriť nástroj Božích múk:
jasné a mocné znamenie, ktoré nás učí všetko, čo potrebujeme vedieť,
a slúži nám ako štít pred našimi nepriateľmi.
– Svätý Alkuin z Yorku (735 – 804)
Nová kniha z nášho vydavateľstva
Nová kniha, ktorú vám prinášame, vám objasní úkon, ktorý ste vo svojom živote urobili už veľakrát: znamenie kríža. Či už sa prežehnávame, robíme krížik na čelo svojim deťom či priateľom, alebo prijímame požehnanie od kňaza, ktorý rukou naznačuje znamenie kríža, tento znak našej spásy nás kresťanov sprevádza takmer na každom kroku.
Aké dejiny má však tento jednoduchý a mocný úkon? A ako by sme ho mohli využívať vo svojom živote s ešte väčším úžitkom? O tomto a aj o mnohom inom vo svojej novej knihe píše Bert Ghezzi. Teraz vám z nej prinášame malý úryvok. Ak si ju chcete prečítať celú – a ja ako jej prekladateľ vám to vrelo odporúčam –, napíšte alebo zavolajte do nášho vydavateľstva a objednajte si ju. Prípadne navštívte našu stránku slovomedzinami.sk a prihoďte do košíka ešte niečo ďalšie – napríklad knihu Neochvejná nádej, o ktorej sa viac dočítate v ďalšom článku.
Alexander Solženicyn sa oprel o lopatu a zadíval sa na sivé mraky, ktoré sa pochmúrne ťahali po oblohe. Cez väzenský mundúr sa doňho opieral nemilosrdný vietor. Mal pocit, že mu preniká až do duše. Bolela ho každá kosť a každý sval. Žalúdok mu zvieral hlad. Roky ťažkej práce v pracovnom tábore na Sibíri mu podlomili zdravie a obrali ho o nádej.
Solženicyn to už viac nemohol zniesť. Odhodil lopatu, odišiel od pracovnej čaty a sadol si na neďalekú lavičku. O chvíľu príde dozorca a prikáže mu, aby sa vrátil k práci. Keď jeho príkaz odignoruje, ubije ho na smrť – pravdepodobne jeho vlastnou lopatou. Už to videl mnohokrát. Rýchla, krvavá smrť dnes, pomyslel si Solženicyn, bude lepšia ako pomalá smrť v bezútešnej a prázdnej budúcnosti.
Civel do zeme a čakal na nevyhnutné. Už o malú chvíľu začul kroky a v duchu sa pripravil na tvrdé slová dozorcu. No keď zdvihol zrak, namiesto dozorcu uvidel pred sebou staršieho vychudnutého väzňa. Starec nič nepovedal, no kľakol si pred ním. Paličkou vyryl do zeme znak kríža a ponáhľal sa naspäť do práce.
Solženicyn sa pozrel na kríž a ako nad ním uvažoval, jeho temnými myšlienkami prenikol lúč svetla. V tej chvíli sa jeho pohľad radikálne zmenil. Uvedomil si, že zlu gulagu a Sovietom nemusí čeliť len vlastnou ochabnutou silou. S mocou kríža sa mohol postaviť zlu nielen jednému, ale tisíckam sovietskych impérií.
Vstal z lavičky a vrátil sa k práci. V ten deň sa okolnosti jeho života nijako nezmenili, aspoň nie navonok. Stále trpel pod útlakom. No vo vnútri zažil nežnú revolúciu. Cez znamenie kríža sa doňho vliala milosť nádeje.
Tento príbeh som našiel pri surfovaní na internete a hlboko sa ma dotkol, pretože poukazoval na čosi, čo som prežíval vo svojej modlitbe aj ja sám. Z nejakého dôvodu som začal počas posledných rokov brať prežehnanie sa vážnejšie. Vykonávam ho častejšie a s väčšou úctou a vierou. Postupom času som začal vnímať, že keď sa prežehnávam, napájam sa na zdroj mocnej Božej sily, a že to má mnohé praktické dôsledky. Otvorilo ma to totiž prúdu milosti, ktorý ma posilnil, aby som dokázal čeliť všetkému, čo sa udialo v daný deň.
Keď som uvažoval nad tým, čo sa v mojom živote deje, uvedomil som si, že sa mi väčšmi darí ovládať svoj hnev a prekonávať aj iné problémy. Takisto som cítil, že sa slobodnejšie a bezprostrednejšie obraciam na Boha. Kládol som si otázku, čo robím inak a čomu by som teda mohol pripísať zásluhy za tento znateľný pokrok. A prišiel som na jedinú možnú odpoveď: že to súvisí s tým, že beriem vážnejšie modlitbu prežehnania.
V snahe pochopiť, čo sa to so mnou stalo, som sa pustil do čítania článkov a kníh o prežehnaní a znamení kríža. Stačilo trochu rešerše a prišiel som na to, že to, čo bola pre mňa celkom nová skúsenosť, kresťania v prvých storočiach Cirkvi zažívali úplne bežne. Ako som sa dozvedel, to, že prví kresťania robia často na sebe znak kríža, opisujú mnohí ranokresťanskí spisovatelia. Napríklad Tertulián (cca 160 – 240), teológ píšuci na začiatku 3. storočia, povedal: „Počas našich ciest i presunov, keď vchádzame dnu aj vychádzame von, keď sa obúvame, vstupujeme do kúpeľa, zapaľujeme sviečky, líhame si či sadáme, pri každej činnosti, ktorá nás zamestnáva, si čelo zakaždým značíme znakom kríža.“ A moje čítanie ďalej ukázalo, že cirkevní otcovia svedčia o veľkých milostiach a moci spojenej so znamením kríža. V tejto knihe ich budem hojne citovať, no tu uvediem aspoň citát svätého Jána Zlatoústeho (347 – 407), konštantínopolského patriarchu a výrečného kazateľa, ktorý žil v 4. storočí:
„Nikdy neodíď z domu bez toho, aby si na sebe urobil znak kríža. On bude tvojou palicou, zbraňou, nepreniknuteľnou pevnosťou. Ani človek, ani zlý duch sa neodváži zaútočiť na teba, keď uvidí, že si zaodiaty takým mocným brnením. Nech ťa tento znak učí, že si vojak, pripravený bojovať proti zlým duchom i o korunu spravodlivosti. Vari si už zabudol na to, čo vykonal kríž? On porazil smrť, zničil hriech, vyprázdnil peklo, zvrhol satana a obnovil vesmír. Ešte stále teda pochybuješ o jeho moci?“
Ako malý chlapec som sa pokľačiačky modlieval večer pred spaním. Moja mama ma vtedy učila, že na začiatku modlitby sa mám prežehnať. Odvtedy sa už celé roky prežehnávam na začiatku aj na konci každej modlitby. No keď sa na to pozerám spätne, vidím, že hoci som vždy vykonával toto gesto úctivo, robil som ho aj akosi automaticky, povrchne a bez toho, aby som si uvedomoval jeho význam. No moja nedávna skúsenosť a štúdium tejto témy zmenili môj pohľad na znamenie kríža i spôsob, akým sa prežehnávam. To, že som objavil a odkryl nesmiernu moc tejto najstaršej kresťanskej modlitby, mi tak prinieslo veľký úžitok.
Keď sa niekedy prežehnávam, predstavujem si, že sa vraciam v čase a prenášam sa na Kalváriu. Spolu s Pannou Máriou, Máriou Magdalénou a Jánom stojím pod krížom ako svedok Pánovej najvyššej obety. Sledujem, ako z lásky ku mne umiera strašnou smrťou. Potom mu vojak prebodne bok a z jeho srdca vytryskuje záplava milostí, ktoré ma zahŕňajú nepredstaviteľným požehnaním. Touto knihou ťa chcem povzbudiť, aby si sa ku mne pridal a vybral sa so mnou ku krížu. Poď spolu so mnou na Golgotu – tam objavíš silu, ktorá mení život, silu tohto posvätného gesta. A väčšmi sa tiež otvoríš úžasným milostiam, ktoré prostredníctvom neho prúdia.
Pozývam ťa, aby si spolu so mnou preskúmal viacrozmernú realitu znamenia kríža. Ak to prijmeš – a ja dúfam, že to urobíš, pretože viem, že to neoľutuješ –, preberieme spolu nasledujúcich šesť právd, ktoré obohatia tvoje prežívanie tejto starobylej modlitby. Znamenie kríža je totiž:
- úkonom viery, ktorý nás vovádza do Božej prítomnosti,
- formou obnovy nášho krstu,
- potvrdením nášho rozhodnutia nasledovať Krista,
- rozhodnutím prijať podiel na Kristovom utrpení,
- obranou proti diablovi
- a prostriedkom na premáhanie našich chýb a na plnšie pripodobnenie sa Kristovi.
Túto knihu som napísal, aby som ľuďom bližšie priblížil toto najstarobylejšie kresťanské modlitbové gesto a aby som ňou zároveň ukázal, že prežehnanie je jednoduchým a spoľahlivým prostriedkom na obnovu nášho kresťanského života.