Zmenila ma adorácia

Ježiš mi postupne uzdravuje srdce

Judy Vaughanová

Pred desiatimi rokmi som prežívala veľmi temné obdobie. Bola som zúfalá a snažila som sa nájsť spôsob, ako sa s týmto obdobím vyrovnať, zvládnuť ho alebo ho aspoň nejako prežiť. Začala som teda denne chodiť na svätú omšu a tráviť viac času v modlitbe. Nebola som vychovávaná ako katolíčka, a tak som vôbec nevedela, čo je to eucharistická adorácia – hoci som ju vídala v kostole, kam som chodievala každý deň na svätú omšu. Potom som sa dozvedela, že v neďalekej univerzitnej kaplnke začne onedlho prebiehať ustavičná poklona Najsvätejšej sviatosti. Stále som toho o adorácii veľa nevedela a nerozumela som, o čo pri nej ide, ale bola som pripravená urobiť čokoľvek pre to, aby som sa cítila aspoň o trochu lepšie. A tak som sa na ňu zapísala. Svoju hodinku som mala mať v sobotu o šiestej ráno. Tento čas som si vybrala najmä preto, lebo som dúfala, že tam budem sama. Naozaj som chcela byť s Pánom úplne sama.

Postupná hlboká premena

Netušila som, čo mám na adorácii robiť, ale vedomie, že je predo mnou Kristovo telo, ma pokorovalo i utešovalo zároveň. Prvých niekoľko mesiacov som celú hodinu preplakala – zdalo sa, že je to jediné miesto, kde sa cítim dosť bezpečne na to, aby som dala svojej bolesti voľný priechod. Rozprávala som sa s Ježišom a plakala som… A znova som rozprávala a plakala. Musela som mu povedať všetko, čo mi ležalo na srdci. Mala som pocit, akoby som mala Ježiša len pre seba, a bola to veľká milosť. Po nejakom čase som si uvedomila, že sa na túto hodinu teším celý týždeň. Nemohla som sa dočkať, kedy príde sobotňajšie ráno! Nakoniec som prestala plakať a len som ticho sedela a vychutnávala si tento výnimočný a pokojný čas s Ježišom.

Neviem, čo presne sa so mnou vďaka tomuto času s Pánom stalo, ale viem, že sa zmenilo niečo hlboké a dôležité v mojom vnútri. Hoci som nedokázala odstrániť ťažké okolnosti, v ktorých som sa vtedy ocitla, vedela som, že vždy môžem zájsť za Ježišom, tráviť s ním čas a pociťovať jeho lásku. Aj teraz počas adorácie prinášam Ježišovi všetko, čo mi leží na srdci. Som tam naozaj šťastná, pretože viem, že Ježiš ma vypočuje a zaobchádza so mnou s veľkou láskou a milosrdenstvom.

O dva roky neskôr som sa rozhodla presťahovať do inej časti krajiny. Ako prvé som po sťahovaní zisťovala, kam by som mohla chodiť na eucharistickú adoráciu. V okolí som našla napokon dve farnosti, ktoré ponúkajú ustavičnú poklonu. To, že môžem pravidelne chodiť na adoráciu, vnímam teda ako veľké požehnanie! Aj keď celková atmosféra a obrady sú trochu iné ako v mojom predchádzajúcom kostole, stále mám svoj vzácny čas s Ježišom.

Toľko darov a požehnania

Veľmi sa teším zo všetkých požehnaní a darov, ktoré som počas adorácie dostala – a aj z darov a požehnaní, ktoré vnímam u druhých ľudí. V kaplnke som videla ľudí s takou hlbokou a zbožnou vierou, že mám pocit, že zakaždým, keď tam idem, dostávam viacero milostí. Je radosť vidieť svojich bratov a sestry v Kristovi vyjadrovať vlastnú vieru a oddanosť.

• Raz predo mnou sedel muž so svojím malým synom. Muž kľačal a v tvári sa mu zračila vážna nábožnosť. Jeho syn sledoval otcovu tvár, ktorá vyzerala ako premenená. Chlapec sa zboku jemne dotkol otcovej tváre – akoby sa snažil pochopiť, čo otec robí a prečo je taký iný. Muž však neodvrátil pohľad, ale zato s láskou objal svojho syna a pritiahol si ho k sebe. Pomyslela som si, že to bol pre tohto chlapca nádherný dar – môcť vidieť svojho otca ponoreného do adorácie nášho Pána a Spasiteľa.
• Do kaplnky prichádza veľa mladých rodín, ktoré sa niekedy ospravedlňujú za to, že ich malé deti robia hluk. Hovorím im, že verím, že pre Ježiša a anjelov je tento „hluk“ krásnou hudbou, a povzbudzujem ich, aby svoje deti stále brávali do kaplnky.
• Vídam aj veľa mladých ľudí vo vysokoškolskom veku, ktorí sa akoby snažia usporiadať si život. Niektorí plačú, iní hľadia na Ježiša s úprimným a prosebným pohľadom. Som veľmi rada, že môžem byť v ich blízkosti, keď Ježišovi prinášajú svoje srdcia, túžby a zápasy.
• V čase mojej adorácie vždy prichádza na adoráciu aj jeden mladý muž: takú tichú a hlbokú úctu k Ježišovi, akú má on, som ešte nikdy u nikoho nevidela. Už len z pohľadu na neho by človek vytušil, že toto musí byť naozaj sväté miesto. Stačí, že ho pozorujem, a už aj ja sama jasnejšie a hlbšie vnímam Ježišovu prítomnosť.
• Keď som jedného dňa vošla do kaplnky, pred oltárom kľačal mladý pár a staršia žena. Všetci ticho vzlykali. Keď staršia žena trochu ustúpila, načiahla som ruku, aby som ju podoprela, pretože som sa bála, že spadne. Otočila sa a vrhla sa mi do náručia. Dlho som ju držala. Plakala a stále opakovala: Te amo – Milujem ťa. Jej dcéra mi povedala, že matka tejto ženy, teda jej stará mama, zomiera. Vedela som, že Boh mi v ten deň dal veľký dar – mohla som mať podiel na bolesti tejto ženy a ponúknuť jej Ježišovu útechu.

Neviem si predstaviť, aký by bol môj život, keby som nemala tento výnimočný čas na klaňanie sa Pánovi. Spolu so svätou omšou je adorácia stredobodom môjho života. Viem, že teraz je zo mňa iný človek. Uvedomujem si totiž, že tento čas ma bližšie priťahuje k Bohu a že on sa počas neho jemne dotýka mojich hriechov a rieši ich. Som veľmi vďačná, že Boh nám všetkým dáva takéto zvláštne miesto – miesto, na ktorom sa môžeme vzdialiť od vonkajšieho sveta a tráviť vzácny čas s Ježišom.