Zázračne predurčená pre čosi lepšie
Cesta svätej Jozefíny Bakhity z otroctva na slobodu
Laura Lokerová
Automobilové nehody a prírodné katastrofy, vojny a deti trpiace na rakovinu: ak existuje niečo, čo ma občas uvádza do pokušenia a vedie ma pochybovaniu o Božej dobrote, tak je to existencia utrpenia. Niekedy môžeme mať pocit, že Boh v tomto smere robí primálo. Alebo že to, čo robí, nerobí dosť rýchlo.
Kde si, Otče, keď trpíme?
Vždy keď si všimnem, že takto premýšľam, snažím sa pripomenúť si príbehy svätých, ktorí napriek svojmu utrpeniu vyžarovali dobrotu a lásku nášho nebeského Otca – áno, v takých chvíľach sa snažím spomenúť si na svätcov. Napríklad aj na svätú Jozefínu Bakhitu. Hoci ju ešte v mladom veku v Sudáne zajali obchodníci s otrokmi a zažila veľmi kruté veci, nakoniec v Taliansku našla kresťanskú vieru i slobodu.
Málokto by bol Bakhite vyčítal, keby v sebe bola prechovávala hnev a horkosť; koniec koncov, o jej utrpení svedčilo aj jej telo, natrvalo zjazvené telesným týraním. Bakhita sa aj napriek tomu vydala inou cestou. Uvedomila si, že počas všetkých tých bolestných rokov bol s ňou Boh.
„Šťastná“
Dievča, ktoré sa malo stať svätou Jozefínou Bakhitou, sa približne v roku 1869 narodilo vo veľkej milujúcej rodine v sudánskom meste Darfúr. V tom čase na východe Afriky Arabi čulo obchodovali s otrokmi. Jedného dňa obchodníci s otrokmi prepadli aj jej dedinu a uniesli jej staršiu sestru. Jej rodinu to zdrvilo. „Bola to moja prvá skúsenosť s utrpením a, ach, koľko ďalších skúseností prišlo už čoskoro po tejto prvej,“ spomínala neskôr Bakhita.
O niekoľko rokov sa objavili ďalší obchodníci s otrokmi – tentoraz zajali aj samotnú mladú Bakhitu. Vystrašenej deväťročnej Bakhite sa vyhrážali s nožom a pištoľou; prinútili ju v noci prejsť do dediny obchodníkov. Musela opustiť všetkých ľudí, ktorí ju poznali a milovali. Jej únoscovia jej v tejto nešťastnej situácii dokonca dali nové meno: Bakhita, čo v arabčine znamená „šťastná“. Na meno, ktoré dostala pri narodení, postupne úplne zabudla.
Jej ďalšie roky boli poznačené utrpením a týraním. V jednej rodine sa k nej správali s úctou – až kým neurobila jednu nevinnú chybu. Za ňu ju kruto zbili a predali inej rodine. Ďalší majiteľ od nej očakával, že bude vstávať za úsvitu a pracovať dlho do noci, ale dával jej len málo jedla. „Ešte sa mi ani nezahojili rany z jedného dňa a už – bez toho, aby som vedela prečo –, mi na druhý deň pribudli ďalšie,“ spomína Bakhita.
Azda najhoršie zo všetkého bolo, že jeden majiteľ dal jej i dvom ďalším otrokom urobiť „tetovanie“ – bol to brutálny čin, pri ktorom otrokov označovali znakom ich pánov. Do kože im žiletkou robili stovky zárezov a do rán im potom vtierali soľ, aby sa nezatvorili. V tejto agónii Bakhita na niekoľko hodín stratila vedomie. „Tie jazvy mám stále na sebe,“ zdôverila sa po rokoch. „Úprimne môžem povedať, že som nezomrela len preto, že ma Pán zázračne predurčil pre čosi lepšie.“
Intuitívny zmysel pre duchovné veci
Napriek svojmu utrpeniu si Bakhita – bez akejkoľvek náboženskej výchovy – už v mladosti osvojila zmysel pre vnímanie Božej prítomnosti. Otázky o Bohu si kládla už v detstve: „Pamätám si, ako som sa pozerala na mesiac a hviezdy a na krásne veci v prírode a hovorila som si: ,Kto je pánom všetkých týchto krásnych vecí?‘ A prežívala som veľkú túžbu vidieť ho, spoznať a uctiť si ho.“
Nakoniec Bakhitu kúpil taliansky konzul z Chartúmu, ktorý sa k nej správal láskavo. Keď ho o dva roky neskôr povolali späť do Talianska, pocítila náhlu túžbu ísť do Talianska s touto rodinou. Požiadala ho teda, aby ju vzal so sebou, a on súhlasil. „Neskôr som pochopila, že to tak chcel Boh,“ skonštatovala. „Stále cítim v sebe tú radosť, ktorú som pociťovala vtedy.“
V Taliansku dal konzul Bakhitu do vlastníctva svojim priateľom, talianskemu páru Augustovi a Turine Michieliovcom. Bakhita sa stala opatrovateľkou ich malej dcérky Mimminy, ktorá ju mala veľmi rada. Rodina odcestovala do Sudánu, kde sa plánovala usadiť. Keď sa však Turina vrátila do Talianska, aby predala ich dom, vzala Bakhitu a Mimminu so sebou. „Vo svojom srdci som sa s Afrikou navždy rozlúčila,“ spomína Bakhita. „Vnútorný hlas mi totiž hovoril, že svoj kontinent už nikdy neuvidím.“
Rázne obrátenie
Po predaji domu Turina plánovala ísť naspäť do Sudánu a potom sa ešte raz vrátiť do Talianska, aby doriešila nejaké rodinné záležitosti. Bakhita a jej mladá zverenkyňa mali zostať až do Turinho návratu v Taliansku. Potom všetci mali odísť nazad do Afriky. Illuminato Checchini, správca ich majetku, presvedčil Turinu, aby ich nechala bývať v penzióne pre katechumenov, ktorý spravovali sestry Kongregácie dcér lásky (ľudovo nazývané aj kanosiánky). Illuminato dal Bakhite aj strieborný kríž a povedal jej, že za ňu zomrel Ježiš Kristus, Boží Syn. „Pamätám si, ako som sa naň potajomky pozerala. Vtedy som vo svojom vnútri pociťovala čosi, čo som si nevedela vysvetliť,“ rozpamätáva sa Bakhita.
Na Bakhitinu veľkú radosť ju sestry, ktoré ich prijali, začali učiť o svojej viere. Bakhita pochopila, že „tá láskavá prítomnosť“, ktorú často cítila už v detstve, je ten istý Boh, ktorý poslal svojho Syna, aby za ňu zomrel. A keď sa pozrela na svoju minulosť cez prizmu novej viery, začala vidieť, že Boh ju po celý ten čas viedol. „Tie sväté matky ma s hrdinskou trpezlivosťou poúčali a predstavili mi toho Boha, ktorého som od detstva cítila vo svojom srdci bez toho, aby som vedela, kto to je,“ povedala.
Bakhita sa začala pripravovať na krst. Keď sa Turina vrátila do Talianska, aby si ju spolu s Mimminou vyzdvihla, Bakhita odmietla ísť s nimi. Ešte neukončila katechumenát a veľmi túžila vstúpiť do Cirkvi. „To Pán ma naplnil takou pevnosťou, lebo chcel, aby som bola celá jeho!“ prezradila. Turina zúrila, ale keďže obchod s otrokmi bol v Taliansku ilegálny, nemala sa kam odvolať. Bakhita bola slobodná.
Pri krste dostala meno Jozefína – a „s radosťou, ktorú by vedeli opísať len anjeli“ – prijala Bakhita 9. januára 1890 okrem sviatosti krstu aj sviatosť birmovania a prvého svätého prijímania.
Hlbšie volanie
Bakhita po svojom krste zostala v dome katechumenov ešte niekoľko rokov. Počas tohto obdobia rozpoznala povolanie pripojiť sa ku komunite, ktorá ju tak hlboko ovplyvnila. Obávala sa však, že ju neprijmú, pretože bola černoška. No sestry ju opäť prijali s otvorenou náručou. Do noviciátu vstúpila 7. decembra 1893 a o tri roky neskôr, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, zložila sľuby.
Ďalšie roky strávila Bakhita v komunite kanosiánok v talianskom Schiu, kam ju predstavení preložili v roku 1902. Na žiadosť predstavenej sa o svoj príbeh podelila s inou sestrou kanosiánkou, ktorá spísala jej krátky životopis. Neskôr viedla rozhovory s talianskou spisovateľkou Idou Zanoliniovou, ktorá vydala jej životopis s názvom Príbeh o zázraku.
Po vydaní knihy Bakhitina popularita vzrástla a chýr o nej sa rozšíril ďaleko za hranice Schia. Jej predstavení ju teda požiadali, aby cestovala a po celom svete propagovala misie svojej rehole. Prichádzali za ňou ľudia z celého sveta. Jej samej však bola sláva nepríjemná. „Hovoria tiež: ,Chuderka, chuderka, chuderka.‘ Ale ja nie som chuderka, lebo patrím Parònovi“ – týmto menom, ktoré v benátskom dialekte znamená „pán“, totiž volávala Boha –‚ „a som v jeho dome. Chudáci sú všetci tí, ktorí nie sú u Pána.“
Bakhita sa naozaj ani zďaleka neľutovala. Dokonca vyjadrila údiv nad tým, ako Boh využil každú situáciu – aj tú najbolestnejšiu – na to, aby ju priblížil k sebe. Odpustila aj tým, ktorí ju týrali. Akoby ju nedržali žiadne putá – ani putá otroctva, ani putá zatrpknutého srdca. Bola slobodná a dokázala úplne milovať Pána a blížneho – a jej život počas posledných desaťročí bol toho dôkazom.
Bakhita zomrela pokojná a slobodná 8. februára 1947.
Nádej v utrpení
Svätá Jozefína Bakhita sa pre Cirkev v Afrike stala symbolom radikálnej nádeje. Obľúbená je aj v Taliansku, ktoré si ju „adoptovalo“. A počas dvadsiatich piatich rokov od jej kanonizácie
(2000) sa stala obľúbenou sväticou v celej Cirkvi. Ako povedal svätý Ján Pavol II. pri jej blahorečení, je to naša „univerzálna sestra“.
Bakhitin príbeh nám hovorí, že Boh vždy víťazí. Keď sa obchodníci s ľuďmi snažili vymazať jej identitu tým, že jej dali nové meno, Pán odkryl jej identitu Božej dcéry. Priviedol ju k oslobodeniu a k slobodne zvolenému povolaniu. Teraz táto žena – ktorá bola kedysi ponižovaná a zneužívaná –, sedí spolu s ním a so všetkými anjelmi a svätými v nebi.
Uprostred vlastného utrpenia je niekedy ťažké dôverovať Bohu a veriť, že on nakoniec zvíťazí. V týchto chvíľach nám môže byť útechou ďalšia kľúčová lekcia z Bakhitinho života: že Boh je vždy s nami. Pán bol s Bakhitou ešte skôr, než ho spoznala. Bol s ňou v jej rodine, ktorá ju naučila milovať; v tichom hlase v jej srdci, ktorý jej kázal, aby išla do Talianska; a v slnku, mesiaci a hviezdach, ktoré v nej ako prvé roznietili vieru.