„Dobrá vec“ pre Ježiša

Žiť „škandalózny“ život v duchu

Udalosti zo stredy 13. mája 1981 šokovali celý svet: na Námestí svätého Petra vo Vatikáne niekto spáchal atentát na pápeža Jána Pavla II. Na tento útok reagovali pobúrením a odsúdením lídri po celom svete a sľubovali, že sa budú za pápeža modliť. Mnohí komentátori a redaktori sa zameriavali na veľké problémy, ako je medzinárodný terorizmus a násilie páchané strelnými zbraňami. Keď sa zasa venovali útočníkovi Mehmetovi Alimu Ağcovi, sústreďovali sa na jeho minulé zločiny, jeho údajné prepojenie s istou tureckou teroristickou organizáciou a na jeho možné motívy.

Samotný Ján Pavol II. si však zvolil iný prístup. Len niekoľko dní po atentáte poslal z nemocnice, kde sa zotavoval, nahratú správu: „Modlím sa za brata, ktorý ma postrelil a ktorému som úprimne odpustil.“ O dva roky neskôr zašiel ešte ďalej: v decembri 1983 navštívil Ağcu vo väznici Rebibbia v Ríme. Tam muža, ktorý ho takmer zabil, muža, ktorého označil za svojho „brata“, objal. Modlil sa s ním, uistil ho o svojom odpustení a našiel si čas, aby sa s ním osobne zoznámil.

 

Škandalózne milosrdenstvo

Kde Svätý Otec našiel silu na takéto odpustenie? Kde našiel lásku, ktorá doňho vliala záujem o tohto muža? Bolo by pochopiteľné, keby ktokoľvek, dokonca aj niekto taký veľký ako Ján Pavol, mlčal a držal si od Aliho Ağcu istý odstup. Mohol ho jednoducho nechať zomrieť vo väzení. Ján Pavol II. mu však odpustil. Dokonca naliehal na taliansku vládu, aby mu udelila milosť!

Toto je škandál kresťanského života. To, čo sa zdá nemožné aj rozumným ľuďom, sa pre toho, kto je blízko pri Ježišovi, stáva možným.

Teraz si možno pomyslíme: „Samozrejme, že pápež odpustil svojmu útočníkovi. Veď on bol svätec!“ Nemali by sme však bagatelizovať úlohu, ktorú zohral Duch Svätý, keď pomáhal Jánovi Pavlovi dospieť k veľkorysosti, vďaka ktorej dokázal tak slobodne odpúšťať. A nemali by sme ani redukovať úlohu, ktorú môže Duch Svätý zohrať v našom živote. Odpustenie a zhovievavosť, láskavosť a láska – Pavol ich nazýva „ovocím Ducha“ (porov. Gal 5, 22). Nazval ich čnosťami, ktoré rastú v každom, kto sa snaží nechať sa „viesť Duchom“ (porov. Rim 8, 14). A keby tu bol dnes s nami, povedal by nám, že každý z nás sa môže nechať naplniť Duchom a prinášať rovnaké ovocie, aké prinášal Ján Pavol II.

Áno, toto je úžasná pravda evanjeliového posolstva: vďaka krstu v tebe prebýva Duch Svätý – ten istý Duch, ktorý zostúpil na Ježiša pri krste. Je to tiež ten istý Duch, ktorý posilňoval svätých, aby dokázali vykonať to, čo sa zdalo nemožné. To znamená, že aj ty môžeš robiť to, čo svet považuje za nemožné.

Napríklad keď si naplnený smútkom a žiaľom, Kristov Duch, ktorý v tebe prebýva, ťa môže utešiť a dať ti nádej. Môže ti dodávať takú silu, že to prekvapí ľudí v tvojom okolí. Keď už s niekým strácaš trpezlivosť, Duch prebývajúci v tebe ti môže pomôcť správať sa k tomu človeku s takou trpezlivosťou a láskavosťou, až si možno niektorí ľudia budú myslieť, že s ním len márniš čas. A keď sa k tebe niekto správa nespravodlivo alebo ťa odmietne, Ježišov Duch ti môže pomôcť odpustiť mu tak, ako Ježiš odpustil tebe (pozri Ef 4, 32).

A Pán chce, aby sme všetci viedli takýto „škandalózny“ život.

 

„Premrhaný“ život

Tieto príklady ovocia Ducha niektorým ľuďom nemusia dávať zmysel. Tým, ktorí nemajú vieru v Pána, sa dokonca môžu zdať príliš náročné; ba môžu sa im javiť ako „mrhanie“.

Keď sa to stane, spomeň si, že takíto ľudia boli vždy. Aj Ježišovi učeníci mali problém pochopiť alebo prijať niektoré jeho slová a činy. Spomeň si na udalosť, ktorá sa odohrala na začiatku Veľkého týždňa. Ježiš a jeho učeníci boli na návšteve u priateľov v Betánii, keď „prišla žena s alabastrovou nádobou pravého vzácneho nardového oleja“. Túto nádobu potom rozbila a pomazala Ježišovi hlavu. Keď to učeníci videli, „hnevali sa“ a dokonca „sa na ňu osopovali“.

Pýtali sa: „Načo takto mrhať voňavý olej?! Veď sa mohol tento olej predať za viac ako tristo denárov a tie rozdať chudobným“ (Mk 14, 3 – 5).

Ježiš však tento jej napohľad márnivý čin obhajoval. „Nechajte ju!“ zahriakol ich. „Urobila mi dobrý skutok“ (Mk 14, 6).

Je jasné, že Ježiš túto situáciu vnímal úplne inak, a preto učeníkov vyzval, aby aj oni zmýšľali ako on. On si vôbec nemyslel, že táto žena premrhala svoj poklad. A ani o nás si nemyslí, že mrháme svoj život, keď ho obetujeme pre neho – i keby sme pritom konali napohľad „nelogicky“. Naopak, váži si našu obetavosť, štedrosť i to, že sme si udržali nádej vo chvíľach, v ktorých by si väčšina ľudí zúfala. Ježiš ti hovorí: Urobil si pre mňa krásnu vec. Lebo čokoľvek si urobil pre najmenšieho, najslabšieho, najchudobnejšieho z mojich detí, mne si to urobil (pozri Mt 25, 40).

 

„A myslím…“

Svätý Pavol je ďalším človekom, ktorý kvôli Ježišovi „premrhal“ život. V predchádzajúcom článku sme videli, ako ho stretnutie so vzkrieseným Pánom priviedlo k tomu prijatiu a ohlasovaniu posolstva, ktoré ho kedysi pohoršovalo. Okrem toho ho primälo k tomu, aby sa ako vzdelaný farizej vzdal svojej istej budúcnosti a rešpektu rovesníkov. Pohlo ho k hlásaniu radikálneho posolstva evanjelia – a to nielen vlastnému národu, teda Židom, ale aj pohanom, tým, ktorí boli ďaleko od Boha a nepatrili do Božej zmluvy s Izraelom. Pre tých, ktorí zasvätili svoj život židovskému zákonu, to bolo čosi naozaj škandalózne – premrhaný život nádejného mladého farizeja.

Veď si len predstav, koľkí vysokopostavení ľudia v Jeruzaleme si mysleli, že Pavol zišiel z cesty! Mal toľko potenciálu, a on ho zahodil – na to, aby strácal čas s pohanmi!

Predstav si tiež, čo si museli myslieť, keď videli, že Pavlovo rozhodnutie ohlasovať Krista mu zrejme prinášalo len ťažkosti a utrpenie:

„Päť ráz som dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote“ (2 Kor 11, 24 – 27).

A predsa, napriek všetkému tomuto „mrhaniu“ Pavol akosi stále nachádzal nádej a radosť, ktoré ho posilňovali:

„A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 18. 38 – 39).

Nádej a radosť, ktoré posilňovali svätého Pavla, patria aj tebe. Duch Svätý, prameň Pavlovej nádeje a všetkého duchovného ovocia, ktoré prinášal, v tebe prebýva rovnako, ako prebýval v Pavlovi. On ťa môže naplniť svojou milosťou, vyslať ťa do sveta ako svojho služobníka a podporovať a posilňovať ťa vo všetkých ťažkostiach a problémoch, s ktorými sa na svojej ceste stretneš. On môže pozdvihnúť tvoje srdce k nebu a zároveň ti udeliť múdrosť a poznanie, ako sa zachovať na zemi. Skrátka, môže ti dať všetko, čo potrebuješ, aby si – tak ako Pavol, Peter a všetci svätí – aj ty mohol kráčať v Ježišových šľapajach. Áno, síce v „pohoršujúcich“, no zároveň hlboko obohacujúcich šľapajach, plných radosti.

 

Prečo toľké mrhanie?

Prečo by sme mali „premrhať“ svoj život pre Ježiša, keď to iných tak pohoršuje a nás to tak veľa stojí? Prečo by sme mali uprednostňovať potreby druhých pred svojimi a klásť nad vlastné priority tie Ježišove? Pretože ten istý Boh, ktorý nám dal svojho Syna, nám sľubuje, že nám dá všetko, čo potrebujeme! Lebo nič nie je uspokojujúcejšie ako žiť veľkorysý, nesebecký, „škandalózny“ život pod vedením Ducha Svätého. Tí, ktorí prijmú „škandál“ jeho kríža, totiž prichádzajú na to, že ich nič nemôže odlúčiť od istoty Božej lásky.

Kiež by sme všetci takto „premrhali“ svoj život pre Pána!