Svätý Boží

Škandál Ježišovho života a vyučovania

„Ďalší škandál!“ hlása titulok v novinách. Naše oči to k takémuto titulku prirodzene ťahá bez ohľadu na to, či ide o správu o známom páre, politikovi či dokonca osobnosti z prostredia Cirkvi. A hoci ide niekedy aj o šokujúce odhalenie, plné pohoršujúcich detailov, zdá sa, že také veci si nás vždy akosi nájdu.

V evanjeliách vidíme iný druh škandálu: škandál okolo Ježiša Nazaretského. Biblický výraz pre škandál (grécky skandalon) znamená niečo, o čo sa človek potkýna. Ide teda o prekážku alebo „kameň úrazu“, ktorý sa človeku stavia do cesty. Ježiš vedel, že mnohí z jeho poslucháčov sa nad ním skutočne pohoršia a odmietnu ho. A keďže rátal s tým, že aj jeho vlastní apoštoli sa občas „potknú“ o jeho slová, povedal im: „Blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší“ (Mt 11, 6). Sľúbil, že ak zostanú v jeho blízkosti a budú ho pozorne počúvať, budú schopní prijať ho za Pána a zároveň budú vedieť prijať aj svoje povolanie Kristových učeníkov.

Tento mesiac si preto budeme klásť otázku: „Prečo Ježiš tak pohoršoval toľkých ľudí?“ Zameriame sa tiež na to, ako nás Ježiš môže „pohoršovať“ dnes. A nakoniec sa pozrieme na „škandalózny“ život učeníka, ku ktorému Ježiš povoláva každého z nás.

 

Škandalózny začiatok

Čo bolo na Ježišovi také škandalózne? Mnohé! V tieni hroziaceho škandálu sa vlastne začal už jeho pozemský život: o jeho matke Márii vyšlo najavo, že počala skôr, než začala bývať s Jozefom (pozri Mt 1, 18 – 19). Samozrejme, my vieme, že Ježiš sa počal z Ducha Svätého, ale niektorí ľudia v jej rodnom meste Nazaret si mohli myslieť, že Mária porušila prikázanie. Predstavte si, čo by sa dialo, keby sa takáto správa rozšírila po Nazarete!

Okrem tohto škandálu však k väčšiemu škandálu – skutočnému kameňu úrazu – došlo o tridsať rokov neskôr, keď Ježiš vyhlásil, že je Boží Syn. Židia celé stáročia hlásali: „Len Pán je Boh a nik iný okrem neho“ (1 Kr 8, 60). Ako sa teda Ježiš mohol odvážiť povedať: „Prv ako bol Abrahám, Ja Som“ (Jn 8, 58)? Toto tvrdenie bolo v skutočnosti také šokujúce, že sa našli takí, ktorí sa ho „ešte väčšmi usilovali zabiť… lebo… Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“ (Jn 5, 18).

A škandalózne boli aj niektoré detaily Ježišovho života. On k nám neprišiel ako mocný či víťazný vodca – teda tak, ako sa to od Mesiáša očakávalo. Prišiel v chudobe a pokore. Nepochádzal z vplyvnej rodiny zo Svätého mesta, z Jeruzalema. Namiesto toho prišiel k obyčajnému tesárovi do malého mesta v Galilei. Boh, ktorý stvoril vesmír, prišiel k nám ako chudobný a skromný človek? Ako by mohli ľudia prijať, že tento muž bol vlastným Božím Synom?

 

Pán nad sobotou?

Keď Ježiš putoval po celom Izraeli a robil rozličné zázraky, ľudí šokoval a pohoršoval naďalej. Problémom zvyčajne neboli samotné zázraky, ale skôr to, že mnohé z nich Ježiš vykonal v sobotu, teda v deň odpočinku. Niektorí Židia sa domnievali, že v sobotu by nikto nemal vykonávať akúkoľvek prácu – dokonca ani zázračne uzdravovať druhých ľudí. A tak po tom, čo Ježiš v jednu sobotu uzdravil ženu – a to priamo v synagóge –, vedúci synagógy ho spolu s touto ženou pokarhal slovami: „Je šesť dní, keď treba pracovať; v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať“ (Lk 13, 14).

Ježišova odpoveď v takýchto situáciách musela ľudí zarážať ešte viac: označoval sa totiž za „pána aj nad sobotou“ (porov. Mk 2, 28). Ako sa mohol takto nazývať obyčajný človek? Veď sobotný deň odpočinku ustanovil prostredníctvom Mojžiša sám Boh. Vari si Ježiš pripisoval autoritu, ktorá patrí Bohu? Ježiš ako „pán nad sobotou“ tým tiež ukázal, že podstatou Božieho príkazu sobotného odpočinku je milosrdenstvo. Uzdravenie ženy, ktorá bola roky zhrbená, zdôvodnil takto: „A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohto puta hoci aj v sobotu?“ (Lk 13, 16).

Ježiš tiež poburoval niektorých ľudí tým, že stoloval s mýtnikmi, neviestkami a inými „hriešnikmi“ (Mt 9, 11). Mnohí si mysleli, že stolovať s niekým znamená schvaľovať všetko, čo daný človek robí. Iní to vnímali aj ako isté riziko: človek, ktorý jedol s hriešnikom, sa stal rituálne nečistým. Ako si teda Ježiš, verný a pozorný židovský učiteľ, dokázal ospravedlniť tieto škandalózne činy? Nezvádzal tým ostatných na scestie? Ako môže robiť toto, a zároveň tvrdiť, že hovorí v mene Boha?

Azda najškandalóznejšie slová adresoval Ježiš ochrnutému mužovi, ktorého k nemu jeho priatelia spustili cez strechu: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2, 5). Ľudí to ohromilo – a to najmä zákonníkov, ktorí to počuli! Títo znalci židovského zákona totiž vedeli, že hriechy môže odpustiť len Boh – a Ježiš aj napriek tomu sebavedomo udeľoval odpustenie. Mysleli si, že sa Ježiš rúha, keď sa tvári, že udeľuje niečo, čo mohol udeliť jedine Boh!

 

Čoraz väčší škandál

Ježiš ďalej kázal a vyučoval a dostával sa do čoraz ostrejších konfliktov s farizejmi a inými náboženskými predstaviteľmi. Oni chápali, čo im Ježiš naznačuje (a niekedy aj celkom otvorene hovorí). No boli z toho pohoršení, a tak sa začali brániť. Namiesto toho, aby pozornejšie počúvali alebo pokorne požiadali Ježiša o vysvetlenie, začali naňho útočiť. Akoby mu ani nechceli veriť. A Ježiš na každú ich výzvu odpovedal slovami, ktoré ich ešte viac rozhorčili.

• Po tom, čo rozmnožil chleby a ryby – a po tom, čo ho viacerí Židia vyzvali, aby im dal ešte viac jedla, – im Ježiš povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6, 35).
• Keď uzdravil ochrnutého človeka – pričom to bolo opäť v sobotu –, niektorí ľudia ho začali „prenasledovať“ za porušovanie sobotného odpočinku (Jn 5, 16). Ježiš im však odvetil: „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život“ (5, 24).
• Keď naňho niektorí vodcovia stále naliehali, aby vyznal, kým je, Ježiš im dal odpoveď: „Vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec“ (10, 26). Potom, aby zdôraznil, že on je „dobrý pastier“, ktorého poslal Boh, vyhlásil: „Ja a Otec sme jedno“ (10, 30).
• A keď napokon Ježiš stál tvárou v tvár smrti svojho drahého priateľa Lazára, vyslovil vetu, ktorá všetkých nútila zamyslieť sa: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Jn 11, 25 – 26). A aby to dokázal, vzkriesil Lazára – ktorý bol už niekoľko dní mŕtvy –, jednoduchým príkazom: „Poď von!“ (11, 43). Práve toto tvrdenie a tento zázrak boli pre veľkňazov a zákonníkov poslednou kvapkou: „A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú“ (11, 53).

 

Ku komu by sme išli?

Fakt, že mnohí od Ježiša odišli, nás teda vôbec neprekvapuje. Ba neudivuje nás ani to, že veľkňazi plánovali jeho vraždu. Jeho tvrdenia boli pre nich až príliš škandalózne a jeho výzvy príliš náročné na prijatie. No neodvrátili sa od neho všetci. V istom okamihu sa Ježiš svojich najbližších učeníkov spýtal: „,Aj vy chcete odísť?‘ Odpovedal mu Šimon Peter: ,Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý‘“ (Jn 6, 67 – 69). Peter s ostatnými sa rozhodli zostať – dokonca „s ním aj zomrieť“, ak to bude potrebné (porov. Jn 11, 16).

Peter je naším vzorom. Uprostred všetkých pohoršení dal tú najlepšiu odpoveď zo všetkých: vieru. Nielen intelektuálne prijatie súboru právd viery, ale osobnú, živú vieru, ktorá ho pohla k tomu, aby Pánovi odovzdal celý svoj život .

Ježiš nás všetkých pozýva k takejto viere. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi je to druh viery, v ktorej človek „celou svojou bytosťou dáva súhlas Bohu, ktorý zjavuje“ (KKC 143). Je to druh viery, ktorá vidí viac než len škandály, fámy či pokrytectvo – dokonca aj v našich vlastných srdciach – a zároveň vidí v Ježišovi toho, v koho sa oplatí veriť a nasledovať ho.

 

Verím, Pane!

Ježiš bol počas pozemského života veľmi škandalóznou postavou! A škandály vyvoláva dodnes. Jeho tvrdenia o sebe, skromný a jednoduchý spôsob života i radikálnosť jeho učenia sa diametrálne líšia od zásad, ktorými sa riadi svet. Ba Ježiš môže občas pohoršovať aj nás, ktorí v neho veríme. No to, že nás zavše niečím znepokojí, je úplne normálne. Ak zostávame blízko pri Pánovi a prosíme ho, aby nám pomohol vytrvať vo vernosti k nemu, je v poriadku, ak vnímame aj náročnosť výziev, ktoré nám prekladá.

Pozri sa teda dnes na Ježiša. Povedz mu o tom, s čím zápasíš. K čomu ťa pozýva a volá, a ty s tým máš problém? Skús na to nájsť odpoveď a potom spolu s Petrom vyznaj:

„Pane, ku komu by som išiel? Ja verím, že ty si môj Spasiteľ. Preto ti budem dôverovať a budem sa snažiť kráčať za tebou najlepšie, ako viem. Verím, že mi pomôžeš, keď budem zápasiť s vierou v teba; že mi pomôžeš, keď sa ,potknem‘ o tvoje slová a nepriatelia mojej spásy mi budú našepkávať, aby som od teba odišiel. Verím, Pane, pomôž mojej nevere!“