Brána v Biblii
Kristologický, soteriologický a ekleziologický význam metafory
Krzysztof Bieliński CSsR
Medzi slovami Jubilea má slovo „brána“ – s prívlastkom „svätá“ – popredné miesto vďaka svojmu širokému symbolickému a teologickému významu. Na opis „dverí/brány“ používa Sväté písmo rôzne výrazy. Najvýznamnejšie, pretože sa na stránkach hebrejskej Biblie opakujú najčastejšie, sú tieto tri: שַַׁער (šaar), פַתח (ֶּpetah) a דֶלתֶּ (delet). Prvý z nich definuje dvere/bránu tábora, chrámu (aj jeho nádvoria) a mesta (najčastejšie), ale aj spojenie s mestom, priestor medzi vnútornou a vonkajšou bránou, bránu ako miesto, brány Jeruzalema. V prenesenom význame sa שַַׁער (šaar) opakuje vo frázach: „brána nebies“ (Gn 28, 17), „brána Šeolu“ (Iz 38, 10), „brána smrti“ (Ib 38, 17; Ž 9, 14), „brána spravodlivosti“ (Ž 118, 19). Výraz פַתח (ֶּpetah) sa prekladá ako otvor, vchod (do stanu; do domu, do chrámu a jeho nádvoria a do mesta), priechod, dvere, ale aj samotné dvere, brána. V prenesenom význame sa používa v slovnom spojení „brána nádeje“ v Oz 2,177. Tretí hebrejský výraz דֶלתֶּ (delet) znamená dvere, klopadlo, ale aj brána domu, mesta alebo chrámu. Okrem doslovného významu sa používa aj v prenesenom význame, napr. v Ž 78, 23, a označuje „nebeskú bránu“. Na poetické vyjadrenie toho, že manna pochádza od Boha, bol použitý tento výraz: „otvoril nebeské brány, sypal na nich mannu ako pokrm“.
Na druhej strane gréčtina používa tieto termíny: πύλη (pyle), θύρα (thyra), εἴσοδος (eisodos), πυλών (pylon), πρόθυρον (prothyron). Výraz, ktorý sa v gréckej Biblii často používa viac ako polovicu prípadov (362-krát) na označenie dverí /brány- je πύλη, čo znamená dvere , tiež brána do priepasti, a v prenesenom význame: prístup, vstup do nejakého stavu. Na druhej strane slovo θύρα (dvere, brána, vchod, vchod) sa v Biblii vyskytuje 214-krát v Starom zákone a 39-krát v Novom zákone. Práve týmto výrazom sa Ježiš definuje v perikope o dobrom pastierovi a dverách (oviec) v Jn 10, 1-21.
Význam brány v staroveku sa neobmedzoval len na to, že sa považovali za vchod do domu, chrámu alebo celého mesta. Jej funkcie boli spojené s jej konštrukciou, keďže antická brána bola často komplexom miestností, ktoré sa používali na rôzne účely, nielen ako vchod. Staroveké brány boli aj miestami stretnutí, centrami mestského života a výmeny myšlienok. Brána predstavovala miesto, ku ktorému umožňovala prístup (Iz 38, 10; Ž 107, 18). Najmä v jeruzalemskom chráme sa brána do svätyne zhodovala so stretnutím a spoločenstvom s Bohom (Ž 24, 7; 118, 19 – 20; Iz 26, 2)[3]. Domové brány chránili členov rodiny pred vonkajšími nebezpečenstvami a nevýhodami. Mestská brána poskytovala ochranu pred nepriateľmi a predstavovala spásu a bezpečie.
Metafora brány charakterizuje dejiny spásy uzavreté medzi bránami, ktoré sa zatvárajú (Genesis), a dvanástimi bránami, ktoré sa otvoria na konci dejín (Zjavenie). Kvôli hriechu prarodičov (Gn 3, 23 – 24) Boh zatvára bránu Edenu. Po zatvorení brány do raja už človek s Bohom dôverne nekomunikuje. Bude to bohoslužba, ktorá nadviaže vzťah medzi dvoma svetmi, božským a ľudským.
V Gn 28, 18 patriarcha Jakub zvolá: „Toto je nebeská brána!“ po videní rebríka, ktorý dosiahol nebo. Brána nebies je biblický výraz na označenie hranice medzi Bohom a nami, ale „v nebi“ nás čaká Boh. Už tu sme poukázali na to, že v Jánovom evanjeliu sú tieto schody, „nebeská brána“, Ježiš, ktorý otvára prístup k Otcovi (porov. Jn 1, 51).
Izraelita, ktorý prichádza k bráne chrámu, túži priblížiť sa k Bohu (Ž 100, 4). Keď je chrám zničený, Izrael si uvedomuje, že človek nemôže vystúpiť do neba, preto vo svojej modlitbe prosí Boha, aby roztrhol nebesá a sám zostúpil (Iz 63, 19); nech sa teda ujme vedenia stáda a nech prejde bránami (Mi 2, 12f). Túto túžbu napĺňa Ježiš.
V Zjv 4,1, v samotnom úvode časti videnia, vidiaci vidí „otvorenú bránu (thyra ēneōgmenē) neba“. Jánova apokalypsa nám umožňuje vidieť naplnené proroctvá Izaiáša, Ezechiela a Zachariáša, nový Jeruzalem, symbol spoločenstva ľudstva s Bohom, obklopený dvanástimi bránami, ktoré sú vždy otvorené (Zjv 21, 12 – 13). V posledný deň bude ochrana brán zbytočná, pretože hrozby zla budú odstránené a zlo už nevstúpi. Brány nového Jeruzalema „sa nebudú zatvárať vo dne, lebo už nebude noc“.
Motív nebeských brán, ktorý sa v Biblii často používa, naznačuje vízie a zjavenia. Veľký význam pri práci s metaforou brány v kontexte zjavených dejín spásy v Biblii má skutočnosť, že pri Ježišovom krste sa otvára nebo (porov. Mk 1, 10; Lk 3, 21; Mt 3, 16). V synoptických textoch, ktoré rozprávajú o tejto udalosti, sa nespomína žiadna brána, ale hovorí sa len o otvorení neba – o predohre k spáse, pretože Ježiš sám sa stáva skutočnou bránou, ktorá spojila nebo a zem (Jn 1, 51; porov. Gn 28, 17), bránou, ktorá vedie na pastviny, kde sa zadarmo ponúkajú božské dobrá (Jn 10, 9), jediným prostredníkom. Prostredníctvom neho Boh komunikuje sám seba ľuďom, prostredníctvom neho ľudia získavajú prístup k Otcovi (Ef 2, 18; Hebr 10, 19).
V Jánovom evanjeliu v reči o bráne (Jn 10, 7.9) nachádzame sebadefiníciu Ježiša ako „brána/ ἡ θύρα“. Tento text obsahuje výrok nemalého významu, pretože je slávnostne uvedený dvojitým „amen“ a „ἐγώ εἰμι“, výrazom, ktorý absolútne označuje Ježišovo sebazjavenie a s predikátom aspekt jeho mesiášskej funkcie. Vo v. 7 Ježiš povedal: „Ja som brána k ovciam“. Tento metaforický výrok hovorí, že práve cez vzťah s Ježišom sa ovca dostáva do ohrady, práve cez neho sa ovca stáva členom Božieho ľudu. Vo v. 9 už nehovorí o ovciach, ale jednoducho „ja som brána“ a dodáva „ak niekto vojde cezo mňa, bude spasený“. Adriana Bottino vysvetľuje, že tu „už nie je len bránou k ovciam z podobenstva [t. j. z textu Jn 10, 1 – 5], ktoré počuli hlas pastiera, ktorý ich vyviedol z ohrady judaizmu, ale každého, kto cez neho vstúpi“. On je bránou, ktorá vedie k spáse. Zavedené sloveso „spasiť“ tu teda vyjadruje soteriologický rozmer Krista-brány. Treba zdôrazniť, že Ježiš tu prechádza od obrazu („ja som brána“ / ἐγώ εἰμι ἡ θύρα) k realite („cezo mňa“ / δι‘ ἐμοῦ). Bottino analyzuje metaforu dverí v Jánovom evanjeliu a upozorňuje na skutočnosť, že v Jn 14,6 sa výraz „skrze mňa“ nachádza už len jedenkrát, čo tiež patrí v tomto druhom texte k výrokom – ja („Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi inak ako skrze mňa“). ‚Porovnanie týchto dvoch veršov odhaľuje úzku súvislosť medzi dvoma metaforami: brána a cesta: obe vyjadrujú pojem Kristovho sprostredkovania, ale nemožno povedať, že by mali totožný význam. Cesta vyjadruje cestu, brána vstup. […] Ježiš sa vyhlasuje za bránu, ale nehovorí, k čomu táto brána umožňujú prístup, keďže práve v ňom sa nachádzajú spásonosné dobrá. Text Jn 14, 6 jasne naznačuje, kam Ježiš vedie: k Otcovi“. Analýzu tohto pre našu tému dôležitého úryvku Jánovho evanjelia by sme mohli zhrnúť slovami, že „tento obraz brány zdôrazňuje výlučný nárok vykupiteľa Ježiša“. Ježiš, na rozdiel od brány chrámu, neprivádza človeka len na posvätné miesto, ale do spoločenstva s ním. Jeho oslávená osoba je novým Božím chrámom; je naplnením historicko-spásonosnej úlohy chrámu Starej zmluvy (porov. Jn 10, 22 – 39).
Treba dodať, že Ježiš nielenže sám seba definuje ako jedinú bránu prístupu k vykúpeniu, ale stanovuje aj požiadavky na vstup do kráľovstva, ktorého kľúče odovzdal Petrovi (Mt 16, 19). Vstup do spásy predstavený ako mesto alebo hodovná sieň sú úzka brána (stenē), t. j. obrátenie (Mt 7, 13f; Lk 13, 24), viera (Sk 14, 27; Ef 3, 12). Kto sa nebude mať na pozore, nájde bránu zatvorenú (Mt 25, 10; Lk 13, 25). V Lk 13, 25 Pán po zatvorení brány odpovie: „Neviem, odkiaľ ste“. Podobne v Mt 25, 10 nerozumným pannám, ktoré klopú na zatvorenú bránu: „Nepoznám vás“. Význam je eschatologický – odmietnutie účasti na večnej spáse.
Naše úvahy o metafore brány v biblickom zjavení uzavrieme jej ekleziologickým rozmerom. V knihe Zjavenia sa zmŕtvychvstalý Kristus obracia na cirkev v Laodicei s osobitnou výzvou: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, [potom] vojdem do jeho domu a budem s ním stolovať a on so mnou“ (Zjv 3, 20). Sugestívny obraz Ježiša, ktorý otvoril ľudstvu bránu života a spoločenstva s Bohom a sám je bránou vstupu – povedali sme, že jediným prostredníkom – a ktorý teraz stojí pri zatvorených dverách so svojím návrhom, s darom spásy, a klope tam.
Zmŕtvychvstalý Kristus „stojí pri dverách“ a chce prekonať prekážku, „klope“. Cirkvi sa ozýva Kristov „hlas“, ktorý má tendenciu byť vypočutý, ale nevnucuje sa násilne. Po zavŕšenom počúvaní nasleduje: otvorenie dverí, vstup, hostina. Otvorenie dverí sa predstavuje ako dôsledok počúvania hlasu, teda ako osobné rozhodnutie prijať Krista. „Prídem k nemu, budem s ním stolovať a on so mnou!“