Odpustenie a otcova lásky

 Moja cesta k uzdraveniu a pokoju

Katie Hartfielová

Môj otec opustil našu rodinu, keď som bola v maturitnom ročníku, teda asi pred dvadsiatimi rokmi. Prvé dva roky po tom, čo nás opustil, sa neustále vracal a odchádzal, a tak vo mne pravidelne prebúdzal nádej, že naša rodina sa dá opäť do poriadku. No potom sa opäť rozpadla. Znova a znova.

V priebehu tých rokov som sa za otca modlievala jednu novénu za druhou. O príhovor som predovšetkým prosila svätého Jozefa. No živo si pamätám, ako som Pánovi povedala, že mám už dosť tohto zápasu. Mala som pocit, že aj keď počas svojej každodennej modlitby vylievam svoje srdce Bohu a hovorím mu o tom, ako túžim po otcovom obrátení, celé sa to len zhoršuje. Vyprchala zo mňa nádej, že naša rodina sa niekedy dá opäť dohromady. Nedokázala som pochopiť, prečo Boh zadržiava svoju uzdravujúcu moc a nezasiahne do tejto najboľavejšej oblasti môjho života. No zároveň som Bohu povedala, že ho budem naďalej milovať, chváliť ho a slúžiť mu. Už som ho však nehodlala prosiť o to, aby pomohol môjmu otcovi alebo dal opäť dokopy našu rodinu.

Takto som žila niekoľko týždňov, keď som v jednu noc opäť pocítila silnú túžbu pomodliť sa za svojho otca. Nie som človek, ktorý vidí obrazy alebo pravidelne počuje Boží hlas. No v ten večer som napriek tomu mala pocit, akoby mi Pán ukazoval, že môj otec drží nad hlavou dáždnik. V srdci som „videla“, že Boh naozaj počúva moje modlitby – a že on vlastne túži po obrátení môjho otca viac než ja! Nielenže mu udeľoval všetky milosti, o ktoré som žiadala, ale zahŕňal môjho otca aj milosrdenstvom, o ktoré som ho ani neprosila. No môj otec sa chúlil pod dáždnikom a snažil sa vyhnúť tomu, že by sa ho dotkla čo i len kvapka tohto milosrdenstva a milosti.

Tej noci som pochopila dve veci. Po prvé, že sa nemôžem prestať modliť za svojho otca. Ak v nejakom okamihu môj otec svoj dáždnik zloží, chcem, aby ho zaplavilo Božie milosrdenstvo. Po druhé, začala som si klásť otázku, v ktorých oblastiach svojho života vzdorujem Božej milosti ja sama.

Postupom času som si s otcom vypestovala srdečný vzťah. Rozprávali sme sa počas sviatkov a na narodeniny a raz za tri-štyri roky ma prišiel navštíviť. Posledný raz som sa s ním rozprávala na Deň otcov v roku 2020 – bez toho, žeby som vedela, že je to posledný raz.

 

Duchovné prepojenie

O pár týždňov neskôr dostal otec zápal pľúc a urobili mu test na covid. V priebehu dvadsiatich štyroch hodín ho prijali na JIS-ku. Vedela som, že sa musím modliť. Zavolala som aj nemocničnému kaplánovi a vysvetlila som mu, že aj keď môj otec nebol praktizujúcim kresťanom, možno by mohol byť otvorený návšteve kňaza. Kaplán mi povedal, že kňaz, ktorý navštevuje pacientov s covidom, sa na druhý deň ráno zastaví aj pri mojom otcovi. Keď som zložila, rozplakala som sa.

V tú noc som sa rozhodla poslať otcovi textovú správu; bojoval o každý nádych, a tak nemohol rozprávať. Poslala som mu správu, že ho ľúbim, a na záver som mu napísala o tom, že som volala s kaplánom. Dala som mu jasne najavo, že naňho netlačím, no že by som bola veľmi rada, keby dovolil kňazovi navštíviť ho.

Ráno som na telefóne objavila jednoduchú odpoveď: „Práve tu bol, vďaka.“ To bola posledná správa, ktorú som od otca dostala. V ten deň mu lekári dali sedatíva a napojili ho na ventilátor. Počas čakania som opäť prosila svätého Jozefa, aby konal. Pán sa svätému Jozefovi prihovoril aj počas spánku, a tak som úpenlivo prosila Boha, aby pôsobil v živote môjho otca aj teraz, keď bol na sedatívach. Večer deviateho dňa odišiel do večnosti.

 

Pokoj s tebou

Cítila som, že sa musím pustiť mnohých minulých zranení; no zdalo sa, že tieto zranenia vrhajú svetlo na mnohé nepekné veci, ktoré sa stále vynárali z môjho srdca. Často som zápasila s odpustením – najmä v súvislosti s tým, akú úlohu mal zohrávať otec v mojom živote. A tak som poprosila jedného blízkeho kňaza o spoveď.

Povedala som mu, ako stále uvažujem o tom, či som nezanedbala niečo dobré. Som dcérou, akú chce mať zo mňa Boh? Potrebujem prosiť o odpustenie nejakých vecí, ktoré som urobila alebo povedala svojmu otcovi?

Tento pokorný muž sa na mňa vtedy uprene a zároveň s láskou pozrel a povedal: „Katie, chcem, aby si si opakovala slová, ktoré ti teraz poviem. Boh nechce, aby sme boli bez chyby; on chce, aby sme urobili to, čo je v našich silách. On od teba vždy chcel, aby si urobila, čo je v tvojich silách, a ja som presvedčený, že presne to si aj robila. Je čas pustiť sa toho všetkého.“

A potom pokračoval: „Je to ako mať v srdci stenu, ktorá ťa oddeľuje od toho, čo ti chce dať Boh. Zamysli sa na okamih nad apoštolmi, ktorí po Ježišovej smrti zostávali v hornej sieni. Ako sa asi cítili? Tí by vedeli rozprávať o ľútosti a výčitkách svedomia! Peter Ježiša niekoľkokrát zaprel. A vtom Ježiš prišiel k nim – a prešiel cez stenu. A čo im povedal? Povedal im vari: ,Chlapi, kde ste boli?‘ Pozrel sa vari na Petra a povedal mu: ,Veď si sľúbil, že ma nikdy neopustíš.‘ Nie. On hovorí: ,Pokoj vám.‘ Katie, Ježiš chce dnes prejsť aj cez stenu tvojho srdca a chce ti dať len svoj pokoj.“

 

Božia prítomnosť nám prináša pokoj

V ten deň sa niečo v mojom srdci zmenilo: slová tohto kňaza mi priniesli pokoj, ktorý som hľadala. Keď človek pochopí, že istá je len jedna vec – zvrchovaná Božia moc –, prinesie mu to pokoj. Otec Dave Pivonka to vyjadril slovami: „Pokoj nie je neprítomnosťou niečoho; je to prítomnosť Niekoho.“

Nie je to pokoj, ktorý nám prináša príjemný pocit, ale pokoj, ktorý do nás vlieva dôveru. Ak si môžeme byť niečím istí, tak potom Božím prísľubom, že ak zostaneme s ním, nezvíťazí nad nami žiaden vírus, žiaden nepriateľ, ba dokonca ani samotné brány pekla. Boh prichádza, koná, všíma si nás, je s nami a zvíťazí!