Jubileum
Prvé kľúčové slovo
Tri hebrejské slová, z ktorých je odvodené slovo „jubileum“ – jobel (baran), jobil (volanie) a jobal (odpustenie) – nás vyzývajú, aby sme počúvali zvuk rohu, boli bdelí a obrátili sa.
Spojenie medzi jubileom a biblickou tradíciou, najmä zvuk rohu spojený s obetovaním Izáka, zdôrazňuje význam viery a oslobodenia. Otvorenie svätých dverí nie je len rituálnym aktom, ale znamená začiatok obdobia milosti a zmierenia. Odkaz na obetovanie Izáka a barana, ktorý ho nahrádza, ako symbol Ježiša Krista, Božieho Baránka, zdôrazňuje kontinuitu medzi Starým a Novým zákonom.
Zatrúbte na roh! Keď zaznie zvuk, nemožno nepripomenúť dôležitosť počúvania. Počúvanie sa neobmedzuje len na prijímanie zvukových vĺn ušami; naše telo interaguje so zvukom a vytvára rezonanciu zahŕňajúcu emócie, nálady, pamäť, náklonnosť, pocity atď. Vzťah medzi zvukom a počúvaním je viacrozmerný a zahŕňa fyzické, psychologické a sociálne aspekty. Počúvanie je vzťahový akt, ktorý vytvára momenty eufórie, neistoty a očakávania. V tomto jubilejnom roku, ktorý nás vyzýva k prežívaniu nádeje, si môžeme položiť otázku: „Počul som volanie jubilejného rohu nádeje? Od čoho sa chcem oslobodiť? Ako budem žiť nádej tu, kde som? Aké nádeje ma sklamali?“.
Andrzej S. Wodka vo svojom príspevku pripomína, že „veriaci, oživovaní zjavenou vierou, nemôžu tolerovať rôzne formy otroctva (často doživotného), praktizované aj medzi inými národmi“. Je to zvlášť aktuálne v čase, keď sú sociálne nerovnosti evidentné. Výzva netolerovať otroctvo alebo trvalú depriváciu je výzvou na zamyslenie sa nad súčasnými nespravodlivosťami. Sme povolaní podporovať spravodlivosť s nádejou; nádejou, ktorá nesklame, pretože je zakorenená v Kristovej láske.
Spes non confundit, ako pútnici nádeje sme povolaní byť prorokmi, ktorí v čase temnoty, neistoty a noci s nádejou očakávajú budúcnosť ľudskejšieho, bratskejšieho a láskyplnejšieho sveta. V tomto jubileu môžeme hľadať odpustenie našich hriechov, ale môžeme tiež ohlasovať rok milosti a možnosť nového začiatku tým, ktorí už nemajú nádej, a oznamovať, že tento deň príde. Nevieme kedy, ale príde.
V knihe proroka Izaiáša nachádzame túto otázku: „Strážca, ako je s nocou? Strážca, čo s nocou?“ Strážca povedal: „Príde ráno, ale aj noc. Ak sa dozvedáte, dozvedajte sa, vráťte sa znovu!“ (Iz 21, 11 – 12). Existuje teda pred a po. Moment čakania. Moment, keď cítime, že temnota noci je nekonečná a že deň neprichádza. A tu, prichádzajúc v tomto Svätom roku, vo chvíli mimoriadnej milosti, je hlas, zvuk rohu, ktorý v tejto tme ohlasuje prítomnosť svetla a nádeje, ktorú sme povolaní zapáliť, osobne i ako spoločenstvo. Je to výzva, ktorá nám nielen kladie otázky, ale aj čaká na odpoveď; príde deň, príde spravodlivosť, pokoj, láska, musíme sa naďalej pýtať a znovu žiadať prostredníctvom obrátenia: „Vráť sa, príď“.
Kam máme ísť? Ku komu máme ísť? Kto nám môže dať nádej? So Šimonom Petrom si odpovedáme – máme ísť k Ježišovi. „Ty máš slová večného života. A mys sme uverili a spoznali, že ty si Svätý Boží‘ (Jn 6, 68 – 69).
Amélia Vasco Manjate, PhD, Pontifical Institute Alphonsian Academy