Putovanie s mudrcmi

Títo priekopníci viery razili cestu k Ježišovi.

Keď sa v druhej kapitole Matúšovho evanjelia objavia na obzore mudrci, chcete sa radovať?

Veď sa narodil Spasiteľ sveta, Boh v tele! Uskutočnila sa ústredná udalosť dejín! A hoci Ježiš medzi nás vkĺzol skôr ako tajný agent než ako víťazný hrdina, aké správne a vhodné je, že osobitná delegácia vyvinie osobitné úsilie, aby privítala novonarodeného Kráľa.

Možno sa podobne ako ja cítite byť dlžníkmi „mudrcov z Východu“, keď čítate dvanásť veršov, v ktorých sa v Písme objavujú len raz. Sú ako tí cudzinci, ktorí urobia ďalšiu míľu, aby pomohli niekomu, koho máte radi, keď tam sami nemôžete byť. Akoby nás zastupovali.

Mecenáši a priekopníci. Matúš predstavuje mudrcov ako priekopníkov. V jeho evanjeliu sú úplne prví, ktorí Ježišovi vzdávajú úctu vyhradenú Bohu, úctu, ktorú mu budú vzdávať učeníci po vzkriesení (28, 9. 17). A nielen to: Títo pútnici stoja na čele dlhého radu nežidovských veriacich, ku ktorým budú patriť aj rímski stotníci, neodbytná kanaánska matka (Mt 8, 5; 27, 54; 15, 22) – a väčšina z nás! Ako napísal svätý Augustín, mudrci sú „prvotinou pohanov“, prvým zo zástupov, o ktorých Ježiš povedal, že prídu „od východu i západu“, aby „jedli s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve“ (Mt 8, 11).

Keďže drvivá väčšina Ježišových nasledovníkov boli tiež pohania, možno sa čudovať, že kresťania sa dlho cítili priťahovaní týmito cestovateľmi z diaľky? Už na začiatku druhého storočia umelci zobrazovali „poklonu mudrcov“ na stenách rímskych katakomb. Po celé stáročia to bol najpopulárnejší výjav Narodenia Pána v kresťanskom umení, ktorý ďaleko zatienil Lukášov obraz pastierov pri jasliach (Mt 2, 16 – 20).

Mudrcom sa dodnes vzdáva osobitná pocta. Spomíname na nich na Vianoce a najmä na sviatok Zjavenia Pána, ktorý oslavuje zjavenie Božej slávy zjavenej v Ježišovi. Tento „dvanásty deň Vianoc“ je v mnohých kultúrach slávnostnou udalosťou, ktorá sa vyznačuje rozdávaním darčekov, „trojkráľovým koláčom“ a procesiami.

Záhadné trio. Nasledovanie mudrcov v sprievode je názorným spôsobom, ako predstaviť ich úlohu ako vzorov pre našu vlastnú vnútornú cestu k Bohu. Ako dobre však týchto sprievodcov poznáme? Sú to ľahko najexotickejšie, najzáhadnejšie postavy v našich betlehemoch!

Sväté písmo poskytuje len tie najstručnejšie informácie: návštevníci sú mudrci, ktorí poznajú hviezdy, cestujú z Východu a pred zmiznutím v noci ponúkajú zlato, kadidlo a myrhu.

Matúša možno prekvapí, ako sa objavujú v niektorých vianočných koledách My tři králove jdeme k vám. Po prvé, nikdy nešpecifikoval, koľko mágov bolo. Mnohí predpokladali, že keďže dali tri dary, boli traja. Rôzne iné tradície však navrhovali dvoch, štyroch, ôsmich, a dokonca dvanástich. Ďalej ich Matúš nikdy nenazval kráľmi. Tento názor sa vyvinul z kresťanských úvah nad pasážami ako Iz 60, 1 – 6 a Žalm 72, 10 – 11. 15. Nikdy neuviedol mená a rozlišovacie znaky: Mladý Gašpar, Baltazár v strednom veku a starý Melichar sa prvýkrát objavili v spisoch zo šiesteho storočia.

V priebehu storočí zvedavosť na tajomných mágov vyvolala skutočne fantazijné špekulácie o ich živote a návšteve Svätej rodiny. Podľa niektorých legiend im Mária dala Ježišove plienky, podľa iných dostali zázračný kameň. Stredoveké diela sledovali históriu ich daru zlata, ktoré podľa nich bolo použité pri dôležitých finančných transakciách v Písme – od Abrahámovho nákupu hrobovej jaskyne (Gn 23, 16) až po Judášovu platbu za zradu Ježiša! Podľa starovekého kalendára svätých zomreli v Arménsku v roku 55 po Kristovi, v priebehu niekoľkých týždňov po tom, ako spolu oslávili posledné Vianoce. Dokonca aj benátsky cestovateľ Marco Polo (1254 – 1324) sa zapojil do tejto témy, keď tvrdil, že mágovia pochádzali z Perzie a že navštívil ich hroby päťdesiat míľ juhozápadne od Teheránu. Známejšia európska tradícia pripisuje ich pohrebisku katedrálu v nemeckom Kolíne nad Rýnom.

Po stopách „mudrcov z východu“. Čo teda môžeme vedieť o mudrcoch? Čo sa od nich môžeme naučiť? Napriek zdanlivej chudobe na detaily v Matúšovom evanjeliu jeho zobrazenie naznačuje množstvo tém na zamyslenie. Matúš ich nazýva magi, magoi, zo starogréckeho slova, ktoré pravdepodobne pôvodne označovalo kňazský kmeň v západnej Perzii. V Ježišových časoch bol však pojem „mágovia“ elastickejší. Mohol označovať čarodejníkov, šamanov alebo falošných prorokov akejkoľvek národnosti (Sk 8, 9 – 24 a 13, 6 – 11), ale aj skutočných učencov a hľadačov múdrosti.

Matúšovi mágovia patria k obdivuhodnému typu. Na rozdiel od kráľa Herodesa nemali výhodu zjavenia obsiahnutého v židovských Písmach (Mt 2, 4-6). Napriek tomu, keďže túžili po pravde, Boh im vyšiel v ústrety pri štúdiu astrológie, ktorá sa v starovekom svete nerozlišovala od astronómie. Keď skúmali nočnú oblohu, k Ježišovi ich pritiahla záhadná hviezda. Bola to supernova? Halleyova kométa? Zriedkavá konjunkcia Jupitera, Saturna a Marsu? Nejaký iný astrálny úkaz? Dnešní astronómovia sú nemenej zmätení!

Boh viedol týchto astrológov tak, ako stále vedie každého, kto ho úprimne hľadá, aj keď sú ich skúmania trochu mimo stredu. Ako upozorňuje znalec Písma páter George Montague, toto treba mať na pamäti vo vzťahoch s ľuďmi iných náboženstiev: „Musíme rešpektovať spôsoby, akými hľadajú Boha, vedomí si toho, že intenzita ich túžby po Bohu môže zahanbiť našu samoľúbu spokojnosť so sebou.“ Zároveň však podľa neho nesmieme zabúdať, že kresťanstvo má jedinečné posolstvo: predpokladať opak znamená „odmietnuť samotnú podstatu evanjelia – čo znamená dobrú správu, o ktorú sa treba deliť“.

Mudrci vyjadrili svoju túžbu po pravde tým, že podnikli dlhú a nepochybne namáhavú cestu „z Východu“. Zamýšľame sa nad ich domovskými adresami. Pochádzali z Babylonu, ktorý bol známym centrom astronomického štúdia? Alebo pochádzali z Perzie (dnešného Iránu), ako naznačuje slovo magi a ako si mysleli mnohí cirkevní otcovia? V ranokresťanskom umení majú perzskú módu – nohavice, čiapky a opásané tuniky s dlhými rukávmi. Historici umenia však upozorňujú, že to bol štandardný spôsob zobrazovania kohokoľvek z Východu, či už Peržana alebo nie.

Najstarší zaznamenaný názor pochádza od svätého Justína Mučeníka, ktorý v traktáte napísanom okolo roku 160 n. l. Deväťkrát zdôraznil, že mágovia pochádzali z Arábie. Justín mohol mať priamy prístup k tradíciám zachovaným medzi kresťanskými Židmi v Palestíne, ako sa domnievajú niektorí vedci, pretože vyrastal v meste, ktoré sa dnes nazýva Nábulus na Západnom brehu Jordánu. Potom aj podľa znalca Písma o. Raymonda Browna sa starozákonné zmienky o „ľuďoch z Východu“ vo všeobecnosti vzťahujú na púštnych Arabov, ktorí mali povesť múdrych ľudí. A napokon sú tu dôkazy o daroch mágov v podobe zlata a korenia – všetko známe ako produkty z Arábie.

Aj keď absolútna istota nie je možná, pohľad Justína mučeníka je dnes mimoriadne lákavý. Vzhľadom na to, že vyhliadky na mier v krajine Ježišovho narodenia sú také mizivé, je dojímavé – dokonca nádejné – pomyslieť na to, že prví ľudia, ktorí privítali židovského Mesiáša, mohli byť práve Arabi.

V dobrej spoločnosti. Nech už mudrci začali svoju cestu kdekoľvek, ich vytrvalé a úprimné hľadanie nás vyzýva, aby sme aj my pokračovali v ceste k Ježišovi. Ich príklad je pre nás výzvou, aby sme sa zamysleli nad tým, či sme sa nenechali príliš zabrzdiť v rutine, zmýšľaní a osobnom pohodlí, aby sme na svojej ceste k Bohu urobili veľký pokrok. Sme ešte stále pripravení a ochotní zdvihnúť ten každodenný kríž a kráčať po úzkej ceste k životu?

Matúš naznačuje, že mudrci hľadali pravdu rôznymi spôsobmi – prostredníctvom prírody, konzultácií s inými a Písma – a že Boh im umožnil rozpoznať ju, keď ju našli. Svätý Bernard z Clairvaux opisuje toto radostné objavenie takto: „Padajú na tvár, uctievajú ho ako kráľa, klaňajú sa mu ako Bohu. Ten, ktorý ich viedol, ich aj poučil. Ten, ktorý ich nabádal prostredníctvom hviezdy, ich sám poučil v ich najhlbšom srdci.“ A čo my? Sme takí otvorení Božiemu vedeniu, takí pripravení odovzdať sa ako naši bratia mágovia?

Mágovia darovali Ježišovi vzorku najdrahších darov starovekého sveta. Dali to najlepšie. Cirkevní otcovia, ktorí v týchto daroch našli veľa podnetov na zamyslenie, ich často interpretovali ako symboly toho, čo je každý kresťan povolaný darovať Bohu: zlato lásky a dobrých skutkov, kadidlo modlitby a viery, myrhu očisťujúceho utrpenia a viery vo vzkriesenie. Mohli by sme sa zamyslieť nad tým, ako priniesť takúto obetu v našom vlastnom živote a nájsť spôsob, ako dať Bohu to, čo si najviac ceníme, počnúc sebou samými.

Keď sa odovzdáme Ježišovi, ocitneme sa po boku mudrcov. Budeme, ako povedala Dorothy Dayová, v spoločnosti tých niekoľkých, ktorí v Ježišovom pozemskom živote „nahradili zanedbávanie zástupu“:

Mudrci to dokázali; ich cesta naprieč svetom vynahradila tým, ktorí odmietli pohnúť sa z rutiny svojho života a ísť za Kristom. Dokonca aj dary, ktoré mudrci priniesli, majú v sebe nejasnú odmenu a zadosťučinenie za to, čo bude nasledovať neskôr v živote tohto Dieťaťa. Priniesli totiž zlato, kráľovský znak, aby vynahradili tŕňovú korunu, ktorú bude nosiť; priniesli kadidlo, symbol chvály, aby vynahradili posmech a opľutie; dali mu myrhu, aby ho uzdravila a upokojovala. . .

Aj my to môžeme urobiť presne tak, ako to urobili oni. Nenarodili sme sa neskoro. Robíme to tak, že vidíme Krista a slúžime Kristovi v priateľoch i cudzincoch, v každom, s kým prichádzame do kontaktu.

Keď Ježiš prišiel na svet, mágovia boli našimi zástupcami, ktorí ho privítali a uctili si ho tak, ako sme to nemohli urobiť my. Teraz je to na nás. Každý deň môžeme v iných ľuďoch prijať Ježiša, uctievať ho a slúžiť mu. Môžeme urobiť míľu navyše, radostne ho hľadať a celým srdcom prijať svoju úlohu v Božom spásnom pláne pre svet.

Urobme to!

Louise Perrottaová je bývalá redaktorka časopisu The Word Among Us. Citát Dorothy Dayovej je z knižnice Dorothy Dayovej na webe (www.catholicworker.org).