Nádej nezahanbuje
Pretože Ježiš ťa nikdy nesklame!
Všetci vieme, že život je niekedy ťažký. Nebolo by náročné vysypať zo seba celý zoznam bied, ktoré sužujú tento svet. Vojna. Hladomor. Sexuálne násilie. Krajná chudoba. Tak či onak, dôsledky týchto bied pociťujeme všetci. A ak aj niektorí z nás majú momentálne pomerne bezproblémový život, tak starosti a smútok v nás môže vyvolať aj uvažovanie nad tragédiami, ku ktorým dochádza v iných častiach sveta. Všetci však zažívame niekedy aj chvíle, v ktorých sami prežívame bolesti, žiale a ťažkosti – napríklad trpíme pre rozpad manželstva, poblúdenie dieťaťa či nevyliečiteľnú chorobu.
Možno preto pápež František zvolil ako tému pre Jubilejný rok 2025 práve nádej. Chce nám ukázať, že aj uprostred tých najbolestnejších tragédií môžeme stále nájsť silu a útechu v evanjeliovom posolstve a v Ježišovi, ktorý prebýva v našom srdci. Taktiež nám chce dať najavo, že Božia láska je najväčšmi prítomná vtedy, keď prežívame tie najťažšie situácie. Nádej nás môže naplniť aj vďaka jednoduchému uvedomeniu si Pánovej prítomnosti – a toho, že mu môžeme dôverovať aj vtedy, keď nedokážeme vnímať jeho prítomnosť. A táto nádej môže byť prameňom útechy, keď uprostred ťažkostí s vierou robíme kroky vpred.
Toto je jedna z ústredných právd, ktoré svätý Pavol vyjadruje vo svojom Liste Rimanom. Pavol, uvažujúc nad svojimi vlastnými skúsenosťami, píše: „Súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 3 – 5; kurzíva pridaná).
Pavol objavil oslobodzujúcu pravdu: zistil, že Božia láska je stála a že nás môže previesť životnými búrkami. Pozrime sa teda na tieto verše a bližšie preskúmajme tri spôsoby, ktorými k nám prichádza Božia láska, keď sa boríme s utrpením a súžením.
Tri účinky lásky
Predtým než sa pozrieme na tento úryvok, bude užitočné všimnúť si, že Pavol ho uvádza ďalšími povzbudivými pravdami: Sme ospravodlivení vierou; máme pokoj s Bohom; sme obklopení milosťou a máme prísľub večného života (pozri Rim 5, 1 – 2). Všetky tieto pravdy nám hovoria, že Božia láska v nás pôsobí aj vtedy, keď ešte nezakusujeme žiadne súženia.
Preto Pavol mohol povedať, že súženia nás učia vytrvalosti a trpezlivosti. Je pravda, že životné skúšky môžu byť pre našu vieru veľkou výzvou. No keďže sme ospravodlivení a zmierení s Kristom, tieto skúšky sa môžu stať aj príležitosťami na budovanie našej viery. Môžu opätovne posilniť našu dôveru v Pána – bez ohľadu na to, čo prežívame. A keď sa budeme pevne držať týchto právd, zakúsime, že Božia láska nás posilňuje, pomáha nám vytrvať, ba dokonca nám dáva nadprirodzenú milosť ďalej kráčať.
Pavol tiež hovorí, že vytrvalosť a trpezlivosť v skúškach môžu zušľachtiť náš charakter – tým, že nám prinesú osvedčenú čnosť. Keď vytrváme v skúškach, porastieme v čnostiach – napríklad v láskavosti, súcite, pokore, úprimnosti a trpezlivosti. A tieto čnosti z nás nielenže robia lepších ľudí, ale nás priamo pretvárajú na obraz Krista. Učia nás premýšľať a konať tak, ako to robil Ježiš. Tak ako on zostal blízko pri svojom Otcovi aj uprostred mnohých skúšok a ťažkostí, môžeme zostať nablízku Otcovi aj my. A tak ako sa on vo svojom utrpení „naučil poslušnosti“ (Hebr 5, 8), môžeme rásť v tejto svätej čnosti aj my, keď vytrvalo a s vierou znášame svoje vlastné utrpenie.
Napokon Pavol hovorí, že existuje vzťah medzi svätým charakterom a čnosťou nádeje. Počas stresujúcich období sa dozvedáme oveľa viac o sebe samých – o našich silných aj slabých stránkach. Keď vidíme, ako sa v čase skúšky zušľachťuje náš charakter, napĺňa nás nádej. Vidíme, že Ježiš nás neopustil a pomáha nám rásť v dôvere. Vidíme svetlo na konci tunela, pretože veríme, že Boh kráča s nami, že prekonáme túto skúšku a že napokon budeme na tom lepšie ako predtým.
Toto všetko dostávame – úžasne, zázračne a jednoducho – vďaka tomu, že Boh na nás vylial a vylieva svoju lásku. A nikdy ju na nás neprestane vylievať!
Nádej, ktorá stále rastie
No Pavol tu nehovorí o nejakom viackrokovom psychologickom procese, pri ktorom jedna čnosť vedie automaticky k ďalšej. A nehovorí ani o hodnote vznešeného odhodlania a pevného rozhodnutia – aj keď aj ono tu zohráva svoju úlohu. Hovorí o moci Božej lásky, ktorá nás počas skúšok dvíha, pomáha nám pevne stáť a dokonca nás väčšmi pripodobňuje Ježišovi.
Aká je teda tá „nádej“, ktorá nezahanbuje? A ako môžeme prehĺbiť svoju nádej počas tohto Jubilejného roku? Podstatou nádeje je dôvera v Ježiša a viera, že Ježiš má vládu nad celým vesmírom. Jadrom nádeje je i pevné presvedčenie, že Boh má s naším životom dobrý a láskavý plán. A tiež pevné presvedčenie, že Ježiš opäť príde, aby nás voviedol do svojho kráľovstva. A aj pevné presvedčenie, že s ním budeme v nebi. Podobne ako viera, toto presvedčenie nám môže pomôcť prijať všetko to, v čo dúfame, keďže je „dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1). Svoju vieru a nádej vkladáme do Ježiša, pretože veríme, že on je verný. Dôverujeme v neho, pretože veríme, že nás nikdy neopustí.
Pavol, samozrejme, nehovorí, že v nádeji možno rásť len počas súženia a utrpenia. No hovorí nám, ako sa môžeme vyrovnať so súžením, ktoré nás postretne. Predkladá nám stratégiu, ktorá nám môže pomôcť nájsť cestu v ťažkých chvíľach – stratégiu, ktorá nám pomôže s vierou vytrvať a ktorá nám okrem toho pomôže aj pripodobniť sa väčšmi Kristovi. Keď sa učíme spoliehať sa na Božiu lásku, ktorá sa na nás neustále vylieva, môžeme nájsť silu, ktorú potrebujeme na to, aby sme vytrvali. Jeho láska nás posilňuje, formuje náš charakter a napĺňa nás čoraz väčšou nádejou v Ježiša a v jeho plán s naším životom.
Božia láska rozliata v našich srdciach
„Nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Všetko, čo sme doteraz preberali, sa odvíja od tejto jednej vety. Bez vyliatia Božej lásky by Pavlova argumentácia neobstála. Pavol nehovorí, že súženie má samo o sebe moc pretvoriť nás na Kristov obraz. Zakúšanie Božej lásky nám umožňuje vytrvať, zušľachtiť svoj charakter a naučiť sa prežívať skutočnú a vytrvalú nádej.
Skús si teraz predstaviť Božiu lásku ako ustavične padajúci dážď – ako silný lejak, nie ako jemné mrholenie. Ani si ho nepredstavuj len ako občasnú prehánku. Je to ustavičný lejak lásky, ktorú nám dáva Duch Svätý. Je to záplava Božej milosti, ktorá k nám prichádza ako „voda na žíznivú pôdu a riavy na zem vyschnutú“ (Iz 44, 3), aby nás osviežila a dodala nám nádej a odvahu. Takúto lásku chce Boh počas tohto Jubilejného roku nanovo vliať do našich sŕdc.
Možno si myslíme, že si takúto lásku nezaslúžime. Možno si myslíme, že Boh má pre nás vyčlenené len malé množstvo tejto lásky. Ba možno si myslíme, že Boh nás bude milovať až vtedy, keď sa zbavíme svojich hriechov. No keď sa zamyslíme nad spomínanou vetou svätého Pavla, tak zistíme, že žiadna z týchto myšlienok nedáva zmysel. Ak Duch Svätý neustále vylieva Božiu lásku, prečo by sme si mysleli, že práve na nás by ju nevylial?
Večná láska
Bratia a sestry, Boh nám chce prejavovať svoju lásku každý deň. Nezáleží na tom, či práve prežívame veľké súženie, alebo ide všetko v našom živote hladko. Chce do nás vliať svoju lásku, aby sme dokázali vytrvať a vydržať v skúškach života. Chce, aby sa jeho láska stala hlavnou silou, ktorá bude formovať náš charakter. Chce, aby sa jeho láska stala základom nášho života – aby sme tak mohli žiť v nádeji a dôvere, nie v strachu a rezignácii.
Boh nás miluje od vekov. Miloval Izrael počas všetkých jeho svetlých i temných chvíľ. Miluje nás až tak, že poslal Ježiša, aby nás krížom vykúpil. Miluje nás až tak, že nám zoslal na Turíce svojho Ducha. A bude nás milovať aj naďalej, po celý náš život – až do konca vekov.