Pre dopravu zadarmo
nakúpte ešte za 35,00
Košík. 0,00

Zvestujem vám veľkú radosť!!!

V svätú noc narodenia Pána

Vianočná novéna – svätý Alfonz de Liguori

Zvestujem vám veľkú radosť, ..: dnes sa vám narodil Spasiteľ Kristus Pán. (Lk 2, 10.11)

„Zvestujem vám veľkú radosť!“ Tak povedal anjel pastierom, a tak aj ja, najmilejší, hovorím vám v túto noc. Prinášam vám novú a veľmi radostnú zvesť. Či môže byť väčšia radosť pre úbohých, ktorí boli vyhnaní z raja a na smrť odsúdení, než tá, že už prišiel ich spasiteľ? Nielen aby ich vyslobodil od smrti, ale aby im tiež vydobyl to, aby sa mohli vrátiť do vlasti? A to vám práve v túto noc oznamujem: Dnes sa vám narodil Spasiteľ. Narodil sa Ježiš Kristus, a pre vás sa narodil, aby vás oslobodil od večnej smrti a aby vám otvoril nebo, našu vlasť, z ktorej sme boli vyhnaní za trest našich hriechov. Aby ste však od dnes vďačne milovali tohoto svojho novonarodeného Vykupiteľa. Dovoľte, aby som láskam vašim povedal, kde sa narodil, ako sa narodil, a kde ho máte v túto noc hľadať, aby ste mu poďakovali za tak veľké dobrodenie a za tak veľkú lásku. Prosme Pána Ježiša a Pannu Máriu za dar poznania.

Pripomeňme si teda nakrátko priebeh narodenia tohto kráľa Sveta, ktorý pre našu spásu zostúpil z neba. August Oktavián, rímsky cisár, keď chcel poznať silu svojej ríše, nariadil všeobecné sčítanie ľudu. Preto všetkým miestodržiteľom jednotlivých provincií, medzi nimi tiež Cyrinovi, námestníkovi v Judsku, vydal rozkaz, aby vyzval všetkých svojich poddaných, aby sa prišli odpovedať a spolu zaplatiť daň na znak svojho poddanstva.

Vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. (Lk 2, 1) Len čo toto nariadenie vyšlo, svätý Jozef ihneď poslúchol; nečakal, kým by jeho najsvätejšia Snúbenica porodila, keďže jej čas už bol blízko. Aj s Pannou Máriou, ktorá nosila pod srdcom vtelené Slovo, bezodkladne sa vydal na cestu do Betlehema, aby sa tam dal zapísať – Aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v po žehnanom stave. (Lk 2, 5). Cesta bola ďaleká, bolo potrebné prejsť deväťdesiat míľ (asi talianskych), ako hovoria spisovatelia; museli ísť cez hory a po neschodných cestách, za vetra, dažďa a mrazu.

Ako slávne a skvele býva uvítaný kráľ, keď vkročí do niektorého mesta svojho kráľovstva. Aká česť sa mu preukazuje, aké slávobrány sa mu stavajú. Priprav sa teda, ó šťastný Betlehem, aby si čestne privítal svojho kráľa; lebo prorok Micheáš ťa upozorňuje, že ťa prichádza navštíviť tvoj Pán, Pán nielen celého Judska, ale celého sveta. A nech ti je známe, hovorí prorok, že zo všetkých miest na zemi, ty si to šťastné, ktoré si vyvolil kráľ nebies, aby sa narodil v tebe, aby potom panoval nielen v Judsku, ale v srdciach všetkých ľudí, ktorí žijú v Judsku i po celej zemi. A ty, Betlehem, Efrata primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli! (Mich 5, 1) Avšak vidíme oných dvoch vznešených pútnikov, Jozefa a Máriu, ktorá v svojom živote nesie Spasiteľa sveta. Už vstupujú do mesta a idú do domu cisárskeho úradníka, aby zaplatili poplatok, a aby sa zapísali do knihy cisárových poddaných. Zapísali tam aj dieťa Panny Márie, totiž Ježiša Krista, ktorý je pánom cisára a všetkých kniežat na svete. Lenže kto ich tu pozná? Kto im ide v ústrety, aby ich poctil, aby ich privítal, a aby ich prijal? Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. (Jn 1, 11) Prichádzajú ako chudobní a ako chudobnými nimi pohŕdajú; ba horšie s nimi nakladajú než s ostatnými chudobnými a vyháňajú ich.

Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. (Lk 2, 6) Panna Maria spozorovala, že sa priblížila jej hodina a že sa vtelené Slovo chce na tomto mieste a v tú noc narodiť, a svetu zjaviť. A oznámila to svätému Jozefovi. Svätý Jozef potom chytro začal po domoch mešťanov hľadať nocľah, aby nemusel svoju snúbenicu viesť do hostinca, lebo nepatrilo sa, aby panna porodila v hostinci a to tým menej, keďže v tom čase bol plný ľudí. Ale nikto ho nechcel ani počuť a pravdepodobne mu mnohí nadávali aj do nerozumných, že so sebou vodí po meste svoju manželku, blízku pôrodu, v tak neskorej hodine a v takomto zhone ľudí. Tak bol konečne predsa donútený, keď nechcel za noci zostať na ulici, viesť svoju snúbenicu do hostinca, kde nocovalo mnoho iných chudobných ľudí. Vošiel tam, ale aj odtiaľ ho vyhnali, lebo vraj tam už niet pre nich miesta. Lebo pre nich nebolo miesta v hostinci (Lk 2, 7)  Pre všetkých tam bolo miesta, i pre najposlednejších ľudí, len nie pre Ježiša Krista. Tento hostinec bol obrazom mnohých nevďačných sŕdc, ktoré poskytnú miesto toľkým biednym tvorom, len Bohu nie. Koľko ľudí miluje príbuzných, priateľov, ba i nemú tvár, len nie Ježiša Krista, a nič si nevážia, ani jeho milostí, ani jeho lásky. Ako najsvätejšia Panna Maria zjavila istej nábožnej duši: „Boh to tak chcel, aby sme nemali ani ja, ani môj Syn prístrešia u ľudí, aby sa mu tak duše, milujúce Ježiša, samä ponúkli za prístrešie, a aby ho s láskou pozvali do svojho srdca.“

Poďme ďalej. Keď boli teda úbohí pútnici od všetkých odstrčení, vyšli von z mesta, aby aspoň vonku našli nejaký útulok. Kráčajúc po tme, chodia sem-tam a hľadajú. Konečne v skale na úpätí hory vidia, hneď za mestom ležiacu jaskyňu. Barrada, svätý Beda Ctihodný a Brokard píšu, že miesto, kde uzrel Ježiš svetlo sveta, bola skalná dutina pod múrom mesta, ale za mestom, na spôsob jaskyne, do ktorej sa na noc zavieral dobytok. Vtedy povedala Panna Maria: Milý Jozef, nemôžem ďalej, poďme do tej jaskyne a zostaňme tu. Ale čo vravíš, sľúbenica moja, povie na to Jozef; či nevidíš, že táto jaskyňa je celkom otvorená, studená a vlhká, a že sa zo všetkých strán rinie voda? Nevidíš, že to nie je príbytok pre ľudí, ale že je to pastierska maštaľ? A Ty by si tu chcela stráviť celú noc a tu aj porodiť? A predsa je tomu tak, povie Panna Maria, že je táto maštaľ kráľovský palác, v ktorom Syn večného Boha chce prísť na svet.

A čože na to hovorili anjeli, keď videli, ako Božia Matka vstupuje do tej diery, aby tu porodila? Kráľovské deti prichádzajú na svet v salónoch lesknúcich sa zlatom; sú im prichystané kolísky drahými kameňmi bohato vykladané a drahocenné plienky, a urodzené panstvo krajiny je im k službám. A nebeský kráľ nemá kde by sa narodil, má iba studenú maštaľ bez ohniska, chatrné plienky na prikrytie, trocha slamy na lôžko a prosté jasle za kolísku. „Kde je kráľovský dvor,“ pýta sa svätý Bernard, „kde je trón pre nebeského kráľa? Vidím iba dve hoviadka, ktoré tu stoja, aby mu boli spoločníkmi a jasle, kam má byť položený!“ Ó šťastná jaskyňa, že ti bolo dopriate pohostiť narodené Božie Slovo! Ó šťastné jasle, ktoré ste mali česť prijať Pána nebies. Ó šťastná slama, na ktorej ležal ten, ktorý odpočíva na šijach serafínov! Keď uvažujeme o narodení Ježiša Krista a o spôsobe, ako sa narodil, ako by sme mali všetci horieť láskou! A keď je reč o jaskyni, o jasliach, o slame, o mlieku, o plači, – ako by nám to malo byť – pri spomienke na narodenie Pána – samými plameňmi lásky a samými šípmi zraňujúcimi naše srdcia! Áno, šťastnými ste boli, jaskyňa, jasle, slama; lež o mnoho šťastnejšie sú srdcia, ktoré s nežnosťou a vrúcnosťou milujú tohoto lásky najhodnejšieho Pána, a ktoré ho horiace láskou prijímajú v najsvätejšej Oltárnej Sviatosti! Ó ako túži Ježiš Kristus po duši, ktorá ho miluje, a ako rád odpočíva v jej srdci!

Len čo Panna Maria vošla do jaskyne, začala sa modliť, a keď nadišla hodina pôrodu, na znak úcty rozpustila si svoje vlasy tak, aby jej splývali po šiji. A hľa, tu naraz vidí veľkú žiaru a vo svojom srdci pociťuje nebeskú slasť, a keď sklopila zrak k zemi, ó Bože milý, čo vidí? Vidí už na zemi dieťatko, tak krásne a roztomilé, že jej srdce div nepukne od lásky k nemu! Ale ono sa trasie, plače a rozpína rúčky na znak, že by rado, aby ho vzala do náručia. „Rozpínal som ruky, túžiac po materinskej milosti,“ povedal svätej Brigite sám Ježiš. Panna Maria volá svätého Jozefa: „Jozef, poď, poď sa podívať; Boží Syn sa už narodil.“ Jozef ide a keď vidí Božské dieťatko, klania sa mu, a rozplýva sa v sladkých slzách radosti. „Pristúpil a padol na kolená, plakal od radosti.“ (Revel. ib.) Po tom najblahoslavenejšia Panna úctivo zdvíha milého Synáčika, kladie ho na lono a hľadí ho zohriať na svojich teplých lícach a na svojom srdci. Na tvárach a ňadrách ho zohrievala s radosťou a s nežnou materinskou útrpnosťou. Pozorujme nábožnosť, nežnosť a lásku, ktorú vtedy prejavovala Panna Maria, keď videla v náručí a na svojom lone Pána celého sveta, Syna večného Otca, ktorý si želať stať aj jej Synom; keď si ju zo všetkých žien vyvolil za matku. Panna Maria, keď ho teraz má v lone, klania sa mu ako Bohu, bozkáva mu nohy ako svojmu kráľovi, a potom i líčka ako svojmu synovi. Potom ho hneď prikrýva a zabaľuje do plienok. Ale, ó Bože, to sú drsné a hrubé plienky, lebo chudobní ľudia nemajú lepších; a sú studené a vlhké, lebo niet v tejto skalnej diere žiadneho ohňa, aby ich mohla ohriať.

Poďte že králi, poďte cisári, poďte všetky kniežatá zeme; poďte a klaňajte sa svojmu najvyššiemu Kráľovi, ktorý sa narodil z lásky k vám a ktorý prišiel na svet taký chudobný! Ale čo to? Žiaden sa neukazuje? Ach, žiaden! Prišiel do svojho vlastného,… a svet ho nepoznal. (Jn 1,11.10). Syn Boží prišiel na svet, ale svet sa k nemu nehlásil. Lenže keď nejdú k nemu ľudia, vtedy sa prichádzajú anjeli klaňať svojmu Pánovi. Tak to ustanovil večný Otec, aby poctil svojho Syna: Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli. (Hebr 1, 6) Prichádzajú vo veľkom počte a veselo prespevujú a chvália svojho Boha: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ (Lk 2, 14) Sláva Božiemu milosrdenstvu, že namiesto, aby Boh trestal odbojných ľudí, sám berie na seba ich trest, aby ich spasil. Sláva Božej múdrosti, že našla spôsob, ako by sa učinolo zadosť spravodlivosti a ako by človek ušiel smrti, ktorú si zaslúžil. Sláva Božej všemohúcnosti, že peklo porazil tak podivuhodným spôsobom; lebo Božie Slovo prišlo chudobné na svet, aby sa podrobilo bolestiam, poníženiu a smrti, a aby tak ľudské srdcia pohlo k tomu, aby ho milovali, aby sa zriekli všetkého z lásky k nemu: svetskej cti, bohatstva aj života; ako to potom naozaj z vďačnosti za túto lásku svojho Boha učinilo toľko panien a mladíkov, aj urodzených, ba i kniežatá. Konečne sláva Božej láske, ktorá urobila, že sa Boh stal dieťaťom, chudobným a jednoduchým, a že žil životom ťažkým a zomrel ukrutnou smrťou, aby dokázal ľuďom, ako ich miluje, a aby si získal ich lásku. „Tu v tejto maštali vidíme,“ vraví svätý Vavrinec Justiniani, „takpovediac zničenú Božiu moc; vidíme, ako sa Boh, ktorý je samá múdrosť, stal takmer nemúdrym pre svoju veľkú lásku k ľuďom.

Aj Panna Maria pozýva všetkých, vznešených i prostých, bohatých i chudobných, svätých i hriešnikov, aby vošli do betlehemskej jaskyne a aby sa tu poklonili jej Synáčikovi a aby zbozkávali jeho nohy. Vstúpte že teda, najmilejší, a tu na slame vidíte, ako malé dieťa Stvoriteľa nebies i zeme, ako dieťa tak krásne a ožiarené, že vydáva zo seba na všetky strany jasné paprsky. Teraz, keď tu na slame leží ako nemluvňa, nie je už táto jaskyňa príšerná, ale sa premenila v rajskú záhradu. Vstúpme tam teda a nebojme sa. Ježiš je narodený a narodil sa pre všetkých a pre každého, ktorý si ho žiada. „Som lúčny kvietok,“ hovorí v Šalamúnovej Piesni, „ľalia v údoliach.“ (Pies 2, 1). Nazýva sa ľaliou v údoliach, aby sme porozumeli, že ako sám prišiel v pokore na svet, podobne ho len tí nájdu, ktorí sú pokorní. Preto narodenie Ježiša Krista nešiel anjel zvestovať ani cisárovi, ani Herodesovi, ale chudobným a pokorným pastierom. Ďalej sa nazýva „lúčnym kvetom“, pretože tu tak stojí, aby ho každý hneď zbadal a našiel. „Ja som lúčny kvet“, vykladá kardinál Hugo, „lebo sa každému dávam nájsť.“ V záhradkách bývajú kvetiny zamknuté a ohradené múrom, takže ich každý nevidí, ani si ich nemôže natrhať, kdežto lúčne kvietky ihneď každý vidí a môže si ich podľa chuti natrhať. A takýmto poľným kvetom chcel byť Ježiš Kristus, aby bol každému, komu sa ho zachce, ihneď po ruke. Vojdime teda, dvere sú otvorené dokorán. „Niet tu žiadneho drába,“ vraví sv. Peter Chrysolog, „ktorý by ti bránil cestu slovami: „Nie je príhodný čas.“ Panovníci bývajú uzavretí vo svojich palácoch a vôkol nich je rozostavená stráž. Nie je tak ľahko dostať sa ku kniežaťu na audienciu. Kto s ním chce hovoriť, musí sa o to dlho čakať. Často ho odbijú slovami: Príďte inokedy, teraz sa nekoná žiadna audiencia. U Ježiša Krista o niečom podobnom niet ani slychu; on je tu v jaskyni ako malé dieťa a každého, kto ho hľadá, pozýva k sebe. Jaskyňa je otvorená, bez stráže a bez dvier, takže komukoľvek a kedy sa mu zapáči, môže bez zábran vojsť; a vždycky nájde tohoto maličkého kráľa a môže sa s ním rozprávať, ba, keď ho miluje a keď si to žiada, môže ho i pobozkať.

Nuž vstúpte, milovaní! Hľa, vstúpte, ako tam v jasliach na mizernej slame plače to útle pacholiatko. Hľa, aké je krásne! Vidíte okolo neho tú žiaru a lásku, ktorou dýcha! Tie oči vysielajú šípy do sŕdc tých, ktorí po ňom túžia. Ten plač je plameňom tomu, kto ho miluje. „Sama maštaľ a i tá slama nás vyzývajú,“ ako vraví svätý Bernard, „aby sme milovali toho, ktorý nás miluje: Milujte Boha, ktorý je hoden nekonečnej lásky, ktorý zostúpil z neba a ktorý sa stal chudobným dieťatkom, aby nám ukázal, ako nás miluje, a aby si svojím umučením získal našu lásku.“ Len sa ho opýtajte: „Ó roztomilé dieťatko, povedz mi, čímže si?“ Ono vám odpovie: „Táto krásna, čistá panna, ktorá tu stojí po mojom boku, je moja Matka.“ „A kto je Tvoj Otec?“ „Môj Otec,“ vraví, „Boh.“ „Akože? Ty si Boží Syn a si taký chudobný a taký opovrhnutý? Kto Ťa pozná v takomto stave? Kto Ti vzdá patričnú úctu?“ „Ó, svätá viera.“ vraví Ježiš, „každému povie, kto som, a naučí ho milovať ma, keď uváži, že som prišiel, aby som ho vykúpil a aby som ho rozpálil svojou láskou.“ „Neprišiel som,“ vraví, „aby som vám bol na postrach, ale aby ste ma milovali; preto, keď ma po prvý raz uvidíte, chcel som sa vám ukázať ako chudobné a ponížené dieťa, aby ste ma, keď zbadáte, až kde ma zaviedla láska k vám, tým skorej milovali.“ Povedz že mi však, moje dieťa, prečo sa tak dookola obzeráš? Koho hľadáš? Počujem Ťa vzdychať. Povedz, prečože vzdycháš? Ach, pre Boha, i plakať Ťa počujem; prečo plačeš? Áno, znie Ježiškova odpoveď, obzerám sa vôkol, lebo hľadám dušu, ktorá by túžila po mne. Vzdychám, lebo si žiadam vidieť na blízku srdce, ktoré by bolo ku mne roznietené takou láskou, ako som ja k nemu. Plačem však, a to preto, že nevidím alebo žiadneho, alebo len málo tých sŕdc a duší, ktoré by ma hľadali a ktoré by ma milovali.

 

Vrúcna modlitba

Nuž poďte milé duše, Ježiš vás volá, aby ste mu túto noc prišli pobozkať nohy. Pastieri, ktorí ho vtedy prišli navštíviť do betlehemskej maštale, priniesli mu dary. Teraz mu vy máte priniesť svoje dary. Čože mu prinesieme? Počúvajme – pokorné a láskou rozpálené srdce je pre Ježiška najmilší darom. Skôr ako pristúpiš, povedz mu: „Pane, nemal(a) by som sa odvážiť k Tebe priblížiť, keďže som hriechmi tak zohyzdený(á), ale pretože ma, ó Ježiško, tak milostivo pozývaš k sebe, nemôžem sa zdráhať. Ako často som najprv Tebou pohŕdal(a), preto nechcem byť opäť tak surovým(ou), aby som z nedôvery k Tebe odmietol(a) i toto Tvoje tak láskavé pozvanie. Avšak vedz, že som nesmierne chudobný(a) a že nemám nie, čo by som Ti obetoval(a). Mám iba toto svoje srdce; to Ti prinášam ako dar. Pravdaže, toto srdce Ťa kedysi urážalo, ale teraz to ľutuje. Prinášam Ti ho kajúce. Áno, dieťa moje, ľúto mi je, že som Ťa hneval(a). Vyznávam, že som bol(a) ukrutníkom(cou), zradcom(kyňoru) a nevďačníkom(cou), keď som tomu na vine, že si toľko trpelo a že si toľko sĺz prelialo v betlehemskej maštali. Ale Tvoje slzy sú mojou nádejou. Som zaiste hriešnikom(cou) a nezaslúžim si odpustenia, ale prichádzam k Tebe, ktorý si sa – hoci si Boh – stal dieťaťom, aby si mi odpustil. Večný Otče, keď som ja hoden(a) pekla, viď vtedy slzy tohoto svojho nevinného Syna, ktorý Ťa za mňa prosí odpustenie. Ty vždycky vyslyšíš prosby Ježiša Krista. Vyslyš ho teda, keď Ťa prosí, aby si mi v túto noc odpustiť. Je to noc radostná, noc spasenia, noc odpustenia.

Ó môj drahý Ježiško, dúfam odpustenie; ale len odpustenie mojich hriechov mi ešte nestačí. Túto noc rozdávaš veľké milosti, a ja by som rád(a) obdržal(a) veľkú milosť, totižto milosť Tvojej svätej lásky. Teraz, keď pristupujem k Tvojim nohám, rozpáľ ma celého(ú) svojou láskou a pripútaj ma k sebe, ale tak, aby som sa už nikdy od Teba neodlúčil(a). Milujem Ťa, ó môj Bože, ktorý si sa z lásky ku mne stal dieťaťom; ale moja láska je slabá. Rád(a) by som Ťa väčšmi miloval(a). Pomôž mi k tomu. Prichádzam Ti pobozkať nohy a prinášam Ti so sebou svoje srdce. Tebe ho ponechávam a nechcem ho viacej. Premeň ho a podrž si ho navždy. Viacej mi ho nevracaj, lebo keby si ho opäť zveril, bojím sa, že by Ťa nanovo zradilo.

Ó najsvätejšia Panna Maria, Ty si Matka tohoto veľkého Syna, ale Ty si tiež mojou Matkou. Tebe zverujem toto svoje úbohé srdce, prines ho Ježišovi Kristovi; prines mu ho skrze svoje ruky, potom ho nezamietne. Prines mu ho teda a popros ho, aby ho prijal.