Matka v tieni
Môj nový vzťah s Pannou Máriou
Irina Volovycka*
Kedysi som bola ateistkou, no v roku 1991 po skončení univerzity som konvertovala na katolícku vieru. Mala som vtedy dvadsaťjeden rokov. Od začiatku ma priťahovala osoba Ježiša Krista, no jeho Matka zostávala akosi v tieni. Modlievala som sa ruženec s inými ľuďmi, no nemôžem povedať, že by som mala osobný vzťah s Pannou Máriou. Ten jednoducho neexistoval.
„A ona je kde?“
Všetko sa zmenilo v roku 2016 počas jednej pôstnej duchovnej obnovy. Exercitátor nám navrhol, aby sme rozjímali o podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32). Počas jednej prednášky sa s nami podelil o nasledovnú myšlienku: „Niekedy stojí za to rozjímať nielen o hlavnej postave v danom evanjeliu, ale aj o tých, ktoré v nich mlčia.“
Tieto slová sa mi vryli hlboko do duše. Začala som premýšľať nad tým, kto v tomto podobenstve mlčí. Dozvedáme sa v ňom veľa o otcovi a jeho dvoch synoch. Odrazu mi zišlo na um, že sa ani jediným slovom nespomína ich matka. A tak som si kládla otázku: „A ona je kde?“ Vtom sa môj pohľad zmenil a ja som uvidela Ježiša na kríži a pri ňom Božiu Matku.
Hneď som pochopila, že Božia Matka je stále so svojimi deťmi, ktoré prežívajú najväčšiu núdzu. Zdalo sa mi, že so synmi z tohto podobenstva to napokon dopadlo dobre; veď jeden nikdy neodišiel z domu a druhý sa napokon vrátil. Nepotrebovali, aby sa k nim rozbehla ich matka. No keď Ježiš visel na kríži, Panna Mária bola s ním. Bola s ním, svojím nevinným synom, ktorý zomieral za hriechy tých dvoch synov z podobenstva. A ona je s ním stále!
Žasla som nad tým, čo sa práve stalo. Bola som kresťankou už dvadsaťpäť rokov, no až teraz sa Mária odrazu stala blízka môjmu ženskému srdcu – a to vďaka jednému podobenstvu, v ktorom nie je spomenutá ani jediným slovom!
Duchovné materstvo
Matka Božia vlastne stále ostáva v tieni; je všade tam, kde je utrpenie najväčšie. Jej poslanie mi pomohlo pochopiť moje vlastné poslanie zasvätenej panny: byť s tými v mojom okolí, ktorí najviac trpia. Ako to mám rozlišovať? Tak, že budem počúvať svoje srdce, že si budem pozorne všímať ľudí, ktorí mi hovoria o svojich problémoch. Tak, že ich budem počas osobnej modlitby a svätej omše zverovať Pánovi. A tak, že budem prosiť Božiu Matku, Sídlo Múdrosti, o múdrosť, s pomocou ktorej dokážem v súlade s Božou vôľou pomôcť tej či onej osobe.
Vnímam to tak, že poslaním zasvätenej panny je napodobňovať Pannu Máriu, vzor duchovného materstva. Ježiš povedal: „Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka“ (Mt 12, 50). Kto dokonale plnil Božiu vôľu, ak nie práve Božia Matka? Kto preukazuje také milosrdenstvo, aké preukázala a stále preukazuje ona?
Zasvätená panna žije zväčša vo svete medzi inými ľuďmi, pričom mnohí z nich sú neveriaci. To je náročné, pretože napriek tomu, že títo ľudia žijú často celkom inak ako ona, musí byť medzi nimi Kristovým svedkom a zároveň obrazom Božej Matky. Nie vždy je možné hovoriť im priamo o Bohu. No keď títo ľudia vidia náš spôsob života, naše správanie a reakcie, sami začnú žiadať o radu, pomoc či modlitby.
Práve preto by sa mala zasvätená panna odlišovať od sveta svojím životom. Potrebuje sa hlboko zjednotiť s Kristom, najmä prostredníctvom sviatostí a stále sa prehlbujúceho spoznávania Písma. Toto je moje povolanie a ja sa ho každý deň usilujem žiť.
Meč bolesti
Aj v tomto čase vojny mi Matka Božia dáva ochotu a silu zostať v Charkove. Keď uprostred ticha noci počujem výbuchy, pripomínam si Kristovo bičovanie. Na jednej strane sa zoči-voči takému zlu a nenávisti cítim bezmocná. Spomínam si na Simeonovo proroctvo o tom, že srdce Božej Matky prebodne meč bolesti nielen pre smrť jej syna, ale aj preto, aby „vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 35). A ukázalo sa, že toto zmýšľanie bolo bezbožné a vražedné.
No na druhej strane kontemplujem Pannu Máriu a zverujem jej seba, svojich susedov, svoje mesto a svoju vlasť. Hľadím na jej vyšívanú ikonu, ktorú mi daroval jeden z našich čitateľov po tom, čo sa obrátil vo väzení, a modlím sa:
„Ó, najsvätejšia Matka Božia, pomôž mi zostať verne stáť pod krížom a pokorne prijímať všetko, čo sa deje vôkol mňa s bezpodmienečnou dôverou v Pána, ktorý je spravodlivý a milosrdný a ktorý túži zachrániť každého jedného človeka.“
*Irina Volovycka je hlavnou editorkou ukrajinského vydania Slova medzi nami. Žije v Charkove asi tridsať kilometrov od rusko-ukrajinských hraníc. Svoj príbeh nám poslala v marci 2024. Počas prípravy tohto čísla časopisu ruská armáda naďalej bombardovala Charkov.