Portrét nakreslený slovami
Fr. Joseph A. Mindling, O.F.M. Cap
Z prvých rokov cirkvi sa o autoroch Nového zákona zachovalo málo informácií. Napriek tomu máme tento stručný opis muža, ktorý stojí za tretím evanjeliom, v anonymnom rukopise z roku 160 n. l.
Lukáš, Sýrčan z Antiochie, povolaním lekár, bol žiakom apoštolov. Neskôr bol Pavlovým žiakom až do jeho smrti. Lukáš bezchybne slúžil Pánovi, zostal slobodný a bezdetný a zomrel plný Ducha Svätého v Boetii (v severovýchodnom Grécku) vo veku 84 rokov.
Evanjeliá už napísal Matúš v Judsku a Marek v Itálii. Lukáš pod vplyvom toho istého Ducha Svätého napísal svoje evanjelium v oblasti Achájska (v strednom Grécku). Vo svojom prológu priznal, že pred ním boli napísané iné evanjeliá, a vysvetlil, že bolo potrebné predložiť veriacim, ktorí sa obrátili z pohanstva, presný opis ekonómie spásy, aby im bájky neprekážali alebo aby ich klamstvo heretikov neodklonilo od pravdy.
Evanjelium podľa Lukáša 1,1-4 nás uvádza do Lukášovho „usporiadaného opisu“ toho, čo sa odohralo v Ježišovom pozemskom živote. Potom Lukáš pokračuje zmienkou o „veciach, ktoré sa medzi nami naplnili“, čím nás posúva k zamysleniu sa nad tým, ako Ježišove slová a činy vytvárali vzor, ktorý mal „od začiatku“ hlboký vplyv na jeho nasledovníkov. Vytvorením dvojdielnej kompozície Lukáš ukázal, že prvé úspechy a utrpenia, ktoré Cirkev zažila (zaznamenané v Skutkoch apoštolov), sú ozvenou tých, ktoré zažil Ježiš (opísané v Evanjeliu podľa Lukáša). V podstate tento milovaný lekár predpisuje program duchovného zdravia a rastu: snažte sa spoznať Ježiša tak, ako to robili jeho prví nasledovníci, tým, že jeho príbeh urobíte súčasťou svojho života.
Hlavným posolstvom Lukáša je, že Ježiš dobrovoľne prijal smrť na kríži za nás a že Otec potvrdil tento skutok lásky tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. Toto ohlasovanie je v úplnom súlade so svedectvom ostatných apoštolov Cirkvi, ale každý zo spisov Nového zákona podáva túto dobrú správu osobitným spôsobom a Lukášovo evanjelium je obzvlášť bohaté na jedinečné podnety.
Portrét nakreslený slovami. Stará tradícia tvrdila, že svätý Lukáš bol nielen talentovaným spisovateľom dejín, ale aj zručným umelcom. Hoci nemáme žiadne maliarske diela z prvého storočia, ktoré by túto legendu potvrdili, Lukášova schopnosť zaujať ľudskú predstavivosť je doslova „vystavená“ v nespočetných knihách a múzeách, ktoré obsahujú vyobrazenia, ktoré sú v skutočnosti grafickými ilustráciami jeho evanjelia. Mnohí maliari sa snažili zobraziť Gabriela pozdravujúceho Mesiášovu matku alebo zachytiť anjelské zbory spievajúce „Sláva Bohu na výsostiach“ za širokého údivu pastierov a stád. Iba Lukáš zaznamenáva tieto momenty a niekoľko ďalších podobne známych: malého verejného činiteľa Zacheja hore na strome (Lk 19, 1 – 10); Ježišove slová útechy zločincovi, ktorý prijíma svoje vlastné ukrižovanie (23, 39 – 43); a večernú cestu do Emauz s príťažlivým Cudzincom, ktorý bol skrytý v tele, ale zjavil sa pri lámaní chleba (24, 13 – 35).
Niektoré z najpamätnejších scén v tejto knihe načrtol sám Ježiš vo svojich podobenstvách: záhradník, ktorý dáva figovníku ešte jeden rok, aby sa uzdravil (Lk 13, 6 – 9); kajúci mýtnik, a modliaci sa farizej, ktorý je spokojný sám so sebou (18, 9 – 14); a otec s náručou otvorenou doširoka, aby privítal syna, ktorý sa už dávno dostal na dno, ale bol zachránený, keď sa vrátil domov (15, 11 – 32). Posolstvo všetkých týchto podobenstiev nie je pre tých, ktorí poznajú ostatné evanjeliá, nové, ale každý z týchto obrazov v Lukášovom evanjeliu zdôrazňuje presvedčenie, ktoré sa Ježiš snažil ohlásiť o svojom Otcovi: je pripravený prejaviť súcit ešte skôr, ako sa previnilcovi podarí vymyslieť ospravedlnenie.
Evanjelium, s ktorým sa môžete modliť. Použitie týchto a ďalších obrazov na to, aby sme viedli svoju predstavivosť k zmysluplnejšiemu kontaktu s Ježišom, je už dôležitou súčasťou Lukášovho evanjelia. Pomáha nám pozdvihnúť myseľ a srdce k Bohu a odpovedať na to, ako objavujeme, že nás hľadá v Písme. Tento cieľ bol zrejme jedným z dôležitých motívov, ktoré stáli v pozadí tvorby Lukášovho evanjelia. Lukáš zaznamenáva nielen Ježišove podobenstvá o modlitbe, ale ukazuje nám aj to, ako sám Ježiš udržiaval rytmus modlitby, ktorá sprevádzala všetky jeho rozhodnutia a činnosti. Práve Lukášovi vďačíme aj za texty zachované v chválospevoch Zachariáša, Simeona a Panny Márie (Lk 1, 68 – 79; 2, 29 – 32; 1, 46 – 55). Tí, ktorí prednášajú Liturgiu hodín, ich naďalej robia súčasťou živého hlasu chvál a vďakyvzdávania Cirkvi každý deň.
Keď sa obrátime k časti Písma, ako je Lukášovo evanjelium, vierou vieme, že je to Božie slovo. Prostredníctvom neho s nami komunikuje ako s osobami, rovnako ako ho používa na to, aby k nám hovoril ako k členom rodiny, farnosti alebo ako k členom ľudského spoločenstva. Viera však musí vystupňovať naše očakávanie, že Pán sa s nami chce podeliť o niečo, čo sa týka konkrétnych okolností nášho života, „tu a teraz“ našich osobných dejín. A s pomocou toho istého Písma nájdeme slová, ktoré môžeme Bohu opätovať.
Ježišova univerzálna pozornosť. Jednou z často opakovaných tém v Lukášovom evanjeliu je Ježišova nápadná otvorenosť voči každej skupine ľudí, ktorá potrebuje jeho pomoc, a sila jeho lásky, ktorá dokáže ľudí obnoviť. Lukáš vie túto Ježišovu citlivosť sviežo podčiarknuť malými, ale významnými detailmi, alebo niekedy prináša úplne nové epizódy či udalosti. Je to zjavné najmä v spôsobe, akým Ježiš prejavuje záujem o marginalizovaných členov spoločnosti, ako sú chudobní, vdovy a siroty, ľudia postihnutí malomocenstvom alebo obete predsudkov, napríklad Samaritáni.
V podobnom duchu Lukáš uvádza niekoľko prípadov, keď Ježiš významným spôsobom komunikoval so ženami. Pre moderných čitateľov sa to nemusí zdať prekvapujúce, ale pre Izraelitov v prvom storočí mohli byť takéto iniciatívy šokujúcou skúsenosťou. Všetci evanjelisti uvádzajú, že Mária Magdaléna a jej spoločníčky boli vybrané za prvé osoby, ktoré ohlasovali Ježišovo zmŕtvychvstanie a pôsobili ako apoštoli apoštolov. Lukášovo rozprávanie však ide ďalej ako ktorékoľvek iné v skutočnom počte žien, ktoré spomína, a v informáciách, ktoré podáva o niektorých dôležitých spôsoboch, akými figurovali v službe nášho Pána. Dokonca nám uvádza konkrétne mená niekoľkých žien, ktoré by sme inak nemali k dispozícii: Alžbety, Anny, Jany, Zuzany a Márie, Jakubovej matky (Lk 8,1-3; 24,1-11). Hoci moderní čitatelia o týchto ľuďoch možno nič viac nevedia, všetci inštinktívne chápeme význam toho, že nás niekto uznáva a oceňuje ako jednotlivca a že si nás pamätá podľa mena.
Lukášov podrobný opis, ktorý siaha od vzácneho materiálu o Panne Márii, cez ženy, ktoré sprevádzali Ježiša na jeho kazateľských cestách, až po nemenovanú a netradičnú obdivovateľku, ktorá pomazala Majstrove nohy a osušila ich svojimi vlasmi (Lk 7, 36-50). A kde inde by sme čakali, že nájdeme podobenstvo, v ktorom je postavou zastupujúcou Boha príťažlivá sedliačka, ktorá usporiada veľkú oslavu kvôli získaniu jednej mince – niečoho možno bezvýznamného pre iných, ale veľmi cenného v jej vlastných očiach (15, 8 – 10)?
Ježišov osobitný záujem o chudobných. Druhá oblasť, v ktorej môže pozorný čitateľ profitovať z toho, že si všimne Lukášovu techniku „návratu k témam“, sa týka hodnoty odpútania sa od hmotného majetku. Matúš, Marek a Ján zobrazujú Ježiša ako nezaťaženého hmotným majetkom, ktorý dáva svojim učeníkom pokyny, aby svoje poslanie vykonávali podobne prísne, a prejavuje neustály záujem o chudobných. Lukáš však toto posolstvo spresňuje tým, že doň vkladá niekoľko Ježišových učení, ktoré nie sú zaznamenané na iných miestach.
V podobenstve o Lazárovi a boháčovi Ježiš poukazuje na hrozné následky v posmrtnom živote pre tých, ktorí sú zvyčajne necitliví voči chudobným, ktorí sú na prahu ich domu (Lk 16, 19-23). V podobenstve o boháčovi, ktorý myslí len na zhromažďovanie bohatstva pre seba, Ježiš pripomína pominuteľnosť pozemských statkov a neistotu pozemského života (12, 16 – 21). Nakoniec, keď sa zúčastňuje na hostine, ktorú usporadúva významný náboženský vodca, Ježiš hovorí hostiteľovi, aby na oslavu pozval chudobných a handicapovaných práve preto, že si nemôžu dovoliť jeho pozvanie opätovať (14, 12 – 14). Lukáš znovu a znovu pripomína svojim čitateľom, že almužna a zrieknutie sa osobného majetku sú bežnými požiadavkami pre tých, ktorí chcú nasledovať Ježiša.
Otvorte sa Duchu evanjelia. Pri počúvaní a modlitbe tohto evanjelia môžeme hlbšie oceniť bohatstvo textu, ak budeme naďalej hľadať pasáže, v ktorých Lukáš ukazuje Ježiša nielen ako vznešenú postavu, ktorá vzbudzuje úctu, ale aj ako vzor, ktorý inšpiruje k nasledovaniu. Je to príliš náročná výzva? Kde nájdeme schopnosť pochopiť a odvahu osvojiť si ideály, ktoré Lukáš zachoval na týchto stránkach? Nie je prekvapujúce, že túto otázku predvídal a do evanjelia vložil ešte jeden významný prvok, teologickú niť, ktorá zmysluplne spája ostatné. Je to, samozrejme, Lukášov tichý, ale vytrvalý záujem o úlohu Ducha Svätého.
Tak ako v Starom zákone, Duch Svätý je Božia moc, ktorá je zodpovedná za počatie Ježiša a jeho pomazanie pri krste. Duch ho vedie na púšť a posilňuje jeho poslanie a zázraky. Lukáš nám hovorí, že po Ježišovom nanebovstúpení zostúpil ten istý Duch na učeníkov. Obdaroval ich porozumením, talentami a dôverou, ktorú potrebovali na nasledovanie Ježiša. Naučil ich, aby svoje srdcia a mysle prispôsobili Ježišovi a podelili sa o svoju víziu o ňom s novou generáciou.
Toto evanjelium môžeme dobre využiť ako pomoc pri modlitbe, keď k nemu budeme pristupovať ako aktívni poslucháči. Pýtajte sa Ducha Svätého na to, čo podnietilo Lukáša, aby doň zahrnul zvláštnosti, ktoré upútali vašu pozornosť. A buďte kreatívni pri hľadaní súvislostí medzi vašou vlastnou osobnou cestou a udalosťami Ježišovho života.