Zaniesť Pána všade
Ako Madeleine Delbrêlová odpovedala na Božie pozvanie do tanca
Ann Bottenhornová
Keď sa povie slovo „misionár“, zväčša sa nám v mysli vynorí predstava človeka, ktorý znáša rôzne ťažkosti a prekážky v ďalekej cudzine. No v 20. storočí slúžila Bohu jedna misionárka na predmestí Paríža – a to len pár zastávok metra od miesta, kde vyrastala.
Madeleine Delbrêlová ako mladá žena nejavila žiadne známky misijného povolania. Vlastne mala ďaleko aj k samotnému kresťanstvu. Celé noci trávila tancovaním v kluboch či na rôznych plesoch, alebo diskutovala o absurdite života so smelosťou typickou pre „šialené roky“ francúzskeho medzivojnového obdobia. No potom vstala z pohodlného kresla ateizmu a pustila sa do „tanca“ s Pánom. No netancovala s ním v plesových sálach, ale v pochmúrnych uliciach parížskeho predmestia, ktoré bolo brlohom komunizmu. Preto pápež Ján Pavol II. v jednej zo svojich modlitieb výstižne povedal, že je „žiarivým svedkom, ktorý môže pomôcť všetkým veriacim… zapustiť korene v bežnom živote a… novosťou a silou evanjelia nechať preniknúť“ nás samých i ľudí vôkol nás.
„Ako máme tancovať?“
Madeleine sa narodila 24. októbra 1904 vo francúzskom meste Mussidan, ktoré sa nachádza približne sto kilometrov na východ od Bordeaux. Bola milovaným jedináčikom a dostala podobné vzdelanie ako iné dievčatá v jej dobe: zvlášť hodiny maľovania a hry na klavír. Jej otec, ktorý bol amatérskym básnikom a literárnym nadšencom, ju zasvätil do francúzskej literatúry. Rodičia ju takisto priviedli aj k prvému svätému prijímaniu a dali jej základnú katechézu.
Ako dvanásťročná sa spolu s rodinou presťahovala do Paríža. Tam sa jej dostalo inej „katechézy“: „V pätnástich som už bola úplná ateistka,“ napísala, „a svet mi pripadal každým dňom absurdnejší.“ Ako sedemnásťročná vyhlásila: „Boh je mŕtvy a je mŕtvy už veľmi dlho… Tým som si už celkom istá.“
Madeleine bola inteligentná a zväčša vážna, no bola oddaná aj múzickým umeniam. Veľmi veľa písala a často chodievala tancovať. Zasnúbila sa s jedným mladým mužom, ktorý sa s ňou však neskôr rozišiel a zrušil zásnuby, pretože sa rozhodol stať dominikánom. Madeleine to zlomilo srdce. Zostala jej len prázdnota života a hľadanie „racionálneho absolútna“. Krátko nato stretla skupinu kresťanov, ktorí neboli „ani starší, ani hlúpejší, ani idealistickejší“ než ona. Títo veriaci radi preberali a skúmali rôzne myšlienky a aj oni mali radi tanec. Vďaka tomu, že sa s nimi začala priateliť, už nedokázala Boha brať ako čosi úplne „absurdné“. Ba priviedlo ju to k náboženskému hľadaniu, ktoré u nej napokon spôsobilo „radikálne obrátenie“.
„Musíme ti dovoliť nanovo nás stvoriť, aby z nás boli ľudia radostného srdca, ktorí svoj život prežívajú v tanci s tebou.“
Madeleine sa začala modliť; uznala totiž, že ak Boh existuje, nemôže ho ignorovať. „Čítaním a uvažovaním som našla Boha,“ napísala. „No v modlitbe som uverila, že to Boh si našiel mňa a že je živou skutočnosťou… ktorú môžeme milovať rovnako, ako milujeme nejakú inú osobu.“ Jej viera prišla ako „ohromné šťastie… ktoré dostávame od Boha, ktorý miluje svet.“
Madeleine sa spočiatku klonila k tomu, že sa stane karmelitánkou a bude viesť kontemplatívny život v modlitbe, obetujúc sa pre Boha a blížnych. No keď ďalej rozlišovala svoju budúcnosť, nadobudla presvedčenie, že Boh ju volá do laického života. Jej cieľom sa stalo „otvorené a neskrývané“ žitie evanjelia vo svete, v ktorom sa nachádzala. Pustila sa teda do tanca s Bohom a nazvala ho „zvláštnym plesom“ poslušnosti.
Madeleinino obrátenie stálo na začiatku úplného pretvorenia jej ja. Povedala, že odteraz bude zapúšťať korene v nebi, kde nás „život s Otcom, ktorý hľadáme, vovádza k ustavične sa obnovujúcej mladosti“. Bola presvedčená, že to, čo počúva pri svätej omši alebo čo číta vo Svätom písme, má pri tomto jej pretváraní zohrať úlohu a má to v nej navždy zostať. Človek by nikdy nemal byť taký zaneprázdnený a ustarostený a nikdy by sa nemal nechať natoľko zviazať požiadavkami iných, že by nedal žiadny priestor Božiemu slovu, ktoré „si vždy dokáže [v našom vnútri] urobiť miesto pre seba“.
„Pane, ukáž nám, kde presne… sa odohráva zvláštny ples poslušnosti.“
V roku 1933 sa pre Madeleine miestom tohto „zvláštneho plesu“ stala obec Ivry na predmestí Paríža. Madeleine tam ponúkli dom na bývanie výmenou za službu tamojšej komunite; preto sa tam spolu s ďalšími dvomi ženami presťahovala a žila po boku chudobných a neveriacich obyvateľov Ivry. Hoci to niekomu mohlo pripadať ako nezvyčajné miesto – Ivry bolo centrom francúzskeho komunizmu a v tej dobe vo Francúzsku rástla nevraživosť medzi katolíkmi a komunistami –, pre tú, ktorá osobne zakúsila, aký smutný je život bez Boha, to bolo ideálne miesto na život a službu.
Počas nasledujúcich tridsiatich rokov sa skupinka troch žien rozrástla na spoločenstvo pätnástich žien, ktoré v malých skupinách slúžili na rôznych miestach. Aj keď ich Madeleine usmerňovala, aj ona sa spoliehala na ich podporu počas chaosu, ktoré Francúzsko prežívalo pred druhou svetovou vojnou, počas nej i po jej skončení. Madeleine dostávala v Ivry na starosť rôzne sociálne programy i programy v oblasti verejného zdravotníctva. Viedla vývarovne pre chudobných, charitu s oblečením a počas bombardovania aj záchrannú službu prvej pomoci. Jeden z jej známych poznamenal, že kráčala ulicami Ivry ako „starý vojak“. Jej cieľom bolo „všade priniesť Pána Boha“ – prinášať ho všetkým, ktorých jej Boh postavil do cesty.
Madeleine pri svojom „tanci“ musela robiť obratné a zložité kroky medzi Cirkvou a komunistami a opatrne kráčať aj okolo nacistov, ktorí počas druhej svetovej vojny okupovali Paríž. Musela preskákať chudobu a sklamanie, depresiu a skľúčenosť. No napriek tomu všetkému sa rozprávala so susedmi na uliciach a pozorne ich počúvala. V autobusoch a vagónoch metra ponúkla úsmev (alebo aj svoje miesto) ľuďom, ktorí mali tvár strhanú od únavy alebo zachmúrenú smútkom. Dvere jej domu boli otvorené pre všetkých: delila sa o jedlo, hudbu a spoločnosť s každým, kto ju prišiel navštíviť. „Byť dobrým tanečníkom s [Bohom] tak ako s kýmkoľvek iným… Len sa ním treba nechať viesť, byť veselý, ľahký a predovšetkým nebyť strnulý.“
„Deň čo deň nás uč zaodievať našu ľudskosť do tanečného rúcha, ktoré na nás túžiš vidieť.“
Aj keď realita života v Ivry bola na míle vzdialená od lesku slávnostného plesu, Madeleine sa snažila zaodievať tak, akoby na taký ples naozaj išla. Svoju tenkú, chudučkú postavu zahaľovala radosťou, aby tak otvárala dvere k radosti tým, ktorí trpeli nedostatkom jedla a uhlia, rôznych druhov tovaru či pre nezamestnanosť. Usilovala sa nosiť rúcho šťastia, ozdobené cťou plnenia Božej vôle. No predovšetkým sa zaodievala do evanjelia a snažila sa „vteliť Boha… a priniesť ho tam, kde sme: do nášho spoločenského kruhu, do nášho mesta, do našej krajiny či Cirkvi.“
Madeleine Delbrêlová žila svoje poslanie energicky a celkom vážne, no aj s humorom a praktickou múdrosťou. „Môj Bože, ak si všade, ako to, že ja som tak často niekde inde?“ napísala. „Stratégia je jedna vec – Božie cesty niečo iné,“ zapísala si v jeden večer, keď si myslela, že je „poznačená zlyhaním“. „Varuj sa márnenia času sebaľútosťou,“ karhala sa v deň, keď sa necítila zvlášť šťastná. A „keď túžiš po púšti, spomeň si, že Boh má radšej ľudí,“ zapísala si, keď zápasila s modlitbou ruženca v preplnenom autobuse.
Tanec v náručí milosti
Madeleine využívala mnohé svoje prirodzené dary – inteligenciu, priateľskosť, dôvtip, ako aj pozoruhodné organizačné schopnosti, na konanie – „základného diela Krista a každého kresťana, ktorý v ňom žije“. Čo to bolo za dielo? „Darovať večný život ľuďom, ktorí ho nemajú alebo už nemajú.“ Jej prirodzené dary zdokonaľovalo každodenné spájanie sa s Bohom v modlitbe, hlboké ponáranie sa do Písma a sviatostí i samotná vášeň milovať všetkých, ktorých jej Boh postaví do cesty.
Na uliciach sa starala aj o trpiacich. Zažila roky plné násilia a okupácie, hladu a nedostatku, sklamania, frustrácie a vyčerpania. Ona však v prvom rade nebojovala so zlom, ale tancovala s Bohom. Chudobu, hlad, nedostatok, ľahostajnosť voči Bohu a ateizmus obklopovala životom, „pretože ten [zlom] nie je“.
Madeleine Delbrêlová tancovala s Bohom, ktorý podľa jej vlastných slov spôsobuje, že žijeme svoj život
ako nekonečnú oslavu, počas ktorej je naše stretnutie s [ním] stále nové,
ako ples,
ako tanec,
v náručí [jeho] milosti,
v univerzálnej hudbe lásky.
Madeleine zomrela nečakane v roku 1964, sediac za svojím pracovným stolom. Počas jej pohrebu zaplnili kostol celé zástupy ľudí. Pred kostolom jej zasa svojou prítomnosťou vzdávali tichú poctu všetci, ktorí sedeli v miestnej komunistickej vláde.
Spolu s ňou sa aj my modlime: „Pane, vyzvi nás do tanca!“