Pre dopravu zadarmo
nakúpte ešte za 35,00
Košík. 0,00

Aké je tvoje tajomstvo?

Časom overené stratégie na oslovenie mladých dospelých

Mark Hart

„Pomodlíte sa, prosím, za môjho vnuka?“ spýtala sa ma Evelyn, keď sme vychádzali z kostola po rannej svätej omši. Naozaj si nepamätám, aké v ten deň zaznelo čítanie, ani aká bola homília, no pamätám si, ako mi pohľad do jej slzami zaliatych očí prebodol dušu. Vrylo sa mi to do pamäti – no nie preto, že by sa mi niečo také stalo vtedy prvýkrát. Vlastne si to pamätám tak dobre preto, lebo podobné prosby počúvam neustále.

Keďže už dvadsaťosem rokov pracujem s mládežou, stretol som nespočetne veľa tínedžerov, stredoškolákov aj mladých dospelých ľudí. A rozprával som sa aj s mnohými dospelými, ktorí sa obávajú o budúce generácie. Evelyn, ktorú som pred chvíľou spomenul, mala obavy o svojho dvadsaťdvaročného vnuka. Na vysokej škole prestal chodiť na svätú omšu, presťahoval sa k svojej priateľke a v podstate sa vyhlásil za agnostika. Evelyn chcela vedieť, či existuje nejaká kniha, prednáška či webstránka, ktorú by mohla poslať svojmu vnukovi, aby mu tak pomohla vrátiť sa k viere.

Musel som jej vtedy oznámiť fakt, ktorý nám obom zlomil srdce: že na to neexistuje takéto rýchle riešenie a že neexistuje jeden materiál, ktorý by jej vnuka s veľkou pravdepodobnosťou priviedol späť do Cirkvi.

 

Každý potrebuje niečo iné

Evelynin príbeh – či skôr príbeh jej vnuka – nie je ojedinelý. Vlastne je pravdepodobné, že ak niečo podobné neplatí o vašom vlastnom mladom dospelom dieťati alebo vnukovi, či neteri a synovcovi, alebo sestre či bratovi, nepochybne máte vo farnosti nejakého priateľa alebo suseda, ktorý takéhoto mladého človeka vo svojom živote má. Otázka „za milión“ (a zároveň otázka, na ktorú očividne nikto nevie odpovedať) to bola už pred pandémiou. Teraz, po pandémii, keď mladí ľudia na Západe v bezprecedentnej miere opúšťajú Cirkev a vyhlasujú, že „nepatria k žiadnemu vierovyznaniu“, je potreba priviesť ich späť ešte naliehavejšia.

Dobre vieme, že „každý potrebuje niečo iné“. Cesta vašej dvadsaťjedenročnej dcéry je celkom jedinečná. Je možné, že váš devätnásťročný vnuk nikdy nezažil vieru na osobnej úrovni. Samozrejme, nechcem tým povedať, že vy alebo vaša rodina ste pri odovzdávaní viery zlyhali. Skôr to znamená, že na toto všetko vplýva mnoho vecí – a nepomáha tomu ani kultúrna a filozofická atmosféra, v ktorej sú ponorené dnešné generácie mladých.

No predsa to nie je nemožné: môžeme im pomôcť nájsť vieru v Boha! Rád by som sa teda s vami podelil o pár skúseností, ktoré som získal počas takmer troch desaťročí služby mladým – nehovoriac o dvadsiatich dvoch rokoch otcovstva – sám totiž mám štyri deti a dve z nich sú už dospelé.

 

Zverte ich do Božích rúk

Po prvé, kľúčovou vecou je vaše radostné svedectvo. Často sa hovorí, že viera sa ani tak „neučí“, ako skôr „chytá“. Najlepšie, čo môžete urobiť, je podeliť sa o svoju skúsenosť s vierou – skúsenosť plnú radosti. Nemusíte vedieť detailne vysvetliť každý článok viery. Stačí sa usmievať a hovoriť s pokornou istotou, že Boh existuje, že modlitba funguje, že v Eucharistii je naozaj prítomný Ježiš a že viera je oporou vášho života. Mladí ľudia často prežívajú neistotu a vaša neochvejná viera na nich urobí dojem.

Po druhé, neustále prehlbujte vlastnú modlitbu. Často sa ich pýtajte, ako sa za nich môžete modliť a čo pre nich máte vyprosovať. Dajte si záväzok, že sa za nich budete prihovárať, a ak môžete, zaumieňte si, že sa za nich budete aj postiť.

Po tretie, cvičte sa v aktívnom počúvaní. Musíme vytvoriť priestor, v ktorom sa mladí dospelí budú cítiť dobre, keď budú vyjadrovať pochybnosti, klásť otázky a zdieľať svoje názory na Cirkev: priestor, ktorý je láskavý a neodsudzujúci. Nezabúdajte, že mladí z tejto generácie sa čoraz častejšie označujú za agnostikov a ateistov. Kultúra, v ktorej mladí žijú, sa nedá zmeniť šmahom ruky, takže najlepšie je zmeniť náš prístup k nim: aktívne ich počúvať, prejavovať im empatiu a ponúkať milosrdenstvo a robiť to dávno predtým, než im sami začneme núkať riešenia alebo ich súdiť, či im dávať najavo, že sme z nich sklamaní.

Po štvrté, ani im, ani Bohu nedávajte nejaké časové limity. Každý človek má jedinečnú cestu viery. Boží plán je dokonalý; a dokonalé je aj jeho načasovanie. Vyčkajte na vhodnú chvíľu; poproste Boha, aby vám ukázal, keď nastane správny čas. Keď ten čas príde a daný človek naozaj položí nejakú dobrú otázku, vtedy im môžete odporučiť knihu, podcast alebo video. No nič z toho im nevnucujte.

Porozprávajte sa tiež so svojou farnosťou a farárom o tom, aké ďalšie možnosti majú u vás mladí dospelí. Väčšina farností nemá určeného koordinátora pre pastoráciu mladých dospelých. Počas dlhých rokov a mnohých návštev farností som videl, že väčšina cirkví sa k mladým dospelým správa ako k akejsi druhoradej skupine. Ľudia z farností mi často hovoria: „Tí tu nežijú“ alebo že „majú skupinu mladých dospelých“, no napokon vyjde najavo, že je určená pre ľudí od osemnásť do tridsať či tridsaťpäť rokov. No máloktorý vysokoškolák alebo čerstvý absolvent univerzity má chuť stretávať sa s tridsiatnikmi! Podporujte vytvorenie užších spoločenstiev a usilujte sa vytvoriť pre mladých dospelých viacero možností: vytvárajte biblické skupinky, usporadúvajte misijné výlety, charitatívne služby a chválové večery a iné podujatia, počas ktorých ich nikto nebude nútiť k trápnym rozhovorom, no ktoré môžu poskytnúť priestor na zmysluplnú výmenu názorov.

Po šieste, vytvorte rovnováhu v témach rozhovorov. Neobracajte každý rozhovor na diskusiu o viere. Väčšinu času sa držte iných tém a časom jemne prechádzajte k rozhovorom o Pánovi. Pýtajte sa na ich život, na ich túžby, sny, priateľstvá, záľuby, na to, čo nové sa naučili a podobne. Keď ste s nimi, poskytujte im potvrdenie – utvrdzujte ich v tom, čím sú, namiesto toho, aby ste im stále vyhadzovali na oči, kým nie sú. A keď uvidíte nejakých mladých dospelých ľudí na svätej omši, nezabudnite im povedať, ako veľmi sa tešíte, že ich tam vidíte.

Po siedme, privolajte posily. Poproste ich krstného patróna, aby sa za nich každý deň modlil. Privolajte ich anjela strážcu, ich birmovného patróna, patróna vašej farnosti a všetkých svätcov, ktorí mali podobné záujmy ako váš mladý dospelák, alebo sú patrónmi nejakej oblasti, ktorá sa ho týka. A urobte aj to, čo urobila Evelyn: pozvite ostatných, aby sa modlili za vás a spolu s vami.

Praktizujte každý týždeň svätú hodinku. Obetujte hodinovú adoráciu zvlášť za tohto mladého dospelého alebo za všetkých mladých dospelých. Kto vie? Pán bude pôsobiť v ich srdciach a možno sa jedného dňa k vám aj sami pridajú. Keď som ako vysokoškolák začal v duchovnom živote blúdiť, naspäť k viere ma priviedol práve jeden priateľ tým, že ma neustále pozýval na adoráciu.

Na záver si vydýchnite. Náš Boh je Bohom milosrdenstva. Niekedy dopustí naše poblúdenie, ale nenechá nás zatúlať sa až tak, že by sme sa stratili z jeho dohľadu a dosahu. On miluje týchto mladých dospelých ešte viac ako vy. Preto sa snažte čo najviac dôverovať jeho dokonalému plánu.

Ďakujem vám!

V mene mladej Cirkvi vám ďakujem za vašu vernosť a lásku k Pánovi. Ďakujem vám, že na tento problém nielen poukazujete, ale sa aj podieľate na jeho riešení. Nech na vás zostúpi a nech vás naplní Boží pokoj. Vedzte, že ani ja a moji spolupracovníci si nedáme pokoj, kým sa každý mladý katolík nestretne s Bohom a nespozná Božiu lásku a krásu katolíckej viery!