„Boli ste stvorení, aby ste boli svätí“

Hľadanie svätosti v obyčajných veciach s Michelle Duppongovou

Laura Lokerová

 

Bolo neskoro, veľmi neskoro – a to aj pre vysokoškoláčku. Domáce úlohy som si robila už celú večnosť, no stále som si lámala hlavu nad jedným zadaním. Keď sa obrazovka počítača predo mnou začala rozplývať a rozpíjať, pocítila som v srdci tichý hlások, ktorý mi hovoril: Choď spať.

Ale ja som ešte neskončila, zaprotestovala som.

Choď spať, zopakoval ten hlas.

Išla som si teda ľahnúť. Ráno mi kamarátka pomohla vypracovať ťažšie časti domácej úlohy a ja som ju pár minút pred šibeničným termínom odovzdala. Takto to teda vyzerá, keď Bohu dôverujem aj v tých najmenších veciach, pomyslela som si.

No aj keď som sa na výške zapájala do rôznych služieb v univerzitnom pastoračnom centre a po skončení štúdia som si vieru preniesla aj do svojho dospelého života, nebolo pre mňa ľahké udržať si jednoduchú dôveru, ktorú som našla v tú noc. Už síce nedostávam domáce úlohy, no uprostred noci sa budím s novými obavami – so strachom, ako sa darí mojim deťom v škole, či sa z toho kašľa, ktorý má môj syn, nevykľuje vážnejšie prechladnutie, či ako zvládneme toľké výdavky. Dobrou správou však je, že tí, ktorí sa pevne opierajú o Božiu dobrotu a prozreteľnosť, sa môžu povzbudiť príkladom novej kandidátky na blahorečenie.

 

Hovoriť Bohu áno za každých okolností

Božia služobníčka Michelle Duppongová sa veľkú časť svojho dospelého života delila o svoju vieru s vysokoškolákmi. Pracovala ako misionárka pre FOCUS – Spoločenstvo katolíckych vysokoškolákov. Neskôr vo svojej domovskej Diecéze Bismarck v Severnej Dakote pracovala ako koordinátorka pre formáciu viery dospelých. Keď mala tridsať rokov, diagnostikovali jej rakovinu v pokročilom štádiu. A o rok neskôr zomrela.

Niekto by mohol povedať, že jej život bol po mnohých stránkach úplne obyčajný. Ale jej dôvera v Boha a jej mnohé „malé áno“ dané Božej vôli, ako to vyjadril jeden z jej priateľov, boli výnimočné. Ona nám všetkým ukazuje, ako vyzerá dôvera v Boha – a akú radosť táto dôvera prináša.

 

Urobiť si čas aj na zábavu

Michelle sa narodila 25. januára 1984 v katolíckej rodine. Jej rodičia, Ken a Mary Ann Duppongovci, sa rok po jej narodení s celou rodinou usadili v mestečku Haymarsh v Severnej Dakote. Michelle milovala ich rodinné hospodárstvo a záhradu, osamelú krásu tohto riedko zaľudneného štátu i malý katolícky Kostol svätého Klementa, ktorý stál kúsok od ich pozemku.

Mark Bartek, jej priateľ a kolega, zdôraznil, že Michelle pomohlo s budovaním dôvery v Božiu prozreteľnosť aj to, že pochádzala z farmárskej rodiny. „Jednoducho si uvedomovala, že človek môže zo svojej strany urobiť všetko,“ povedal, „no ak Pán nedá slnko a dážď, úroda nebude.“

Michelle si vieru z detstva vzala so sebou na univerzitu v Severnej Dakote. Tam sa jej novým domovom stalo centrum Saint Paul Catholic Newman Center. Podľa jej blízkej priateľky a spolubývajúcej Beky Martinovej len zriedka vynechala každodennú svätú omšu. A aj keď veľmi dbala na štúdium, vždy si našla čas aj na zábavu. „Ak si všimla, že ona alebo niekto iný v jej okolí je trochu vystresovaný, povedala: ,Dobre! Je čas dať si prestávku!‘“ hovorí Martinová. „Vtedy sme si na chvíľu, čo i len na päť minút, urobili v našej izbe malú tanečnú párty.“

„Zábava“ je slovo, ktoré často zaznieva, keď o Michelle hovoria ľudia, ktorí ju poznali – a poznalo ju veľa ľudí. No zábava bola len jedným z plodov, ktoré pramenili z jej lásky k Ježišovi. Ďalším z nich bola dôvera.

 

„Túžim len po tvojom dobre“

Po skončení štúdia sa Michelle pripojila k FOCUS-u ako misionárka na univerzite. Slúžila na niekoľkých univerzitách na Stredozápade Spojených štátov. Potom sa vrátila do Severnej Dakoty, aby vo svojej rodnej diecéze pracovala v oblasti formácie viery dospelých.

„Strach nám spôsobuje veľa utrpenia – najmä keď sa trápime nad budúcnosťou,“ napísala raz v diecéznom blogu. „Boh nám dnes udeľuje milosť, ktorú potrebujeme, aby sme zvládli prítomný okamih. Iste, je dobré plánovať dopredu a pripravovať sa na budúcnosť, ale malo by sa to robiť bez obáv a úzkosti. Príliš veľa energie vynakladáme na trápenie sa nad tým, čo by sa mohlo stať – a väčšinou sa v tom aj tak mýlime.“

A tak ako sa Michelle sama snažila lepšie dôverovať Ježišovi, učila to aj ostatných. Niekedy aj formou jemného napomenutia, ako hovorí Stephany Andersonová, ktorá študovala na jednej univerzite v Južnej Dakote v čase, keď tam Michelle pôsobila ako misionárka. Raz ju Michelle upozornila na jednu oblasť, v ktorej potrebuje rásť.

„Jej slová boli plné lásky. Napríklad hovorila: ,Túžim len po tvojom dobre a nebojím sa povolať ťa k niečomu väčšiemu. Pozri: takto vyzerá to väčšie [čnosť]. Chceš sa toho chopiť?“ hovorí Andersonová. „Po tomto rozhovore s ňou ma naplnila veľká horlivosť.“

 

„Čo chceš ďalej?“

Michellin duchovný život bol zakorenený vo vernosti modlitbe a sviatostiam. Prinášala aj malé obety, ktoré obetovala za duše – napríklad jeden týždeň spávala bez vankúša alebo sa sprchovala studenou vodou. A povzbudzovala svojich študentov, aby robili to isté.

Ťažkosti jej prinášal aj samotný život. Sťahovanie sa na nové pôsobiská bolo náročné, najmä preto, že ona a jej kolegovia na týchto univerzitách pôsobili ako vôbec prví katolícki misionári FOCUS-u. Bartek hovorí, že Michelle nielenže musela budovať všetko od nuly, ale veľmi bolestivé bolo aj časté sťahovanie, pre ktoré nikde nemohla naplno zapustiť korene. Sťahovanie – najmä do miest bez silných komunít mladých dospelých – jej tiež sťažovalo naplnenie jej túžby po manželstve a rodinnom živote.

Napriek týmto krížom však Michelle stále vyžarovala radosť z toho, že v nej a cez ňu pôsobí Kristus. Vďaka tomu, že pôsobila na mnohých miestach, si našla viacero priateľov. Niektorých z nich potom pozývala na rodinnú farmu v Haymarshe. V zime chodievali von a v lete jazdili na štvorkolkách po okolí. A potom sa spoločne modlili v Michellinom milovanom kostolíku zasvätenom svätému Klementovi.

„Neodišla do nejakej cudzej krajiny ani nechodila po vode,“ hovorí Bartek. „Jednoducho viedla svätý život; život, v ktorom bola verná postoju, ktorý sa dá zhrnúť vetou: ‚Dobre, Ježišu, a čo si želáš teraz?‘“

 

Jeden za všetkých

Potom však prišiel nečakaný príspevok na blogu. V januári 2015 napísala: „Nedávno pre mňa utrpenie nadobudlo hlbší význam, pretože sa púšťam do nového dobrodružstva. Dňa 29. decembra som podstúpila operáciu, pri ktorej mi odstránili cystu na vaječníku. Mňa samú, moju rodinu i lekárov prekvapil a šokoval fakt, ktorý mi po prebudení z narkózy oznámila mama so sestrou: v skutočnosti nemám cystu, ale moje brucho a tráviaci trakt sú plné agresívnych rakovinových buniek.“

Hoci bola táto správa šokujúca, Michelle vedela, že Boh ju bude sprevádzať aj na tejto ceste.

„Netušíme, ako sa v našich životoch rozvinie Boží plán a ako nás použije, aby sme oslovili iných,“ napísala. „Vieme, že sme v tom všetci spolu a že v Kristovom tele sme všetci súčasťou jedného tímu; súčasné utrpenie teda vnímam ako čosi, čo prijímam za celý tím. Nech je Boh oslávený dobrom, ktoré z toho vzíde!“

 

Online evanjelizácia

Michelle si s pomocou členov svojej rodiny viedla online denník, aby informovala priateľov a rodinu o priebehu svojej liečby. Jej denník počas jej choroby prilákal státisíce čitateľov. Michelle oslovila jedna jej bývalá študentka. Zdôverila sa jej, že odpadla od Cirkvi a zdá sa jej, že v modlitbe nemôže nájsť Boha. Keď sa však modlila za Michellino uzdravenie, opäť pocítila Božiu prítomnosť. „To ty si ma priviedla bližšie ku Kristovi, keď som bola na vysokej škole, a nejako si to urobila znova,“ napísala.

Drobné detaily jej denníkových zápiskov ukazujú, že Michelle sa vo svojom utrpení stále znova a znova obracala k Pánovi. V jednom príspevku sestra Renae napísala, že zostala s Michelle v nemocnici celú noc. Keď sa Michelle zobudila so silnou nevoľnosťou, sestry spievali pieseň Lord, I need you (slov. Pane, potrebujem ťa) od katolíckeho hudobníka Matta Mahera a pritom čakali na to, kedy začnú účinkovať lieky proti nevoľnosti.

Postupom času začalo byť zjavné, že Michelle sa blíži ku koncu svojho pozemského života. Zomrela večer na Vianoce v roku 2015, obklopená svojou rodinou. Len o sedem rokov neskôr biskup David Kagan otvoril Michellin proces blahorečenia.

 

Sväté návyky

Michellina odpoveď na jej chorobu bola radikálna – najmä jej oddanosťou Bohu. Tú istú oddanosť a vernosť však praktizovala pri každej malej obete, pri každom malom „áno“ danom Pánovi počas rokov, v ktorých sa tešila dobrému zdraviu. Bol to jej návyk svätosti, ktorý sa vyvinul za bežných okolností a ktorý bol potom preskúšaný utrpením.

Roky štúdia, duchovných cvičení, rozvíjania čností, prosenia Boha o milosť povedať „áno“ jeho vôli: to všetko má význam. Aj keď ich aj my, podobne ako Michelle, zdokonaľujeme v mladosti, prinášajú ovocie po celý zvyšok nášho života a tvoria základ, ktorý potrebujeme na život s Ježišom bez ohľadu na to, akým skúškam čelíme.

Práve tieto návyky svätosti nám umožňujú naplniť Božie povolanie a poslanie, ktoré Boh vkladá do nášho života. Michelle niečo podobné vyjadrila takto: „Bol si stvorený, aby si bol svätý. Veríš tomu? Myslíš si, že to dokážeš? […] Boh nepochybuje o tom, že to dokážeš! On ťa práve na to stvoril.“