Stať sa novým mechom

Ako si obmäkčiť srdce

Ján Krstiteľ a jeho učeníci boli spomedzi ľudí očakávajúcich Mesiáša pravdepodobne tí najzbožnejší, najvernejší a najoddanejší. Viedli prísny život v Judskej púšti a pravdepodobne sa tiež živili kobylkami a medom. Tým, že ľudí neustále vyzývali, aby konali pokánie a dali sa pokrstiť, dokonca riskovali aj zatknutie a popravu.

Keď sa však objavil Ježiš, Mesiáš, na ktorého sa pripravovali, stalo sa čosi zvláštne: nespoznali ho, pretože nezodpovedal tomu, na čo boli zvyknutí. Zdalo sa im, že Ježiš sa nepostí tak prísne ako oni. Aj on vyzýval ľudí na pokánie, ale zároveň predstavoval Boha najmä ako láskavého a milosrdného Otca. Uzdravil každého, kto za ním prišiel, svätého aj hriešnika. Jedol a pil s ľuďmi, ktorých Ján odsudzoval (pozri Lk 3, 7. 12 – 13; 7, 36). Vari sa Ján mýlil? Bol Ježiš naozaj Mesiáš?

Ježiš zodpovedal tieto otázky svojím podobenstvom o víne a mechoch (pozri Mt 9, 17). Spása, ktorú prišiel ponúknuť, bola ako nové víno. A pretože toto nové víno bolo neustále plné života a rastu, „staré mechy“ ho nedokázali poňať. Preto ak chceli Jánovi učeníci v sebe udržať Ježišovo nové víno, potrebovali nové mechy. Potrebovali zmeniť svoj spôsob myslenia i konania.

 

Staré víno a mechy

Skutočnosť, že aj Jánovi učeníci mali problém prijať Ježiša, nám ukazuje, aké nové, odlišné a neočakávané bolo – a stále je – jeho posolstvo. Nemusíme si to vždy uvedomovať, ale každý z nás môže mať občas problém prijať nejakú časť Ježišovho učenia. Každý z nás môže v istých situáciách uvažovať ako Jánov učeník.

• Keď naďalej voči niekomu prechovávame nevraživosť, aj keď nám Ježiš hovorí, že máme odpustiť hoc aj „sedemdesiatsedem ráz“ – tak ako náš Otec neustále odpúšťa nám (pozri Mt 18, 22. 23 – 35).
• Keď sa zubami-nechtami držíme svojho majetku a peňazí, hoci nám Ježiš hovorí, aby sme si radšej zhromažďovali „poklady v nebi“ než „poklady na zemi“ (porov. Mt 6, 19 – 20).
• Keď sa chválime vlastnými úspechmi – či už otvorene, alebo nenápadne –, hoci Ježiš nám hovorí: „Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14, 11).
• Keď zostávame uväznení v hanbe, hoci nám Ježiš hovorí: „Ani ja ťa neodsudzujem“ (Jn 8, 11).

V každej z týchto situácií i v mnohých ďalších nám naše staré spôsoby zmýšľania bránia udržať v sebe nové víno, ktoré nám ponúka Ježiš. V dôsledku nich žijeme tak, akoby sme nemali Boha, ktorý nás miluje a ktorý chce pre nás to najlepšie. Možno pochybujeme o tom, že Ježiš na nás dokáže naplniť svoje prisľúbenia. Alebo sme si možno zatvrdili srdce, aby sme sa dokázali uchrániť pred spomienkami na prežitú bolesť alebo minulé hriechy.

Tak či onak, uzatvárame sa do seba a stávame sa krehkými a nepružnými. Presne to opísal Ježiš, keď povedal: „A nik, kto pije staré, nechce nové, lebo si povie: ,Staré je lepšie‘“ (Lk 5, 39). Sme presvedčení, že naše staré spôsoby sú dostatočne dobré. Dobre ich poznáme a vyhovujú nám, a preto máme problém ich opustiť. Vlastne sme si na ne možno zvykli až natoľko, že si už ani neuvedomujeme, ako veľmi sme k nim pripútaní a ako veľmi nám ovládajú život.

Ale či už je naše srdce úplne zatvrdnuté a krehké, alebo len trochu stratilo pružnosť, Ježiš nás chce oslobodiť. Nechce, aby sa ktokoľvek z nás uspokojil so starým vínom života spútaného hriechom, zraneniami, pochybnosťami alebo slabou vierou. Pozrime sa preto na niekoľko spôsobov, ktorými sa Ježiš vo svojej dobe snažil pomôcť ľuďom, keď mali problém s prijatím jeho nového vína.

 

Cesta sebadarujúcej lásky

Keď Peter vyčítal Ježišovi jeho predpoveď smrti na kríži, Ježiš mu odpovedal rýchlo a priamo. Povedal: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 23). Petrovo zmýšľanie bolo príliš skostnatené. Myslel si, že keďže Ježiš prišiel od Boha, Boh ho musí ochrániť pred akoukoľvek ujmou. To bol znak toho, že Petrovo zmýšľanie bolo ešte stále príliš ľudské. „Mať zmysel pre Božie veci“ znamená uprednostniť potreby iných pred vlastnými potrebami. Znamená to s láskou sa rozdávať druhým, a, ak treba, obetovať za nich aj vlastný život.

Preto Ježiš povedal Petrovi a ostatným učeníkom, že každý, kto chce byť ako on, musí byť ochotný „stratiť“ svoj život, „zaprieť sám seba“ a „vziať svoj kríž“ (porov. Mt 16, 24 – 25). Povedal im, že musia byť rovnako otvorení a veľkorysí ako on. Musia si osvojiť jeho láskavosť a z lásky klásť druhých dokonca aj nad samých seba.

Ježiš chce, aby sme po tejto ceste kráčali aj my – po ceste kríža, po ceste sebadarujúcej a nezištnej lásky. On vie, že čím viac sa budeme dávať, tým viac budeme hľadieť na druhých tak ako on. Bez ohľadu na to, kto sú alebo čo urobili, budeme v nich vidieť Božie deti, ktoré si zaslúžia, aby sa s nimi zaobchádzalo dôstojne – aby sme sa k nim správali tak, ako by sme chceli, aby sa oni správali k nám. Keď budeme takto pristupovať k ľuďom a hľadieť na nich v tomto svetle, naše srdcia zmäknú. A čím budú naše srdcia mäkšie, tým skôr si dokážeme udržať nové víno, ktoré do nás vlieva: nové víno uzdravenia, radosti, milosrdenstva a slobody.

 

Cesta nebeskej perspektívy

Keď o niečo neskôr prišli za Ježišom učeníci Jána Krstiteľa, aby sa ho priamo opýtali, či je naozaj Mesiáš, Ježiš im odpovedal:

„Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Mt 11, 4 – 5).

Dôkazov o tom, že prišlo nebeské kráľovstvo, bolo veľmi veľa! To, na čo sa títo učeníci pripravovali, bolo konečne tu – a bolo to úžasné. Konečne nastal čas, aby sa ich vrúcna výzva na pokánie spojila s radostným ohlasovaním kráľovstva. Nové víno začalo prúdiť a Ježiš nechcel, aby oň niekto prišiel!

Žijeme vo svete zatemnenom hriechom a utrpením. Televízia a noviny sú plné správ o vojnách, hladomoroch, prírodných katastrofách a iných tragédiách, ktoré sa valia na ľudstvo. Uvedomujeme si tiež rôzne veci, ktoré hrozia našej rodine, neistý stav mnohých manželstiev a pokušenia, ktoré prináša materialistický svet. V takejto atmosfére sa človek poľahky začne sústrediť na negatíva.

Ale toto je cesta starého vína. Ak budeme upierať oči len na temnotu sveta, hrozí nám zatvrdnutie a zatrpknutie srdca. Ak však zdvihneme oči k nebu, uvidíme, ako sa anjeli radujú z Ježišovho víťazstva nad hriechom – víťazstva, ktoré je aj naším víťazstvom. Pripomenieme si radosť z poznania, že Boh nás nekonečne miluje. A svoju nádej budeme vkladať do moci Ducha Svätého, ktorý premení náš život i celý svet. Táto radostná zvesť o nebeskom kráľovstve nám otvorí srdce tak, aby sme mohli ďalej prijímať Ježišovo nové víno.

 

Váž si toto nové víno!

Koniec koncov ide o to, za koho považujeme Ježiša. Ak si ho predstavujeme len ako kohosi tvrdého, ako Boha sudcu, ktorý sa zaoberá najmä našimi hriechmi, zostaneme tvrdí aj my. Budeme prísne súdiť seba aj svojich blížnych. Stratíme zo zreteľa radosť z jeho evanjelia a nedokážeme sa podeliť o túto radosť s ľuďmi okolo seba.

Ak však Ježiša vnímame ako láskavého a milosrdného Mesiáša, ktorým aj naozaj je, naše srdcia sa zmenia. Uveríme, že nás miluje večnou láskou a že nám chce len dobre. Zakúsime, ako nežne s nami zaobchádza, a sami sa staneme láskavejšími voči druhým. Dokážeme odpustiť tým, ktorí nám ublížili, aj keď nás o to sami nepožiadajú. Budeme sa navzájom nezištne obdarúvať láskou, ktorú sme sami zadarmo dostali. A budeme si vážiť nové víno, ktoré nám Ježiš dáva – víno, ktoré nám môže deň čo deň prinášať osvieženie a ob