Naša najvyššia priorita

Prečo má byť Ježiš našou najväčšou láskou

Joe Difato

Ježiš miloval ľudí. Bohatých aj chudobných, spravodlivých aj hriešnikov, tých, ktorí v neho verili, aj tých, čo ho znevažovali. Miloval všetkých. A to isté žiada aj od nás. Pri Poslednej večeri povedal učeníkom: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Ježiš chce, aby sme robili maximum pre budovanie láskyplných vzťahov a aby sme so všetkými ľuďmi, ktorých stretáme, zaobchádzali s rovnakou láskou, akú on preukazuje nám. No Ježiš stanovil aj jasné hranice. Upozornil nás, že aj keď je naša vzájomná láska veľmi dôležitá, nesmieme klásť pozemské lásky nad lásku k nemu:

„Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37).

 Týmito slovami Ježiš vyjadruje, že náš vzťah s ním by mal mať najvyššiu prioritu – ešte vyššiu, než má náš vzťah s manželom či manželkou, alebo s našimi deťmi. Ak ho chceme byť aspoň trochu „hodní“, musíme si dať záležať na tom, aby bol on našou najväčšou láskou.

Toto učenie je úplne jasné, no zároveň môže znieť prísne a tvrdo. Pozrime sa teda, čo presne Ježiš povedal a prečo to povedal.

 

Prvoradý vzťah

Pápež František komentuje tento úryvok takto:

„Otcova náklonnosť, matkina nežnosť, nežné priateľstvo medzi bratmi a sestrami. Aj keď je toto všetko veľmi dobré a hodnotné, nemožno to postaviť nad Krista. Nie preto, že by Ježiš chcel, aby sme boli bezcitní a nevďační, ale skôr naopak – hovorí to preto, lebo od učeníka si jeho stav vyžaduje, aby na prvé miesto kládol vzťah k svojmu Učiteľovi“ (Modlitba Anjel Pána, 2. júla 2017).

Podľa Františka tvorí priorita tohto vzťahu samotnú definíciu učeníka – učeník je ten, kto na prvé miesto kladie vzťah so svojím Učiteľom. Svätý Otec nám hovorí, že všetky naše ušľachtilé a pozitívne vzťahy sú dobré a zdravé. Tieto vzťahy sú vlastne zvláštnymi darmi od Boha a samy osebe by sme si ich mali vážiť a ďalej ich pestovať. No úctu ku všetkým svojim vzťahom preukazujeme najlepšie vtedy, keď si najväčšmi vážime svoj vzťah s Ježišom.

Ježiš sa nechce vtierať do našich vzťahov. Nechce ich bagatelizovať alebo sa tváriť, že nie sú dôležité. Chce však, aby sme vzťah s ním položili na prvé miesto, pretože len on nám môže dať milosť byť takými láskavými rodičmi a bratmi a sestrami, akými chceme byť. Čím väčšmi žijeme ako jeho učeníci, tým väčšmi zakúšame, ako veľmi sa prehlbuje naša láska k druhým, zvlášť k členom našich rodín. Keď sa zameriavame na Ježišovu lásku, milosť a učenie, mocnie aj naša láska k našim blízkym. Vo vzťahu k nim sa stávame láskavejšími, štedrejšími a milosrdnejšími. „Žijeme v láske tak, ako aj Kristus miluje nás“ (porov. Ef 5, 2).

 

Vezmi svoj kríž

Neskôr Ježiš učeníkom povedal:

„Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10, 38 – 39).

 Môže sa zdať, že Ježiš mení tému, no v skutočnosti to tak nie je. Hovorí nám, že medzi tým, ako sa správame k svojim blízkym, a tým, ako odpovedáme na jeho výzvu vziať svoj kríž a nasledovať ho, existuje úzke prepojenie.

Keď uvažujeme o tom, že máme vziať svoj kríž, často si pri tom predstavujeme, že si máme na plecia vziať nejaké bremeno, napríklad telesnú chorobu, naštrbený vzťah alebo nevďačnú prácu. Samozrejme, aj takéto veci nás môžu doviesť k neseniu kríža, no jadrom Ježišovho povolania je výzva odvrátiť sa od hriechu a mať nadovšetko lásku (porov. Kol 3, 14). Ježiš vzal a niesol svoj kríž, pretože nás miluje a chce, aby sme niesli svoj kríž z lásky k nemu a k ľuďom, ktorých nám posiela do života.

Keď nás Ježiš pozýva, aby sme sa chopili svojho kríža, zároveň nás pozýva „umŕtvovať“ v sebe všetko to, čo nám bráni milovať tak, ako miluje on (pozri Kol 3, 5). Pozýva nás zanechať svoje sebecké a hriešne túžby, aby sme dokázali slobodnejšie milovať a slúžiť druhým – všetkým, aj tým, ktorí s nami nesúhlasia. Dokonca aj svojim nepriateľom.

 

Starý a nový človek

Svätý Pavol vo svojom Liste Efezanom píše:

„Máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 22 – 24).

Všetci veľmi dobre vieme, aký je rozdiel medzi starým a novým človekom. Starý človek či staré ja má v sebe zlobu a vyvoláva spory a hádky (pozri Ef 4, 31). Nové ja sa zas vyznačuje čnosťami, ktoré odzrkadľujú Ježiša a jeho lásku. Pavol nazýva tieto čnosti „ovocím Ducha“ (porov. Gal 5, 22 – 23). Vďaka nim dokážeme zaobchádzať s druhými s rovnakou láskou, súcitom a dôstojnosťou, s akou s nimi zaobchádza Ježiš. Pavol nám hovorí, že ak prosíme Ducha, aby nám pomohol napodobovať Ježišovu lásku, začne nás meniť. Lebo ak s Duchom Svätým spolupracujeme, čoraz väčšmi sa nám darí umŕtvovať svoje staré ja s jeho „vášňami a žiadosťami“ (Gal 5, 24).

 

Sme kombináciou jedného i druhého

Samozrejme, nik z nás ešte úplne neumŕtvil svoje staré ja. Všetci sme kombináciou toho, čo je dobré, a toho, čo nie je dobré. Túto „zmes“ vnímam aj ja vo svojom vlastnom živote. Chcem byť dobrý a láskavý. No občas sa prichytím pri tom, že posudzujem druhých, hľadím iba na seba, som mrzutý alebo dokonca zákerný.

Aj keď nič zlé nepoviem ani neurobím, mysľou mi občas víria takéto myšlienky. Viem, že keby vo mne tieto hriešne myšlienky a túžby zapustili korene, ešte väčšmi by som sa vzdialil od Ježiša. A keby som to dopustil, konal by som na základe svojej pýchy a sebeckosti a nie na základe Kristovej lásky. Povedal by som alebo urobil niečo, čo by zranilo ľudí v mojom okolí.

Práve preto je také dôležité zo všetkých síl sa usilovať „obliecť si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarať podľa jeho žiadostí“ (porov. Rim 13, 14). Preto nás tiež Ježiš pobáda, aby sme ho dali na prvé miesto a cenili si ho viac než všetky ostatné vzťahy. Ak bude totiž v našom srdci na prvom mieste on, jeho milosť nám pomôže zvíťaziť v boji s naším starým ja.

 

Jednoduchá metóda

No čo to znamená v praxi? Čo treba urobiť pre to, aby sme milovali Ježiša viac než čokoľvek iné? Jednou z vecí, ktorá nám v tomto úsilí môže pomôcť, je každý večer sa na pár minút zastaviť a zhodnotiť svoj deň.

Môžeme sa spätne pozrieť na svoj deň a pripomenúť si, čo dobré sa v ňom stalo. Kedy som miloval tak, ako miluje Ježiš? Kedy som odpúšťal tak ako on? Kedy som uprednostnil potreby druhého pred svojimi potrebami? Zároveň môžeme Ježišovi poďakovať za všetko dobré, čo sme zažili.

Potom si spomenieme na všetky zlé veci, ktoré sa možno v daný deň stali. Bol som niekedy sebecký, mrzutý alebo závistlivý? Povedal som niečo, čím som niekoho zranil? Nepočúvol som nejaké dobré vnuknutie? V danej chvíli môžeme Ježiša poprosiť, aby nám odpustil a očistil nás svojím milosrdenstvom. A ak zistíme, že sme vykonali niečo veľmi zlé, môžeme si dať pevné predsavzatie, že to vyznáme pri svätej spovedi.

Napokon môžeme celý svoj deň zasvätiť Pánovi. Môžeme mu vyznať, že ho chceme nadovšetko milovať, a požiadať ho, aby nám s tým pomohol.

 

Môžeme napredovať

Keď sa budeme zúčastňovať na svätej omši, vyznávať svoje hriechy a snažiť sa viesť čestný život, budeme tiež napredovať v umŕtvovaní svojho starého ja. A istý pokrok urobíme aj vtedy, keď budeme venovať trochu viac pozornosti boju medzi sebectvom a láskou v našom vnútri. Boh požehná naše úsilie – aj keď si to možno uvedomíme až neskôr.

No ešte väčší pokrok urobíme vtedy, ak budeme každý deň prosiť Ducha o milosť a silu vziať svoj kríž a nasledovať Ježiša. Ak budeme dbať na to, aby sme zvlášť vo chvíľach pokušenia prosili Ducha, aby nám pomohol obliekať si nové ja a umŕtvovať to staré, urobíme ďalší pokrok. A ak budeme prosiť Ducha, aby nám pomohol milovať Ježiša nadovšetko, budeme mať za sebou veľký kus cesty k nášmu cieľu, ktorým je milovať druhých tak, ako nás miluje on sám.