„Meč“ rozdelenia

Môžeme pracovať na jednote

Joe Difato

Z evanjelií sa dozvedáme, že Ježiš už pomerne krátko po začatí svojho verejného účinkovania poslal apoštolov kázať a uzdravovať. Hoci viaceré Ježišove slová v tomto kontexte zachytávajú aj Marek s Lukášom, najpodrobnejšie rozprávanie nachádzame u Matúša (10, 1 – 42). Táto Ježišova „misijná reč“ je plná praktických rád učeníkom o tom, čo majú ohlasovať, koľko peňazí a oblečenia si majú nabaliť na cestu a ako majú reagovať na odmietnutie či prenasledovanie.

No na konci tohto svojho príhovoru Ježiš upriamuje pozornosť na učenie, ktoré možno aplikovať na každého jedného z nás. Hovorí, že jeho posolstvo vnesie do rodín rozdelenie (Mt 10, 34 – 36). Takisto ich upozorňuje na to, že nesmú klásť svoju rodinu nad neho (10, 37 – 39). A zároveň sľubuje odmenu tým, ktorí budú prijímať druhých a budú pohostinní (10, 40 – 42).

Tieto výroky sa neprijímajú ľahko a ukazujú nám Ježiša v inom svetle, na aké sme asi zvyknutí. Radšej si totiž pripomíname jeho uisťujúce výroky typu: „Poďte ku mne… a ja vás posilním…“ alebo „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Mt 11, 28; Jn 10, 10). A kto by mohol zabudnúť na prvé slová, ktoré povedal učeníkom na Veľkonočnú nedeľu: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 19).

Ak sa ti čítajú tieto povzbudivé výroky ľahšie, nie si sám. No čo s týmito druhými výrokmi? Práve na ne sa chceme bližšie pozrieť tento mesiac. V tomto prvom článku sa zameriame na Ježišovu predpoveď o „meči“, ktorý oddelí rodičov od detí (pozri Mt 10, 34). V ďalšom článku si priblížime výzvu vziať svoj kríž a nasledovať Ježiša (10, 38 – 39). A v treťom článku obrátime svoju pozornosť na Ježišovu výzvu preukazovať pohostinnosť a prijímať druhých ľudí (10, 40 – 42).

 

Tri prístupy

„Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi“ (Mt 10, 34 – 36).

Je zaujímavé, že aj veľkí svätci chápali tento úryvok rôzne. Napríklad svätý Augustín povedal, že tieto slová sa v skutočnosti nevzťahujú na rodiny. Ježiš podľa neho použil takéto obrazné pomenovania, aby opísal celosvetový zápas medzi „Božím ľudom a svetským mestom“ (Sedemnásť otázok k Matúšovmu evanjeliu, 3).

Svätý Hilár z Poiters zasa tvrdil, že tieto Ježišove slová hovoria o vnútornom živote veriaceho človeka. Podľa Hilára „mečom“, o ktorom Ježiš hovorí, je sviatosť krstu, ktorý nás oddeľuje od „hriechu“ a „neviery“ prvých rodičov (Komentár k Matúšovmu evanjeliu, 12, 23).

Svätý Ján Zlatoústy tento úryvok chápal doslovnejšie. Podľa neho Ježiš týmito slovami myslel presne to, čo povedal. Pri pohľade na rodiny v Konštantínopole (kde bol biskupom) Ján videl, že mnohé zápasia s rozdelením medzi ich veriacimi a neveriacimi členmi. Sám poznal rodiny, ktoré boli takto rozdelené – otec stál proti synovi či matka proti dcére. A dobre vedel, koľko bolesti niekedy spôsobuje toto rozdelenie. Vlastne tvrdil, že v niektorých prípadoch je to „nebezpečnejšie než občianska vojna“ (Homílie na Matúšovo evanjelium, 35, 2).

Vnímajme tieto Ježišove slová tak ako Ján Zlatoústy a aplikujme ich na vlastnú situáciu. Zamyslime sa nad tým, čo môžeme robiť, keď jeden z manželských partnerov je veriaci a druhý nie, alebo keď veriaci rodičia majú neveriaceho tínedžera či dospelé dieťa.

 

Naozaj doslova?

Naozaj Ježiš povedal, že prišiel priniesť do našich vzťahov „meč“ rozdelenia? Znamená to, že ani manželstvo, ktoré on požehná a v ktorom sa dvaja ľudia stávajú „jedným telom“ (Ef 5, 31) nemôže fungovať, ak jeden z manželov verí v Krista, no druhý nie? Hoci sa názory na to môžu rôzniť, ja osobne si to nemyslím.

Ježiš použil tieto slová, aby nás zaskočil. Chce, aby sme sa zastavili a vážne sa zamysleli nad tým, čo hovorí. Hoci je chybou jeho slová odmietnuť, rovnako by bolo chybou aj brať ich príliš doslovne alebo ich čítať bez celého biblického kontextu.

Všetko, čo tu Ježiš hovorí, treba posudzovať vo svetle celého Písma. Ten istý Ježiš, ktorý hovoril o meči, nás tiež vyzval, aby sme sa stali šíriteľmi pokoja (pozri Mt 5, 9). Kázal nám, aby sme sa navzájom milovali – a aby sme milovali dokonca aj svojich nepriateľov (5, 44). A zároveň aby sme boli milosrdní a odpúšťali si (5, 7; 18, 21 – 22).

Ježiš nám nehovorí, aby sme sa odrezali od svojich neveriacich detí. Len sa na to pozerá realisticky. Vie, že konflikty budú súčasťou nášho života až dovtedy, kým nepríde v sláve. Vie, že k týmto konfliktom bude dochádzať na každej úrovni a že k tým najbolestivejším konfliktom dôjde práve medzi členmi sčasti veriacej a sčasti neveriacej rodiny (pozri Rim 12, 21; 1 Jn 4 ,6).

 

Nájsť zlatú strednú cestu

Otázka teda znie: Ako sa máme zachovať, keď sa pre vieru dostaneme do konfliktu s blízkym priateľom alebo členom rodiny? Mali by sme so svojimi neveriacimi dospelými deťmi donekonečna diskutovať a neustále im predkladať argumenty podporujúce vieru? Mali by sme odsudzovať a odmietať ľudí, ktorí s nami nesúhlasia? Každá situácia je jedinečná, ale ja ako otec šiestich detí som zistil, že takýto prístup neprináša veľa ovocia. V skutočnosti môže len prehĺbiť už existujúce odcudzenie a rozdelenie.

To však neznamená, že by sme sa mali prestať snažiť svedčiť o svojej viere a privádzať k nej aj príbuzných. Neznamená to ani, že by sme mali súhlasiť so všetkým, čo druhí povedia alebo urobia – akoby neexistoval rozdiel medzi dobrom a zlom. Ježiš chce, aby sme všetkým „hlásali evanjelium“ (porov. Mk 16, 15). Nechce, aby sme svetlo svojej viery skryli „pod mericu“ (Mt 5, 15). Ako to teda máme robiť?

Odpoveď spočíva v nájdení zlatej strednej cesty – mali by sme nájsť zlatý stred medzi mlčaním a neúnavným vyjadrovaním svojich názorov. Môžeme pokojne a s pokorou dať najavo svoj názor a postarať sa tak o to, aby každý člen rodiny vedel, v čo veríme. Zároveň však môžeme bez toho, aby sme zapreli svoju vieru, nájsť spôsoby, ako prehĺbiť svoje vzťahy s blízkymi, ktorí neveria v Boha alebo si myslia niečo iné ako my. Môžeme nájsť aktivity, ktoré budeme radi robiť spoločne. Môžeme si raz za týždeň vyjsť spolu na kávu. Alebo sa zaujímať o veci, ktoré zaujímajú ich.

Bez ohľadu na to, čo sa rozhodneme robiť, neexistuje väčší dar, ktorý by sme ľuďom mohli dať, ako dar nášho času a pozornosti. Vzájomné počúvanie je často podceňovaným darom od Boha, no pritom má moc obmäkčiť naše srdcia a spojiť nás.

Všetci máme v rodinách konflikty a komplikovanejšie vzťahy – či už je príčinou našich sporov viera, alebo nejaká iná dôležitá otázka. Zistil som, že pri snahe zmeniť svoje prirodzené sklony k prehnanej kritickosti a odsudzovaniu druhých mi veľmi pomohol práve môj prehlbujúci sa vzťah s Ježišom. A aj keď nejaký vzťah zostáva nevyriešený, vždy môžem čerpať zo žriedla Božieho pokoja a dovoliť Pánovi, aby ma potešil a povzbudil.

 

Ovocie Ducha

Pred niekoľkými rokmi som sa stretol s manželským párom, ktorý prežíval v manželstve vážne problémy. Manželka chodila každý týždeň na svätú omšu, ale jej manžel s ňou chodieval len zriedka. Hádali sa pre všetko: pre vzťahové problémy, pre problémy s deťmi aj pre vieru. Všetky tieto nezhody viedli k tomu, že sa od seba stále čoraz viac vzďaľovali. Nakoniec sa rozhodli, že sa po odchode najmladšieho dieťaťa z domu rozvedú.

Počas jednej nedele manželka na svätej omši počula lektora čítať List Galaťanom, konkrétne Pavlov opis ovocia Ducha (5, 22 – 23). Keď lektor prečítal slová „láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť…“, posolstvo tohto úryvku ju zasiahlo priamo do srdca. Uvedomila si, že doma vôbec neprináša takéto ovocie.

Rozhodla sa teda, že sa zmení. Požiadala Ducha Svätého, aby jej pomohol nevyvolávať hádky. Začala sa správať láskavejšie a ohľaduplnejšie. Začala sa modliť, aby jej nové správanie malo pozitívny vplyv i na jej manžela.

A presne to sa aj stalo. Po niekoľkých týždňoch jej povedal: „Neviem, čo sa s tebou stalo, ale veľmi sa mi páči, ako sa meníš.“ Spoločne si sľúbili, že sa pokúsia vyriešiť svoje nezhody. Manžel s ňou začal po čase chodiť na nedeľné omše a obaja sa usilovali byť k sebe milší a ohľaduplnejší. Ich hádky sa tak postupne začali zmierňovať a opäť medzi nimi začala prekvitať láska. Dnes už majú dospelé deti, no oni dvaja sú stále spolu a majú sa veľmi radi.

 

Rozdelenie môžeme prekonať

Príbeh tohto páru nám hovorí, že svedectvo našej lásky – a svedectvo Božej lásky v nás – dokáže premôcť „množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8). Preukazovaním láskavosti a štedrosti môžeme uvoľniť cestu Duchu a umožniť mu vstúpiť do našich vzťahov. Ten istý Ježiš, ktorý „prišiel priniesť meč“, nám chce totiž priniesť aj uzdravenie a jednotu.