Dovoľ Bohu prepísať tvoj životný príbeh

Nová kniha v našom vydavateľstve

Kim Walker Smith je na Slovensku známa najmä ako speváčka známej skupiny Jesus Culture. Vo svojej autobiografii, ktorá v týchto dňoch vychádza v našom vydavateľstve pod názvom Odvážne odovzdanie, však ukazuje aj inú stránku svojho života: neľahké detstvo, stretnutie s Kristom v puberte a problémy a duchovný boj spätý s jej povolaním. Teraz sa môžete spolu s ňou vydať po ceste jej životného príbehu, v ktorom ukazuje, že keď sa človek odovzdá Bohu, Boh môže prepísať jeho životný príbeh – a aj z toho, čo mu láme srdce, môže vytvoriť niečo úžasné a krásne. Na ochutnávku vám prinášame úryvok vybratý z kapitoly, v ktorej rozpráva o vnútornom uzdravení, ktorým si prešla počas svojej cesty s Ježišom.

  V škole duchovnej služby som si našla priateľku. Volala sa Jodi. Ona mi pomohla pochopiť mnohé veci, ktoré ma Ježiš učil počas tohto obdobia, a nepadlo mi zaťažko dôverovať jej a zdôverovať sa jej s tým, čo prežívam. Jodi sa v rámci zboru školila v poradenstve a vedela toho veľa o vnútornom uzdravení. Mala tiež veľmi triezve zmýšľanie a často videla veci, ktoré som ja sama nevidela – že som bola veľmi zranená a že si nesiem veľa bolesti zo svojej minulosti. Vplyv môjho detstva sa ukazoval pri spúšťačoch, akými boli stres, nové prostredie či konflikty. Mnohí ľudia, ktorí zažili rôzne traumy – napríklad vyrastali v dysfunkčných rodinách, kde bolo bežnou vecou týranie –, si často ani neuvedomujú, akú veľkú záťaž si so sebou nesú. A to bol aj môj prípad. Aj keď som tušila, že niektoré z mojich reakcií nie sú celkom správne, myslela som si: Vari to takto neprežívajú a neriešia všetci?

Až keď mi Jodi láskavo vysvetlila, že moje správanie nesie známky po traumách z detstva, a povzbudila ma, aby som zašla za terapeutom, začala som chápať, že v mojom vnútri panuje dosť veľký neporiadok. Odporučila mi, aby som zašla za Teresou, terapeutkou, u ktorej bola v zácviku, a ponúkla sa, že ma bude počas sedení sprevádzať. Nemôžem povedať, že som v tej chvíli úplne rozumela, čo je vnútorné uzdravenie, no bola som zvedavá a bolo mi jasné, že potrebujem pomoc, aby som sa dokázala oslobodiť od svojej minulosti. A tak som súhlasila, že na skúšku na jedno také sedenie pôjdem.

Keď sa necítime dobre a máme pocit, že sme chorí, ideme k lekárovi. U doktora sa podrobíme prehliadke, rôznym diagnostikám a užívame predpísané lieky. Možno nevieme, čo presne nám je, no chápeme, že potrebujeme pomoc. Ani ja som nevedela, čo presne je vo mne zranené, no vedela som, že potrebujem Ježiša. Povedala som si, že ak existuje niekto, kto môže vstúpiť do temných, bolestivých zákutí môjho srdca, prežiariť svetlom zranené miesta a priniesť mi uzdravenie a slobodu, tak potom je to Ježiš.

Teresa začala naše sedenie modlitbou. Pozvala Ježiša, aby osobitným spôsobom prišiel do miestnosti, v ktorej sme boli, a aby nás viedol a robil to, čo chce robiť. Potom mi položila pár jednoduchých otázok: „Vnímaš alebo vidíš Ježiša? Aký máš z neho pocit?“ A potom sa ma opýtala zvláštnu otázku: „Chcel by prehovoriť niekto iný?“

Čo je to za šialenú otázku? pomyslela som si. Čo to vlastne znamená? No na moje prekvapenie som jej odpovedala ja. Vlastne som skríkla.

„Som taká nahnevaná na Ježiša!“

Hlas patril mne, no zároveň som to nebola ja. Bolo to, akoby som na chvíľu bola mimo svojho tela a odpovedal niekto iný. Potom som toho už veľa nepovedala.

Keď sa sedenie skončilo, bola som zmätená a cítila som sa aj trochu trápne. Teresa ma však uistila, že som určite v poriadku a že neprichádzam o rozum. Povedala, že keď deti prechádzajú traumatickými zážitkami, je normálne, že sa ich mozog akoby rozpojí a vytvorí si inú „osobnosť“, aby tak zvládol všetku tú bolesť a traumu. Je to mechanizmus zvládania, ktorý môže byť pre dieťa dôležitý pri prežívaní akejkoľvek traumy. O týchto mojich ďalších častiach hovorila ako o „úlomkoch“ a povedala, že Ježiš chce priniesť úplné uzdravenie môjmu srdcu, duši i osobnosti tým, že scelí tieto úlomky a spojí ich do jedného celku.

Zacelenie môjho zlomeného srdca – to znelo celkom dobre.

Toto všetko dávalo zmysel a ja som v hĺbke svojho vnútra cítila, že je to pravda. V tichosti som sedela a uvažovala nad tým, čo vravela Teresa. Odrazu som si spomenula na jednu ranú spomienku z detstva. Stalo sa to, keď som bola ešte malé dievčatko; mohla som mať asi päť rokov. Raz v noci som sa zobudila na plač svojej sestry a uvedomila som si, že nie sme vo svojich posteliach. Boli sme niekde inde – vlastne sme boli v úplne inom dome. Veľmi som sa bála, no niekde vo svojom vnútri som si v tej chvíli rázne povedala, že budem odvážna a postarám sa o svoju sestru.

Chytila som ju pevne okolo pliec a robila som, čo som mohla, aby som ju utíšila a upokojila. V tej chvíli som pocítila, akoby niekto iný v mojom vnútri vystúpil, aby nás ochránil, zatiaľ čo malá Kim, ktorá sa bála a chcela plakať rovnako ako jej sestra, sa schovala. Utešovala som svoju sestru tak, že som ju jednou rukou objímala a hovorila som jej, že všetko bude v poriadku. Povedala som jej, že nájdeme mamu a zistíme, či sa jej niečo nestalo. Toto bola prvá spomienka, v ktorej som identifikovala úlomok, o ktorom hovorila Teresa.

Naďalej som sa pravidelne stretávala s Teresou a snažila sa postupovať v tomto sceľujúcom a uzdravujúcom procese. Plynul mesiac za druhým a ja som mávala veľmi dobré, ale aj veľmi ťažké dni. Väčšmi som si začala uvedomovať tieto roztrieštené kúsky svojho ja a začala som si ich v mysli predstavovať ako miestnosť plnú ľudí. Teresa mi totiž pomohla použiť takúto vizualizáciu na to, aby mohli tieto úlomky hovoriť s ňou a s Ježišom.

Na jednom sedení som napríklad v duchu videla, ako sa jedna z týchto roztrieštených častí rozpráva s Teresou. Vysvetlila som jej, že je veľmi malá a veľmi vystrašená a že v skutočnosti chce len to, aby sa o ňu niekto postaral. Teresa ju predstavila Ježišovi a opýtala sa jej, či by chcela ísť k nemu, pretože tam stál s otvorenou náručou a čakal na ňu. Nebola si istá, či mu môže dôverovať, a mala pocit, že sa potrebuje poradiť s ostatnými časťami. Chcela od Ježiša uistenie, že sa o ňu postará a ochráni ju.

V jednom okamihu, keď ju Ježiš uisťoval, že sa o ňu postará, jej povedal aj to, že je múdre dievča. Tento výrok bol z určitého dôvodu pre túto časť môjho ja veľmi dôležitý. Verila som totiž lži, že nie som múdra. Vo chvíli, keď to Ježiš povedal, rozplakala som sa. Keď bola moc tejto lži zlomená, sledovala som, ako tento úlomok môjho ja kráča k Ježišovi, objíma ho a mizne v ňom.

Vždy keď sa niektorá z týchto „častí“ rozbehla Ježišovi do náručia a zmizla – pretože sa začlenila do môjho ja –, bol to dobrý deň, pretože ma tým Pán uzdravoval. Raz som sa Teresy opýtala, prečo tieto časti môjho vnútra miznú, len čo prídu k Ježišovi a začlenia sa do môjho ja.

Ona sa ma opýtala: „Žije v tebe Ježiš?“

„Áno,“ odpovedala som.

„Keďže v tebe žije Ježiš, tým, že v ňom miznú, miznú aj v tebe,“ vysvetlila. „To je integrácia, scelenie. Kúsky tvojho srdca sa opäť dávajú dokopy. Kristus je v tebe a ty si v Kristovi.“

Mávala som však aj zlé dni, keď som odmietala hovoriť a nechcela som žiadne uzdravenie. V tých dňoch sa vynárali na povrch strach a hnev. Jedného dňa sme s Teresou ako obyčajne začali sedenie tým, že sme pozvali Ježiša, aby prišiel a robil, čo chce robiť. V okamihu, keď som si predstavila, ako Ježiš vchádza do miestnosti, vnímala som, akoby ho tá skupina úlomkov môjho ja začala v hneve kameňovať. Mlčky som tam sedela a cítila som, ako vo mne rastie hnev, no neodvážila som sa povedať, čo vidím vo svojej mysli.

Odrazu moje myšlienky prerušil Teresin hlas. „Do Ježiša nemôžeš hádzať kamene,“ povedala s úsmevom. „Môžeš hádzať niečo mäkké, napríklad ovocie, ale nie kamene.“

V úžase som stuhla. Videla to, čo vidím vo svojej mysli. Cítila som sa odhalená, no zároveň som cítila Ježišov súcit. On ma vo svojom milosrdenstve a vo svojej láskavosti priviedol na bezpečné miesto k dôveryhodnému človekovi, ktorý ma viedol k úplnému uzdraveniu a obnove. A v tom okamihu mu Boh dovolil vidieť, čo vidím vo svojej mysli, aby ma naučil niečo, čo som potrebovala pochopiť.

Teresa vedela, že Ježiš sa môjho hnevu nebojí a že ho ani neodpudzuje. A keďže som človek s intenzívnymi emóciami, veľmi dobre mi padlo zistenie, že je v poriadku cítiť intenzívne a niekedy aj negatívne emócie. Nie je však v poriadku to, keď sa na základe nich správam zle – napríklad, keď druhého ponížim alebo zraním. Jej jednoduché vyhlásenie mi umožnilo popustiť trochu zo svojej kontroly a trochu viac sa vzdať svojho hnevu. Zúrivé časti v mojom vnútri odložili kamene a ich miesto nahradilo čosi ako úcta k Ježišovi, a potom aj väčšia dôvera, že ma môže uzdraviť.