Načo také mrhanie?

Nekonečná hodnota darovanej lásky

Mary Healyová

V okamihu, keď Ani Penningsová uvidela fotografiu trojročného Pepita v ponuke adopčnej agentúry, v srdci pocítila: Toto je náš syn. Ukázala túto fotografiu svojmu manželovi Jeffovi a on s ňou súhlasil: „Áno, to je náš syn.“ Hoci bola Pepitova tvár pokojná, niesla už stopy po chorobách, ktoré prekonal. Narodil sa v odľahlej časti Etiópie a dlhé mesiace trpel neliečeným hydrocefalom. To uňho zapríčinilo vznik epilepsie, detskej mozgovej obrny, slepoty a mnohých ďalších chorôb.

 

Cenný život

Ani a Jeff vedeli, že starostlivosť o Pepita bude znamenať utrpenie. Začali sa na to pripravovať a prosiť Pána, aby im dal na to potrebnú milosť. Taktiež vedeli, že Pepitov čas strávený na zemi bude obmedzený a že bez ohľadu na to, koľko času s ním im Pán dá, vždy sa im to bude zdať málo.

Utrpenie skutočne prišlo. A prišlo rýchlo. Odo dňa, keď sa v roku 2015 stretli s Pepitom v Etiópii, videli, že ho trápia svalové kŕče a záchvaty. Po tom, čo ho priviezli domov do Michiganu, sa o neho Ani starala počas mnohých rekonvalescencií po operáciách. Trávila týždne po jeho boku v nemocnici, keď sa trápil so zápalom pankreasu, a keď mal virózu, preležala s ním nespočetné množstvo nocí na gauči a držala ho, aby sa mu lepšie dýchalo.

Pepitov život však nebol len samé utrpenie. Miloval svojich rodičov a troch súrodencov a tešil sa s nimi zo všetkých drobných udalostí každodenného života – z basketbalu, futbalu, školských svätých omší, dokonca aj z upratovania štadióna po futbalovom zápase. Chodil s nimi kempovať po celom Michigane, bol v Bostone a aj v Maine a dostal sa aj do Mexika. Pepito bol so svojou rodinou krátkych osem rokov a potom si ho Pán povolal k sebe.

V očiach mnohých ľudí sa môže zdať Pepitov život premárnený. Nedosiahol žiadnu úroveň vzdelania, nezískal žiadne ocenenia, ničím významným neprispel v nejakej oblasti ľudského rozvoja a nemohol ani slúžiť a starať sa o iných. Pre neschopnosť vidieť a hovoriť nemohol zažiť väčšinu bežných foriem ľudskej interakcie. A mnohí by považovali za premárnenú aj obrovskú investíciu, ktorú doňho vložili jeho rodičia. Prečo nevynaložili svoju energiu na dieťa s lepšou prognózou alebo na niekoho, kto by aspoň vyrástol do dospelosti a užíval si plnohodnotný život?

V očiach Pána bol však Pepitov život nepredstaviteľne vzácny. Mal hodnotu, ktorá sa nedá merať číslami. Zbytočný nebol ani jediný gram lásky, času, pozornosti či výdavkov, ktoré mu venovala jeho rodina.

 

Vzor lásky

V evanjeliách sa spomína žena, ktorá to pochopila. Nie je to významná postava a pokiaľ vieme, nie je ani jednou zo svätých žien, ktoré boli pri Ježišovom kríži a prázdnom hrobe. Spomína sa len pri jednej udalosti. Nachádzame ju vo viacerých evanjeliách, no jej meno sa spomína len v jednom z nich. A predsa je jej jediné zaznamenané stretnutie s Ježišom také dôležité, že sám Ježiš ho urobil neoddeliteľnou a trvalou súčasťou ohlasovania svojej radostnej zvesti: „Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila“ (Mk 14, 9).

Od chvíle, keď som ja sama spoznala Pána, hlboko ma dojímal príbeh tejto ženy. Jej jednoduché gesto lásky je vzorom pre všetkých Ježišových učeníkov. Písmo nám hovorí, že keď Ježiš sedel pri stole, prišla žena s alabastrovou nádobou obsahujúcou veľmi drahú masť. Žena túto nádobu rozbila a olej z nej vyliala Ježišovi na hlavu.

Evanjelium neuvádza veľa podrobností, no napriek tomu si túto scénu vieme živo predstaviť. Ježiš, vážený židovský učiteľ z Nazareta, bol spolu so svojimi učeníkmi pozvaný na slávnostnú večeru. Medzi tými, ktorých Ježiš uzdravil, bol možno aj Šimon Malomocný. Nejakým spôsobom však musel dospieť k uzdraveniu, pretože nikto by neprišiel na večeru do domu rituálne nečistého človeka prenášajúceho nákazlivú a nebezpečnú chorobu.

 

Bez počítania nákladov

Uprostred veselej hostiny odrazu vstupuje dnu nezvaný hosť. Je to žena nesúca v rukách alabastrovú nádobu obsahujúcu čistý nard, aromatický olej vyrobený z koreňa rastliny pochádzajúcej z Indie. Neskôr sa dozvedáme, že nard je závratne drahý, pretože má hodnotu ročnej mzdy – čo by na naše pomery pokojne mohlo byť desať- či dvadsaťtisíc eur.

No ostatní hostia akosi pozabudli na význam tejto udalosti. Kým sa na to s ohromením a rozhorčením dívali, táto žena rozbila (doslova roztrieštila) nádobu a vyliala jej obsah Ježišovi na hlavu. V danej spoločnosti takéto narušenie oslavy nepozvanou osobou bolo prinajlepšom nepríjemné a hostiteľovi pravdepodobne spôsobilo vážnu hanbu. A inak by to nebolo ani dnes. Tejto žene však zjavne nezáležalo na slušnosti alebo reakciách druhých ľudí. Jej pohľad bol upretý iba na Ježiša. Tým, že túto nádobu rozbila, dala najavo, že si nechce nechať ani kvapku pre seba. Nepočítala náklady.

Kto bola táto žena a prečo to urobila? Evanjelium nám napovedá len málo, ale môžeme sa domnievať, že sa s Ježišom už niekedy stretla. Musela s ním prežiť nejaký hlboký zážitok – možno ju Ježiš uzdravil, odpustil jej hriechy alebo jej dal zakúsiť svoju bezpodmienečnú lásku – a ona mu chcela oplatiť jeho lásku svojou láskou. Keď teda zistila, že Ježiš sedí pri stole v dome Šimona Malomocného, využila príležitosť. Týmto spôsobom mu chcela prejaviť márnotratnú lásku, chcela dať Ježišovi to najlepšie, čo mala.

 

Dobrý skutok

Na Ježišových učeníkov a ostatných spolustolujúcich to však nezapôsobilo. Práve naopak – boli pobúrení. Pýtali sa: Načo také mrhanie? (Mt 26, 8). Na prvý pohľad sa ich námietka môže zdať opodstatnená. Z predaja tohto oleja mohli získať veľa peňazí, ktoré mohli darovať chudobným.

No Ježiš karhá tých, ktorí ju skritizovali:

„Nechajte ju! Prečo ju trápite? Urobila mi dobrý skutok… Urobila, čo mohla. Vopred pomazala moje telo na pohreb“ (Mk 14, 6. 8).

Ježišova odpoveď na tieto kritické poznámky môže byť trvalým povzbudením pre všetkých tých, ktorí konajú podobne. Nepočúvaj teda tých, čo hovoria: Načo také mrhanie? Netráp sa pre to, čo si myslí svet. Ona urobila dobrý skutok samotnému Kráľovi kráľov, skutok lásky, na ktorý on nikdy nezabudne.

 

Rozliata láska

Ani a jej rodina dali Pepitovi práve tento dar nezištnej lásky a on ho dal zasa im. A vďaka tomu našli Pánovu márnotratnú milosť. Ani spomína:

„Bol taký trpezlivý a nikdy sa nesťažoval, ale viem, že trpel, pretože všetko, čo cítil, som cítila aj ja a bola som na to pripravená.

Ale nič ma nemohlo pripraviť na radosť, ktorá s tým prišla, na radosť, ktorá môže vzísť len z úplného zjednotenia s Kristom. Pepito mal často chvíle, keď spontánne prepukol do chichotavého smiechu, či chvíle, keď sa zdalo, že sa nevie prestať usmievať. Niekedy sa jeho oči zamerali na nejaký bod a on sa len pozeral na jedno miesto a jeho tvár bola žiarivá a jeho oči boli naplnené blahom. Pepitove očné nervy boli také poškodené, že asi videl nanajvýš nejaké veľké tvary, svetlo a tiene, no vieme, že mohol vidieť aj veci, ktoré my nevidíme. Keď som sa mu pozrela do očí, cítila som sa nepochopiteľne milovaná, akoby oči, ktoré sa na mňa pozerali, boli očami samotného Ježiša.“

Vďaka Bohu za ľudí ako Pepito a jeho rodina – za ľudí, ktorí dávajú svetu zahliadnuť skrytý poklad nevyčísliteľnej ceny. Oni nás učia, že nemáme byť ako namyslení kritici ženy s alabastrovou nádobou, ktorí vedia počítať hodnotu len v dolároch, eurách a šekloch. Ľudia ako Pepito a jeho rodina nám pomáhajú pochopiť, že pravá láska sa dáva a vylieva bez toho, aby počítala náklady.