Čo Boh chce?

Umenie rozlišovania

Lorene Hanley Duquinová

Keď jeden priateľ pozval Carolyn McLeanovú na víkendovú duchovnú obnovu pre ľudí zaujímajúcich sa o službu vo väzniciach, Carolyn po istom váhaní súhlasila, že sa pridá. Do predčasného dôchodku odišla preto, aby pomohla chorej mame, a myslela si, že na nič iné nemá čas. Keď sa exercitátor prítomných pýtal, prečo prišli na túto obnovu, Carolyn odpovedala: „Vlastne ani neviem, prečo som tu.“

Ľudia, ktorí ako dobrovoľníci pôsobia vo väzniciach, napísali listy, ktoré počas víkendu rozdali prítomným. V týchto listoch opísali, aké utrpenie, trýzeň a bolesť prežívajú ženy vo väzení. Carolyn dostala srdcervúci list napísaný krasopisom – kaligrafickým, umeleckým písmom. To ju zaujalo. Keďže sama nedávno začala chodiť na hodiny kaligrafie, zdalo sa jej to ako nezvyčajná náhoda. Vtom začala Carolyn plakať. V hĺbke svojho srdca pocítila, že Pán ju volá k tomu, aby sa zapojila do služby vo väzniciach. Od tej chvíle sa stala členkou tímu slúžiaceho vo väzení.

Tento tím každoročne naplánuje a zorganizuje dve víkendové duchovné obnovy. „Do väzenia nechodíme preto, aby sme zisťovali, prečo tam väzni či väzenkyne sú, a nechodíme tam ani preto, aby sme ich súdili,“ vysvetľuje Carolyn. „Sme tam, aby sme ich počúvali a predstavili im Kristovu lásku.“

Ľudia sa Carolyn niekedy pýtajú: „Nebojíš sa?“ „Žartuješ?“ odpovedá im. „Chodím tam rada. Je to privilégium. Ľudia vo väzení sú často otvorení, vnímaví a ochotní prijímať. Na konci víkendovej duchovnej obnovy sme boli naplnení Duchom Svätým. Niet sa čoho báť. V živote týchto žien koná Pán. Členovia tímu pri tom len pomáhajú.“

Carolyn pochopila, kam ju Boh volá, a toto nečakané poznanie nasmerovalo jej život novým smerom.

 

Ako Boh volá

Či už si to uvedomujeme, alebo nie, Boh na nás volá neustále. V hlave nám skrsne nejaká myšlienka alebo si na niekoho spomenieme – môže to byť Boží spôsob, akým nás chce Pán povzbudiť k tomu, aby sme skontaktovali daného človeka. Niekto sa na nás obráti s nejakou prosbou alebo sa nám naskytne nejaká príležitosť – i to môže byť spôsob, akým nás Boh volá skúsiť niečo nové. Sen týkajúci sa ťažkej situácie, ktorú prežívaš, môže byť spôsob, akým ti Boh prináša riešenie daného problému. Možno sa ocitneme v pokušení hneď to odmietnuť, no čosi v hĺbke nášho vnútra nás pobáda zareagovať kladne alebo aspoň nateraz nereagovať.

Samozrejme, Boh sa nám jasne prihovára prostredníctvom Písma a aj prostredníctvom sviatostí Cirkvi, ktoré prijímame. No môže sa nám prihovoriť aj cez hudbu, umenie, prírodu alebo bežné udalosti. Alebo, tak ako v Carolynom prípade, sa môže stať niečo nečakané, niečo, čo nám pomôže uvedomiť si, že Boh nás volá vykonať niečo celkom konkrétne.

 

Ako si tým môžem byť istý?

Boh každého z nás volá inak – osobnými a jedinečnými spôsobmi. Aj pochopenie toho, že dané povolanie naozaj pochádza od Boha, sa k nám môže dostať rôznymi spôsobmi. Blahoslavený Fulton Sheen učil, že to, že je niečo pravda, môžeme spoznať dvomi spôsobmi. Existuje „vonkajšia“ pravda, ktorú si môžeme osvojiť a takpovediac ju „ovládnuť“– takou je napríklad informácia o vzdialenosti medzi Zemou a Slnkom. „Vnútorná“ pravda je tá, ktorá takpovediac „ovládne“ nás – ňou je napríklad poznanie, že Boh je milosrdný. Pochopenie toho, že Boh nás k niečomu volá, nepríde ako „vonkajšia“ pravda. Možno to nikdy nebudeš vedieť s takou absolútnou istotou, s akou vieš, že 1 + 1 = 2. No ohľadom tejto „vnútornej“ pravdy dosiahneš určitú úroveň istoty.

Keď Yolanda Sosaová dostala otázku, či by svojimi myšlienkami chcela prispieť do knihy, ktorú som písala, povedala, že sa za to musí pomodliť a uistiť sa, či Boh chce, aby to urobila. O pár dní neskôr súhlasila. Keď sa jej potom ktosi opýtal, ako vedela, že je to pre ňu Božia vôľa, povedala, že sa jej stále vracali myšlienky na túto knihu, a tak to brala ako znamenie, že Boh chce, aby sa do toho pustila.

„Keď žiješ svoj život s túžbou robiť to, čo chce od teba Boh, potom si začneš uvedomovať Božiu vôľu,“ vysvetľuje Yolanda. „Boh sa mi neprihovára počuteľným hlasom. Nehovorí: ,Chcem, aby si urobila toto alebo tamto.‘ Musím len dôverovať Bohu a použiť sedliacky rozum a múdrosť, ktorú mi Boh dal. Niekedy sa mi neustále vracia nejaká myšlienka. Niekedy mi to potvrdí niečo, čo niekto povie alebo urobí.“

 

Potreba rozlišovania

Ľudia niekedy celkom jasne vnímajú to, kam ich vedie Duch Svätý. Inokedy to nemusí byť také jasné. Proces prichádzania na to, čo od nás Boh asi žiada, sa nazýva rozlišovanie. Latinské slovo pre rozlišovanie je doslova odvodené od slova „preosievanie“. Prvým krokom tohto procesu je modlitba.

Istí manželia uvažujú o tom, že by po odchode do dôchodku mohli odísť na misie. „Rozprávame sa o tom,“ hovoria, „no naozaj si potrebujeme spolu sadnúť a modliť sa za to. Nevieme, či je to čosi, čo od nás chce Pán, alebo len niečo, čo chceme my.“

Pár ľudí mi povedalo, že každé ráno prosia Boha, aby ich viedol počas daného dňa. Jedna žena cíti, že ju Boh volá k väčšej ohľaduplnosti. Iná vníma, že ju Boh volá k väčšej dôvere.

Pri procese rozlišovania nám môže pomôcť aj pár ďalších vecí:

 

• vedenie si denníka je dobrý spôsob, akým si možno všimnúť viacero znamení, ktoré môžu spoločne poukazovať na to, k čomu ťa Boh volá;
• rozhovor s niekým, komu dôveruješ, ti môže vrhnúť na niektoré veci nové svetlo;
• popros o modlitbu druhých; aj keď si to nebudeš uvedomovať, ich modlitba ti môže dodať silu;
• väčšiu jasnosť ti môže priniesť aj takéto cvičenie: skús si predstaviť, že robíš to, čo podľa teba Boh od teba žiada, a potom si všímaj, či pritom cítiš, že ti to prináša život a elán.

 

„Vždy som bol presvedčený, že Boh ťa v správnom čase postaví tam, kde máš byť,“ povedal mi jeden muž. „Alebo že Boh človeku dá dosť znamení na to, aby mu pomohol pochopiť, ktorým smerom by sa mal vydať.“

Cvičenie sa v rozlišovaní cesty, na ktorú nás Boh pozýva vykročiť, je úloha na celý život. No čím viac budeme experimentovať s počúvaním Ducha, tým viac budeme rásť v dôvere, že môžeme nasledovať Pána všade, kam nás vedie. A keď budeme cítiť neistotu, môže nám pomôcť známa modlitba Thomasa Mertona:

 

Pán môj a Boh môj, netuším, kam idem. Nevidím cestu, ktorá je predo mnou.

S istotou neviem ani to, kde táto cesta končí. Vlastne nepoznám úplne ani seba samého.

Navyše to, že si myslím, že plním tvoju vôľu, ešte neznamená, že to aj naozaj robím.

No verím tomu, že moja túžba robiť ti radosť, ti aj radosť naozaj robí.

Daj, nech mám túto túžbu pri všetkom, čo robím. Viem, že ak budem všetko konať s touto túžbou, povedieš ma správnou cestou – tou, o ktorej teraz ešte vôbec nič neviem.