Jedna ružová ruža

Moje dobrodružstvá pri službe

Bernadette Pinkosová

Všetko sa to začalo pomazaním. Mala som vtedy asi tridsaťpäť rokov a už približne desať rokov som zápasila s astmou. Jedného dňa sa ma náš pán farár opýtal, či by som nechcela prijať sviatosť pomazania chorých. Súhlasila som. Keď som prijala pomazanie, veľmi intenzívne som pocítila Božiu prítomnosť.

Nevedela som, čo si mám o tom myslieť, no od toho dňa som začala počuť Boží hlas. Nepočula som ho telesnými ušami, ale počula som ho vo svojom srdci; a prihováral sa mi aj prostredníctvom Písma. Písmo pre mňa odrazu akoby ožilo a ja som pri čítaní začala vnímať, že Boh adresuje tieto posolstvá mne osobne. Nachádzala som v nich veľkú útechu a občas som sa s nimi dokonca podelila aj so svojimi susedmi či členmi mojej rodiny. Brala som to ako spôsob, akým môžem poslúžiť druhým.

 

Ja a moje biele rúcho

Asi o šesť alebo sedem rokov neskôr, keď sme sa s mojím manželom presťahovali do jedného malého mesta v Pensylvánii, som pocítila, že Boh ma volá slúžiť chorým a starým v miestnych nemocniciach. Keď sme sa predstavili nášmu novému pánovi farárovi a opýtali sme sa ho, ako by sme mohli slúžiť vo farnosti, povedal nám, že zakladá službu, v rámci ktorej by sme mohli slúžiť starým a chorým v domovoch sociálnej starostlivosti!

To nám prišlo úplne vhod, no malo to háčik. Raz za pár týždňov by som si musela obliecť dlhé biele rúcho a sedieť pri svätej omši kúsok od oltára spolu s ostatnými ľuďmi pôsobiacimi v tejto službe, aby nás farníci mohli spoznať. Nikdy som nebola rada stredobodom pozornosti, a tak som pánovi farárovi povedala, že nemám záujem. On ma však napriek tomu požiadal, aby som sa za to modlila.

Keď som prišla domov, poprosila som Boha, aby mi na znamenie toho, že to odo mňa chce, poslal ružovú ružu. Vedela som, že sa to nemôže stať – bola práve zima a snežilo. No na druhý deň ráno mi dcéra povedala, aby som sa pozrela z okna. Zo snehu tam trčala jedna ružová ruža!

Zrazu mi prišiel na um verš z Písma: „Nemá hrnčiar moc nad hlinou?“ (Rim 9, 21). Samozrejme, že má! Je na Bohu, aby rozhodol, ako mu budeme slúžiť. Ďalšiu nedeľu som teda v bielom rúchu sedela neďaleko oltára, zatiaľ čo naši tínedžeri sedeli v laviciach a chichotali sa na mne.

 

Pomodliť sa za ňu?

Počas jednej zo svojich návštev nemocnice som sa stretla so staršou ženou, ktorá bola mojou susedkou. Povedala mi, že sa obáva operácie očí, ktorú má podstúpiť na druhý deň. V tej chvíli som silno pocítila, že Boh chce, aby som sa za túto ženu pomodlila.

Nikdy predtým som sa nad nikým nemodlila. Iste, modlila som sa s ľuďmi. Ale položiť na niekoho ruku a prosiť Boha, aby ho uzdravil? To bolo niečo nové. Zdalo sa však, že Pánovi na tom nezáleží. Spýtala som sa teda svojej susedky, či by chcela, aby som sa s ňou pomodlila, a na moje prekvapenie povedala áno. Položila som jej ruku na hlavu a vyslovila som krátku modlitbu, v ktorej som prosila Boha, aby tejto žene pomohol a uzdravil ju, ak je to jeho vôľa.

Na druhý deň mi zavolal jej manžel. Keď som sa spýtala, ako dopadla operácia, oznámil mi, že bola zrušená. Lekár to nevedel pochopiť – jej oči boli úplne zdravé!

 

Kto som ja?

O dva roky nato sme sa presťahovali do štátu Main. V novej farnosti sme sa pripojili k modlitebnej skupine, ktorá každý mesiac organizovala modlitby za uzdravenie. Opäť som mala príležitosť modliť sa nad ľuďmi tak, ako som sa predtým pomodlila za svoju bývalú susedku. Stále som bola nervózna. Zdalo sa mi, že Boh mi to nijako neuľahčuje!

Hneď prvý večer som cítila, že mi Pán dáva pre ľudí osobné posolstvá – slová útechy, o ktoré som sa mala podeliť s ľuďmi, za ktorých som sa modlila. Pomyslela som si: Kto som ja, aby som niečo hovorila týmto ľuďom? Veď mnohých ani nepoznám. Ale Boh mi dal jasne najavo, že jeho hlas môže začuť každý, kto ho v modlitbe počúva. Niektorí ľudia sa neskôr vrátili, aby mi povedali, ako im pomohlo, že som sa za nich pomodlila a podelila sa s nimi o tie slová.

 

Množstvo príležitostí

To všetko sa stalo už veľmi dávno. Teraz mám osemdesiatdva rokov a už veľmi necestujem – okrem návštev nemocnice a lekára. (Za posledný rok a pol som absolvovala desať operácií a bola som na pohotovosti toľkokrát, že ma už všetci záchranári poznajú po mene.) Spočiatku ma trápilo, že nemôžem oslovovať ľudí tak ako kedysi. Ale čoskoro som zistila, že mám na to stále veľa príležitostí – priamo v nemocnici!

Raz mi napríklad jedna sestrička povedala o svojej mame, ktorá nedávno spáchala samovraždu. Bolo mi jasné, že smúti, a tak som jej porozprávala o svojej blízkej priateľke, ktorá pred mnohými rokmi zomrela podobným spôsobom. Povedala som jej, ako som sa pre to cítila vinná. Povedala som jej, ako som si hovorila: „Keby som jej venovala viac pozornosti, možno by som vycítila, ako veľmi sa trápi. Možno by som jej vedela pomôcť. Ale potom som pocítila, ako mi Boh pripomína Žalm 136 a to, že sa každý verš tohto žalmu končí zvolaním plným viery: ,Jeho milosrdenstvo trvá naveky!‘“

Povedala som tejto sestre, akú útechu mi priniesli slová tohto žalmu. Boh mal túto moju priateľku stále vo svojej dlani a hľadel na ňu s nekonečným milosrdenstvom. Sestrička bola veľmi vďačná, že som sa s ňou podelila o svoju skúsenosť. Neskôr mi povedala, že jej to pomohlo vyrovnať sa so stratou svojej mamy a s vlastným pocitom viny.

Mohla by som vám vyrozprávať mnoho ďalších príbehov: príbehov o uzdraveniach, o Božej pomoci v ťažkých chvíľach, o evanjelizácii a obrátení. Život nebol vždy ľahký a boli chvíle, keď som Pána sklamala. No ak som sa niečo naučila, tak to, že sa nedá predpovedať, čo všetko Boh dokáže urobiť, keď mu človek otvorí svoje srdce.