Chvála a zvelebovanie pri Božom tróne

Vďaka Ježišovi máme prístup k nebeskému Otcovi

„No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k myriadám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu a k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k Bohu, sudcovi všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť, k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova“ (Hebr 12, 22 – 24).

 

Na základe výnosu kráľa Xerxesa nemohol do jeho trónnej sály vstúpiť nik nepovolaný. Ak by to niekto urobil, hrozil by mu trest smrti. To platilo aj pre jeho kráľovskú manželku Ester. No kráľ podpísal ešte jeden výnos – dekrét, ktorým nariaďoval usmrtenie všetkých Židov vo svojej ríši (Est 3, 8 – 13). Ester vedela, že ju Boh volá prihovoriť sa za život svojho ľudu a predstúpiť pred kráľa, aj keby tým mala ohroziť vlastný život. A Ester vďaka svojej viere a odvahe nakoniec židovský národ zachránila.

Hoci väčšina kráľov nikdy nezašla tak ďaleko ako Xerxes v tomto príbehu, každý kráľ – a každá dôležitá alebo mocná osoba – stavia určité prekážky, ktoré bránia neobmedzenému prístupu k nemu. Človek nemôže len tak vojsť do Oválnej pracovne a stretnúť sa s prezidentom Spojených štátov amerických. Voľný prístup k nemu majú len jeho najbližší poradcovia. Je teda úžasné, že do Božej prítomnosti môžeme vstúpiť kedykoľvek!

Autor Listu Hebrejom píše: „Nepriblížili ste sa k… plápolajúcemu ohňu ani k čierňave, temnote a búrke“ (12, 18). Takto zažívali Božiu prítomnosť Izraeliti, keď stáli na úpätí hory Sinaj pri uzavretí starej zmluvy (Ex 24). Ježiš však spečatil novú zmluvu krvou, ktorú vylial na kríži. A vďaka tomu máme teraz voľný prístup k samotnému Božiemu trónu. Autor Listu Hebrejom nám vlastne hovorí, že sme už prišli do nebeského Jeruzalema, kde Boh sedí na svojom tróne a Ježiš sedí po Otcovej pravici a prihovára sa za nás (8, 1. 34).

 

Máme prístup k Otcovi

Náš nebeský Otec túži prebývať s ľuďmi, ktorých z lásky stvoril. Takéto privilégium mali prví rodičia v rajskej záhrade. No po tom, čo jedli zo zakázaného ovocia, začuli „hlas Pána, Boha, ktorý sa prechádzal po záhrade,“ a „skryli sa“ (porov. Gn 3, 8). Nie je zaujímavé, že pocit viny, ktorý prví rodičia prežívali v dôsledku svojho hriechu, spôsobil, že sa skryli pred Bohom? Vedeli, že už nie sú hodní stáť v jeho prítomnosti alebo sa s ním prechádzať po záhrade, tak ako predtým.

Žiaľ, týmto prvým hriechom sa sklon búriť sa proti Bohu preniesol na celé ľudstvo – na mňa aj na teba. No Boh chce svojich synov a dcéry späť! A tak započal záchranný plán. Najprv utvoril ľud, ktorý urobil svojím vlastníctvom, a potom mu dal zákon, podľa ktorého tento ľud mohol žiť. Izrael sa však od Boha stále odvracal. Nakoniec Boh poslal na zem svojho Syna, aby sňal naše hriechy a raz a navždy nás vykúpil.

Vďaka Ježišovej obeti na kríži „máme odvahu a prístup v dôvere skrze vieru v neho“ (Ef 3, 12). To znamená, že môžeme vstúpiť do Božej prítomnosti – nie vďaka vlastnému úsiliu alebo svojej dobrote, ale vďaka jeho milosti, vďaka jeho daru lásky, ktorý nám ponúka. Uvažuj o tom, čo pre syna alebo dcéru znamená mať voľný a dôverný prístup k svojmu otcovi. Znamená to, že otec svoje dieťa nikdy neodmietne. Prijme ho kedykoľvek, dokonca aj uprostred noci. A nielenže ho prijme, ale aj pozorne vypočuje, čo má na srdci, a možno mu aj ponúkne slová rady a útechy.

Takýto vzťah chce mať Boh s každým z nás. Chce, aby sme sa cítili slobodní a „obťažovali“ ho kedykoľvek, vo dne i v noci. Chce sa s nami rozprávať a udeľovať nám múdrosť a milosť, ktorú potrebujeme na zvládnutie všetkých zložitých vecí vo svojom živote. Chce, aby sme vedeli, že sa každé ráno teší na čas strávený s nami v modlitbe. Takýto blízky a dôverný vzťah nám Ježiš vydobyl svojím krížom a zmŕtvychvstaním!

 

Chvála v trónnej sieni

Ako asi bude vyzerať nebo v deň, keď nás doň prijmú? Svätí a anjeli, naši rodičia a súrodenci, tí, ktorých sme milovali, aj tí, ktorých sme nikdy nestretli, sa budú skláňať a klaňať pred Božím trónom. V tomto „slávnostnom zhromaždení“ pred Otcom a jeho Synom (Hebr 12, 22) bude spoločným jazykom všetkých zhromaždených chvála a uctievanie. Aké to bude krásne!

V istom zmysle sme však už teraz súčasťou tejto nebeskej chvály. Vždy, keď prichádzame do Božej prítomnosti, vstupujeme do jeho trónnej sály. Pripájame sa k zvelebovaniu nášho Otca a chválime ho spolu s „myriadami anjelov“ (Hebr 12, 22). My, údy a členovia Kristovho tela, sme spoločenstvom veriacich, ktorí už v istom zmysle prišli k bránam nebeského Jeruzalema. Dnes, práve v tejto chvíli, sa chvála veriacich spája s chválou neba. Predstav si to! Vždy, keď chválime a velebíme nášho Pána, v duchu a v pravde ho uctievame spolu s anjelmi a svätými v nebi.

Môže byť ťažké uveriť tomu, že sme súčasťou chvály a zvelebovania Boha, ktoré už prebieha v nebi. Žijeme predsa vo svete skazenom hriechom, vo svete, v ktorom mnohí ľudia nielenže Stvoriteľa nechvália, ale ani v neho neveria. A občas sme aj my sami v modlitbe roztržití alebo sa pri svätej omši stratíme vo svojich myšlienkach.

No či už sme na svätej omši v kostole alebo sa modlíme vo svojom obľúbenom kresle, vždy si môžeme uvedomovať, že sa zúčastňujeme na nebeskej bohoslužbe. Naše napohľad skromné úsilie chváliť Boha sa dostáva až pred Boží trón. Zlieva sa tam s chválou všetkých anjelov a svätých. Keď prednášame svoje modlitby, môžeme si byť istí, že Ježiš ich prijíma pred tvárou svojho Otca a sám sa za nás prihovára (Hebr 7, 25; Rim 8, 34). Vo chvíľach, keď sa naše modlitby zdajú byť márne alebo sa cítime opustení a osamelí, môžeme z tejto skutočnosti načerpať veľkú nádej.

 

Vstúp s dôverou

Pri pomyslení na to, že by sme mali predstúpiť pred Boží trón, nás môžu napĺňať obavy. Je to prirodzené. Veď vieme, že sme hriešnici a že Boh je svätý a spravodlivý sudca! Autor Listu Hebrejom nás však povzbudzuje, aby sme do Božej prítomnosti vstupovali s dôverou: „Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase“ (4, 16). Nie sme však len hriešnici; sme synovia a dcéry, ktorí prichádzajú pred Otca, ktorý si nás váži. Dobrí rodičia nechcú, aby sa deti báli ich odsúdenia, a neželajú si, aby mali strach prísť za nimi. A nechce to ani tvoj nebeský Otec!

Vždy, keď máme pocit, že nie sme hodní vstúpiť do Božej prítomnosti, môžeme si pripomenúť, že túto výsadu máme vďaka Ježišovej obete. Ježiš je prostredníkom medzi nami, hriešnikmi, a naším svätým Otcom. Všimni si, ako autor Listu Hebrejom prirovnáva krv Ábela, prvého človeka, ktorého krv bola preliata, k Ježišovej krvi. Ježišova krv však „volá hlasnejšie“ (Hebr 12, 24). Prečo? Pretože Ábelova krv volala po pomste (Gn 4, 10), zatiaľ čo Ježišova krv nám získala odpustenie a zmierenie s Bohom.

Keď pochopíme, čo pre nás Ježiš urobil, akýkoľvek pocit nehodnosti, ktorý by sme mohli prežívať, sa môže premeniť na svätú bázeň a úctu k nebeskému Otcovi. K Pánovi neprichádzame ako odsúdenci. Prichádzame k nemu ako tí, ktorým bolo odpustené a sú vykúpení. A na takýto veľký dar môžeme odpovedať len svojou vďačnosťou a radosťou.

 

Nádej do budúcnosti

Akú veľkú nádej z toho môžeme načerpať! Vždy, keď sa v modlitbe obraciame na svojho Otca, zúčastňujeme sa na nebeskej chvále. Zakaždým, keď vstúpime do jeho trónnej siene, môžeme sa tešiť na to, že raz budeme s Bohom prebývať naveky. Vtedy budeme chváliť Pána z tváre do tváre a budeme ho zvelebovať s anjelmi, svätými a všetkými, ktorí nás predišli do večnosti.

No už teraz máš vďaka Ježišovi neobmedzený prístup k svojmu Otcovi. Preto dnes vo svojej modlitbe s dôverou vstúp do neba! S úctou a vďakou pristúp k trónu milosti! Pridaj sa k anjelom a svätým, ktorí sa skláňajú pred Bohom. Raduj sa, že spolu so všetkými veriacimi zvelebuješ Pána chválospevom, ktorý sa nesie celou zemou.