Hnaní Božou láskou

Drahí bratia a sestry,

vitajte v mesiaci september a na začiatku nového školského roka! Ak máte školopovinné deti alebo vnúčatá, možno vás neprekvapí, keď vám teraz niektoré z nich povie: „Mal som pekné leto, no teraz musím ísť zase do školy.“ V niektorú nedeľu možno zasa začnú večer panikáriť: „Ešte som si neurobil všetky úlohy!“ V oboch týchto prípadoch sa žiaci cítia niečím hnaní – musia urobiť niečo, čo sa im nechce.

Ako veľmi sa toto „hnanie“ či „nutkanie“ líši od toho, ktoré zakusoval Ježiš počas svojho pozemského života! Keď Márii a Jozefovi povedal, že „má byť tam, kde ide o jeho Otca“ (porov. Lk 2, 49), nehovoril o niečom, čo mu bolo nanútené zvonka. On chcel byť v chráme! On chcel vykonať dielo, ktoré mu dal Otec vykonať!

Tento mesiac sa chceme pozrieť na Ježišovu hlbokú túžbu plniť Otcovu vôľu. Vieme, že Ježiš bol úplne slobodný, no predsa cítil, že potrebuje kráčať po ceste, ktorú mu pripravil Otec. Každý deň miloval ľudí, tak ako to od neho chcel Boh. Každý deň im slúžil a staral sa o nich s takým súcitom a láskou, akú k nim prechovával jeho Otec. Ježiš sa neustále vzdával seba samého – a robil to až do chvíle, keď sa za nás obetoval na kríži. Všetko, čo robil, bolo odrazom slov: „Musím byť tam, kde ide o môjho Otca.“

Boh má povolanie aj pre teba, tak ako ho mal pre Ježiša, a toto povolanie môžeš naplniť len ty. Či už ťa volá k relatívne „skrytej“ úlohe, alebo ťa pozýva na nejaké „popredné“ miesto na očiach sveta, vedz, že jemu na tebe záleží. To, čo robíš, pomáha budovať jeho kráľovstvo na tejto zemi. Modlím sa za to, aby sme sa tento mesiac všetci cítili hnaní – tým naplňujúcim a obohacujúcim spôsobom – vykonať všetko, čo od nás Boh žiada. Modlím sa, aby sme všetci vyznávali: „Musím byť tam, kde ide o môjho Otca!“

Jedna osobná správa

Pred pár mesiacmi som sa s vami podelil s tým, že môj syn Pete má rakovinu v štvrtom štádiu. Ja i moja manželka Jeannie sme vďační za všetkých, ktorí sa za nás modlili a písali nám povzbudivé listy. Teraz po svojom štyriapolročnom boji Pete odišiel k Pánovi. Počas jeho posledných mesiacov s nami som sa s ním často rozprával o kráse neba, v ktorom „už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti“ (Zjv 21, 4). A na základe našich rozhovorov viem, že bol na stretnutie s Pánom pripravený.

Pete nám často hovoril, aby sme nepredstierali, že je svätý. „To nie je problém, Pete,“ odvetili sme, „postaráme sa o to, aby ľudia vedeli, že taký nie si!“ No napriek všetkým svojim nedokonalostiam prežíval Pete pokoj. A tak, hoci s Jeannie trúchlime, zároveň dôverujeme Pánovmu milosrdenstvu. Sme vďační za to, že Pete už netrpí. A sme pevne presvedčení, že s pomocou Božej milosti sa s ním opäť stretneme, keď dokončíme svoj beh.

Dôverujme teda všetci v Božiu dobrotu, vernosť a milosrdenstvo aj uprostred našich skúšok!

Jeff Smith, vydavateľ