Dobrý anjel z Bahie
Príbeh svätej Dulce Lopesovej Pontesovej
Karen Edmistenová
„Prečo musíme počúvať svoje srdce?“ opýtal sa chlapec.
„Pretože tam, kde je tvoje srdce, nájdeš svoj poklad.“
- Alchymista, Paul Coelho
Čo má tento citát z bestselleru Alchymista spoločné s brazílskou rehoľnou sestrou, ktorú vo svete poznajú pod menami „svätá Dulce od Chudobných“, „brazílska Matka Terézia“ a „dobrý anjel z Bahie“? Románopisec Paul Coelho cítil, že Dulce vďačí za veľa. V roku 1967 bol ako dvadsiatnik spolu s jedným priateľom v Brazílii a nemal žiadne peniaze. Títo dvaja muži sa dopočuli o organizácii zvanej Charitatívna nadácia sestry Dulce a zamierili do jej sídla, lebo dúfali, že tam dostanú aspoň polievku.
Na konci radu stretli sestru Dulce, ktorá zvykla pozdraviť každého jedného človeka, ktorý prišiel požiadať o pomoc. Keď Coelho povedal, že sa spolu s kamarátom potrebujú nejako dostať do Ria de Janeira, sestra hneď začala konať. Coelhov životopisec píše:
„Otrhaný vzhľad tých dvoch žobrákov hovoril sám za seba. Nekládla im teda žiadne otázky a na papierik s menom svojej organizácie napísala:
Títo mladíci žiadajú o bezplatný transport do Ria. Irmã Dulce. 21/7/67
Potom potrebovali už len vymeniť tento kúsok papiera na autobusovej stanici za dva lístky. V Bahii mal akýkoľvek kúsok papiera podpísaný touto sestričkou hodnotu poukazu – na jedlo, na to, aby nejakého príbuzného prijali do nemocnice, alebo, ako v tomto prípade, hodnotu autobusového lístka“ (Fernando Morais, A Warrior’s Life: A Biography of Paulo Coelho).
Coelho nikdy nezabudol na tento malý, ale nesmierne dôležitý skutok, ktorý sestra Dulce vykonala vo chvíli, keď bol vo veľkej núdzi. Jej svätorečenie – prvé svätorečenie Brazílčanky – si uctil zacitovaním jej slov: „Tí, čo sú zaneprázdnení sadením lásky, nemajú čas hádzať kamene.“
Drobné skutky lásky
Týmito drobnými skutkami lásky – akým bolo aj pozdravenie všetkých ľudí čakajúcich v rade – sestra Dulce dokázala vybudovať obrovskú sieť charitatívnych organizácií. Jednoducho sa pozrela do očí človeka, ktorý stál pred ňou, posúdila jeho potreby a potom ich naplnila.
Išlo jej to úplne prirodzene. Maria Ritez de Souza Brito Lopes Pontes sa narodila 26. mája 1914 v meste Salvádor v brazílskom regióne Bahia v zámožnej rodine, ktorá mala srdce otvorené pre chudobných a ľudí odsunutých na okraj spoločnosti. Maria ako normálne brazílske dievčatko milovala bábiky, futbal a púšťanie šarkanov. Jej otec bol zubár a profesor známy svojou štedrosťou voči chudobným. Jej mama, ktorá sa volala Dulce, zomrela, keď mala Maria sedem rokov.
Keď mala Maria trinásť, jej teta ju vzala do veľmi chudobnej časti mesta a Mariu to chytilo za srdce. Už predtým cítila vo svojom srdci túžbu po rehoľnom živote a je možné, že táto skúsenosť v nej ešte väčšmi upevnila jej životné povolanie. Podobne ako svätá Terézia z Lisieux, ktorú si Maria uctievala, verila, že drobné skutky lásky sú vhodným spôsobom na šírenie Kristovej lásky. Krátko po tejto návšteve chudobnej štvrte Maria otvorila dokorán dvere svojho rodinného domu a premenila ho na útočisko pre chudobných, núdznych a chorých. Keďže bola pevne rozhodnutá, že nikoho neodmietne, prosila svojich susedov a príbuzných, aby jej pomohli s tým, čo bolo treba.
Asi si dokážeme predstaviť, ako by zareagovala bežná rodina, no Mariina rodina nebola bežná. Všetci príbuzní jej poskytli pomoc a povzbudzovali ju pri jej starostlivosti o chorých.
„Druhý Kristus, ktorý nás hľadá“
V roku 1933 ako osemnásťročná vstúpila do Kongregácie misionárok Nepoškvrneného počatia. O rok neskôr prijala z úcty k svojej mame meno sestra Dulce (po portugalsky irmã Dulce). Vyštudovala učiteľstvo a s podporou svojej rehole ďalej slúžila chudobným. „Keby prišiel k našim dverám Boh,“ pýtala sa, „akého prijatia by sa mu dostalo? Bez ohľadu na to, kto klope na naše dvere, ak hľadá úľavu vo svojej bolesti, vo svojom utrpení, je to druhý Kristus, ktorý nás hľadá.“
V prvých rokoch svojho pôsobenia privádzala sestra Dulce chorých a ľudí bez domova do prázdnych budov v chudobnej časti Bahie, známej pod menom Potkaní ostrov. (Človeka strasie pri pomyslení na to, prečo sa to miesto takto volalo.) Jej povinnosti museli počkať, keď pre ľudí v krajnej chudobe zháňala jedlo, oblečenie a zdravotnú starostlivosť. Vedenie mesta ich napokon dalo z danej oblasti vysťahovať, no Mariu to neodradilo. Pokúsila sa obsadiť opustený rybí trh, no opäť ich všetkých dali vysťahovať.
Keďže nemala k chudobným prístup a nemala miesto, na ktorom by im slúžila, v roku 1949 poprosila svoju matku predstavenú o nejaký priestor. Jediným dostupným priestorom bola malá hydinová farma vedľa kláštora. Predstavená jej dovolila použiť tieto priestory pod jednou podmienkou: že sa sestra Dulce postará o sliepky. Ona sa o ne postarala dosť nečakaným spôsobom: stala sa z nich večera pre sedemdesiat ľudí, ktorých tam Maria prichýlila! Či už niekomu zabezpečila ostrihanie alebo mu naservírovala čerstvé kurča, sestra Dulce vždy Bohu dôverovala, že sa postará o všetko, čo potrebuje. „Vnímaj hlas svojho srdca,“ hovorievala. „Cezeň sa ti prihovára Boh a dáva ti silu na to, aby si sa pohol vpred a prekonal prekážky na svojej ceste.“ Tieto slová dnes znejú takmer prorocky: z hydinovej farmy sa napokon stalo miesto, na ktorom dnes stojí Nemocnica svätého Antona, ďalšie spomedzi jej diel.
Usilovať sa robiť viac
Hoci sestra Dulce kládla dôraz na drobné skutky lásky, predsa robila aj veľké diela. Bola učiteľkou, no otvorila aj vlastnú školu. Vyštudovala farmáciu a vďaka tomu mohla otvoriť kliniku. Založila knižnicu pre robotníkov, otvorila hostel, založila Roma Cinema a dve ďalšie kiná, pričom zisky z nich používala na svoje sociálne a zdravotnícke diela. V Brazílii dokonca založila aj prvé kresťanské hnutie robotníkov: Robotnícke odbory svätého Františka (neskôr nazvané Robotnícke centrum Bahie).
Keby niekto trinásťročnej Marii povedal, že sa jej raz toto všetko podarí, asi by sa zasmiala. Chcela len hojiť rany a strihať vlasy, no tieto drobné skutky akosi exponenciálne narástli. Podobne ako svätá Terézia z Kalkaty, aj sestra Dulce sa neustále sústredila radšej na pomoc jednotlivcovi než na inštitucionálnu pomoc. Tieto snahy boli časom odmenené rastom nových organizácií, ktoré vyrašili zo semienok, čo zasadila.
V roku 1959 s pomocou svojho otca založila dielo Obras Sociais Irmã Dulce. Tento komplex zdravotnej starostlivosti a organizácií poskytujúcich rôzne sociálne služby sa v súčasnosti každoročne stará o niekoľko miliónov ľudí. Zameriava sa hlavne na bezplatné služby pre dôchodcov, ľudí s rôznymi hendikepmi, ľudí bez domova, ľudí zápasiacich so závislosťami či inými ťažkosťami. Opäť išlo o kopu drobných skutkov lásky.
Príklad ľudskosti
Hoci jej duch a odhodlanie zostávali silné, sestru Dulce dlhé roky pred jej smrťou začali trápiť vlastné zdravotné problémy. Aj keď jej pľúca pracovali len na 30 %, razila si cestu vpred a ďalej sa starala o núdznych. Tesne pred osemdesiatkou sa jej respiračné problémy zhoršili a takmer rok a pol musela byť hospitalizovaná. Keď napokon 13. marca 1992 zomrela, jej odchod do večnosti oplakávala celá krajina.
Keď sa so sestrou Dulce v roku 1980 počas svojej prvej návštevy Brazílie stretol Ján Pavol II., nazval ju „príkladom ľudskosti“. V roku 1988 ju brazílsky prezident José Sarney nominoval na Nobelovu cenu mieru. No i tieto vysoké pocty sa zdali nedostatočné pre niekoho, kto bol v prípade potreby ochotný vlastnoručne nosiť chorých do nemocnice. Jej proces svätorečenia bol otvorený už osem rokov po jej smrti a za svätú ju vyhlásil pápež František 13. októbra 2019.
Vždy saď lásku
„Prečo musíme počúvať svoje srdce?“ opýtal sa chlapec v knihe – v knihe napísanej mužom, ktorý videl v akcii srdce plné lásky. Svätá Dulce načúvala svojmu srdcu, ktoré bolo príbytkom Ducha Svätého. To, čo tam počula, ju viedlo k tomu, aby sadila skutky lásky. Hľadajúc Ježiša v chudobných a ľuďoch odsunutých na okraj spoločnosti, našla poklad. A o svoje poklady sa zasa delila s osamelým a núdznym svetom.
Kiežby sme sa inšpirovali a rozhodli sa sadiť skutky lásky tak, ako to nádherným spôsobom robila svätá Dulce. Vezmime si k srdcu jej slová: „Láska premáha všetky prekážky, všetky obety, bez ohľadu na to, čo robíme; všetko je drobnosť oproti tomu, čo Boh urobil pre nás.“