Nový domov vybudovaný na nádeji

Rozmanitá služba Dediniek otca Joea
J. Burdick

Spolu s rodinou sme sa autom blížili k nášmu domu. Aj v ten deň, ako veľakrát predtým, stál na rohu akýsi muž. Mal vyšúchané a špinavé oblečenie. „Ocko,“ opýtala sa ma moja šesťročná dcéra, „ten ujo niečo potrebuje?“

„Áno,“ povedal som popritom, ako som z peňaženky vytiahol pár bankoviek. „Potrebuje peniaze, jedlo a domov.“ Stiahol som okienko na aute a dal som mu do ruky peniaze.

Po príchode domov sa moja dcéra rýchlo pustila do prípravy sendvičov s arašidovým maslom a džemom.

„Ocko!“ zavolala na mňa počas toho, ako som sa na gauči pozeral do svojho telefónu. „Mohli by sme to zaniesť tomu mužovi? Povedal si, že potrebuje jedlo.“

 

Riešenie problému bezdomovectva

V 50. rokoch 20. storočia Sandiegská diecéza začala riešiť potreby bezdomovcov na svojom území podobne ako moja dcéra. Dobrovoľníci, diakoni a kňazi chodili do ulíc so sendvičmi s arašidovým maslom a džemom, aby nakŕmili pár nešťastníkov, ktorí nemali strechu nad hlavou.

Podnes sa počet tých „pár nešťastníkov“ rozrástol na pár tisíc – presnejšie, tridsaťpäťtisíc. Našťastie, zmenili sa aj prostriedky, ktorými sa proti tomuto problému bojuje. Namiesto sendvičov s džemom a arašidovým maslom dnes diecéza podáva celé jedlá, prevádzkuje charitatívne obchody, ktorých výťažok ide na charitu a, čo je asi najdôležitejšie, cenovo dostupné ubytovanie.

Z veľkej časti je to tak vďaka takzvaným Dedinkám otca Joea, neziskovej organizácie, ktorá začala fungovať v druhej polovici 20. storočia a dnes je majákom nádeje pre viac než tritisíc ľudí, ktorým dennodenne pomáha.

 

Mnohé vetvy

Dedinky otca Joea, ktoré dostali meno podľa zakladateľa tohto charitatívneho programu otca Joea Carrolla, sú viac než len súbor útulkov v okolí San Diega. Ako vysvetľuje riaditeľ Dediniek, diakon Jim Vargas, organizácia pôsobí v rôznych oblastiach. „Ak nebudeme ľuďom poskytovať komplexnú službu, nepodarí sa nám vymaniť ich z chudoby. Náš prístup k ľuďom pritom nie je uniformný. Cesta každého je jedinečná. A my svoju službu šijeme na mieru každého núdzneho jednotlivca.“

Okrem útulkov Dedinky otca Joea poskytujú – najmä prostredníctvom pestúnskej starostlivosti – aj pomoc neplnoletým deťom a mladým, ktorí sa ešte neosamostatnili. Keď deti dovŕšia osemnásť rokov, zvyčajne nemajú žiadne finančné prostriedky na pokračovanie v štúdiu, nedokážu si nájsť prácu alebo naučiť sa nové zručnosti, ktoré by im pomohli prežiť vo svete. Aby týmto mladým pomohli, ľudia z tejto organizácie im ponúkajú rôzne školenia a kurzy – o tom, ako sa prihlásiť na univerzitu, ako písať žiadosti o prácu, ako si napísať životopis. A poskytujú aj mnohé iné kurzy, v ktorých sa priúčajú zručnostiam, ktoré sa im v živote môžu zísť. Okrem toho Dedinky ponúkajú odborné kurzy varenia, zvárania či tréning potrebný na prácu v bezpečnostnej službe a mnohé iné semináre a kurzy.

Asi najdôležitejším odvetvím je však zdravotná služba poskytovaná v medicínskom centre. Tu sa okrem mnohých služieb, ktoré som už spomenul, ponúkajú aj základné zdravotné služby potrebné na prežitie: ľudia tu majú prístup k základnej zdravotnej starostlivosti – lekárom, zubárom či psychológom. Prevádzkujú dokonca aj sanitku, ktorá chodí priamo k ľuďom žijúcim na ulici.

 

Menia ľuďom život

Pomoc, ktorá sa ľuďom dostáva v Dedinkách otca Joea, má trvalý a hlboký pozitívny vplyv na ľudí v núdzi, ako aj na ich rodiny.

Joseph sa po skončení služby v armáde vrátil do Spojených štátov amerických. Ako slobodný otec nemal veľa možností na získanie práce. A s bývaním to bolo ešte horšie. Istý čas spával na gauči v dome svojho priateľa, neskôr si v mrazivých nociach túlil k sebe dcéru Abigail na zadnom sedadle svojho auta. No zakrátko ju musel stisnúť ešte tuhšie – obaja totiž napokon začali prespávať na lavičkách v parku a v tmavých uličkách.

Joseph a Abigail potrebovali pomoc a tú našli v organizácii Dedinky otca Joea. Nielenže sa Josephovi dostalo zdravotnej starostlivosti a podpory pri získaní zamestnania, ale dostal povolenie bývať v nedávno postavenej budove Dediniek, v ktorej bolo štyristo bytov vyhradených pre ľudí žijúcich z nízkeho príjmu. Vďaka tomu majú Joseph a Abigail oveľa radostnejšie vyhliadky do budúcnosti.

Michelle skončila na ulici v dôsledku domáceho násilia. V jednu noc sa tak veľmi bála o svoj život a o život svojich piatich detí, že odišla z domu a vzala so sebou aj deti. Celé mesiace robila, čo mohla, aby im našla zdravé prostredie a normálny životný priestor. Prechádzala z jedného útulku do druhého, no nedarilo sa jej nájsť miesto, na ktorom by mohla žiť trvalo. V snahe vyrovnať sa s tým upadla do závislosti od omamných látok a dala sa na zlé chodníčky.

Odrazu sa v jej živote objavil záblesk svetla: podarilo sa jej dostať do Dediniek. Tam jej poskytli potrebnú zdravotnú starostlivosť a pomohli jej poraziť závislosť. Taktiež sa jej podarilo dostať deti opäť do školy. Dedinky jej potom našli prácu (stala sa vodičkou autobusu) a zariadili jej aj cenovo dostupné bývanie, ktoré ona aj jej deti tak veľmi potrebovali. Deťom sa vďaka tomu veľmi darí. Jedno z nich nedávno zdolalo Mount Everest. Ďalšie získalo kapitánsku hodnosť v americkej armáde. A Michelle? Cíti silnú túžbu odplatiť sa za to, čo dostala. Teraz patrí medzi päťsto zamestnancov, ktorí na plný úväzok pracujú v Dedinkách otca Joea, a pomáha riešiť problém bezdomovectva.

A potom je tu David. David žil na uliciach San Diega celých dvadsaťpäť rokov. Taký dlhý čas na ulici si na ňom vybral daň – telesnú, mentálnu, emocionálnu aj duchovnú. Keď mu Dedinky ponúkli pomoc, zdráhavo ju prijal.

David osemkrát prešiel cyklami rôznych programov Dediniek. No podobne ako mnohí iní, nedokázal prijať pravidlá a očakávania, ktoré táto organizácia kladie na svojich obyvateľov, ak si tam prajú zostať. Napokon si však uvedomil, že Dedinky poskytujú presne to, čo naozaj chce. S potrebnou podporou sa mu podarilo urobiť dôležité zmeny vo svojom živote, vďaka ktorým si dokázal nájsť cenovo dostupné bývanie a zamestnanie.

O pár rokov neskôr ho požiadali, aby mal príhovor na záverečnej slávnosti absolventov jedného vzdelávacieho programu. Absolventom vtedy povedal, aby sa nikdy nevzdali – tak, ako to Dedinky otca Joea nikdy nevzdali s ním.

 

Trvalé posolstvo

Diakon Jim Vargas nám hovorí: „Bezdomovci sú naši blížni, ktorí sa ocitli v biede. My týmto našim blížnym pomáhame dostať sa z ich situácie a pohnúť sa vpred.“

Vpred. Boh chce, aby sa práve týmto smerom vydalo každé z jeho detí.