Nikdy nie je príliš neskoro

Keď Ida stretla Pána, nič ju už nemohlo zastaviť

Iryna Volovytska, CV

Ak mu to dovolíme, Pán môže použiť náš život na ohlasovanie evanjelia. Vlastne sú chvíle, keď sa zdá, že stelesňujeme rôznych biblických hrdinov a často podvedome „opakujeme“ ich činy. Chcem vám povedať o niekom, kto stelesnil hneď dvoch biblických hrdinov.

 

Poslední budú prvými

Mám deväť krstniat. Keď bola v decembri 2010 pokrstená Ida, moje najstaršie krstňa, mala sedemdesiatdva rokov. Ona je pre mňa stelesnením robotníkov vo vinici (pozri Mt 20, 1 – 16). Bola ako tí robotníci najatí podvečer a dostala rovnakú mzdu ako tí, ktorí boli najatí skoro ráno. Idina dcéra Ines prišla do vinice skôr: sama sa obrátila k Pánovi a potom dala ako novorodenca pokrstiť aj svojho syna. Ida prijala Pána až neskôr.

V priebehu tých rokov si Ines robila starosti, pretože jej mama vyrastala v komunizme a nebola pokrstená. A tak sa ju z času na čas pokúšala presvedčiť, aby prijala sviatosti. Ida napokon súhlasila, že si vypočuje, čo jej chce o krste povedať, no odmietala ísť do kostola. Stále nechápala, načo by jej to bolo.

To sa však začalo meniť, keď začala chodiť na kurz, ktorý ľudí zoznamoval s rôznymi aspektami života Cirkvi. A potom prišla hodina zameraná na to, čo sa v skutočnosti deje pri svätej omši. Učila sa a ako rástlo jej poznanie Boha, prehlbovalo sa aj jej prežívanie Božej prítomnosti. Zažila vypočutie svojich modlitieb a spoznala, že Boh sa o ňu i jej rodinu stará. Pomaly vstúpila do života Cirkvi. Čoskoro začala každý deň chodiť na svätú omšu – ešte pred svojím krstom!

Jednou z jej obľúbených modlitieb sa stal ruženec. Navykla si chodiť do kostola skôr, aby sa ho pomodlila spolu s ostatnými farníkmi pred Najsvätejšou sviatosťou. Vtedy sa modlila za všetkých ľudí z dlhého zoznamu, ktorý si zostavila. Napriek svojmu veku sa takmer vždy modlila na kolenách a často pri svätých omšiach čítala prvé čítanie.

 

Vytrvalá v modlitbe

Po osemdesiatke sa Idin zdravotný stav začal zhoršovať; začala mať najmä problémy so srdcom. Niekoľkokrát bola hospitalizovaná. Na jeseň 2020 už nemohla chodiť do kostola, a tak za ňou prichádzali kňazi z farnosti a nosili jej sväté prijímanie.

Ten rok bol ťažký aj pre moju sestru Anju: nosila pod srdcom svojho tretieho syna Emila; ten však nebol správne otočený. Veľmi túžila rodiť doma pod vedením pôrodnej asistentky, no to by bolo možné jedine vtedy, keby pri pôrode neboli očakávané žiadne komplikácie. Anja mala vtedy už štyridsať rokov a v šiestom mesiaci tehotenstva jej lekár oznámil, že dieťa nie je otočené hlavičkou dolu.

Keď som sa o tom dozvedela, začala som sa modliť. Napadlo mi tiež, že by som mohla zavolať Ide a poprosiť ju o modlitbu za to, aby sa dieťa otočilo.

 

„Anja určite rodí“

Na sviatok Svätých neviniatok (28. decembra) sme sa dozvedeli, že naše modlitby boli vyslyšané: dieťa sa otočilo! Ponáhľala som sa oznámiť túto správu Ide; tiež som ju požiadala o modlitbu za šťastný pôrod.

Z Idy medzičasom ubúdal život ako z malej horiacej sviečky. Ťažko sa jej dýchalo, väčšinu času trávila posediačky a takmer nikdy nepúšťala z rúk ruženec. Dva dni pred smrťou som bola s ňou až dovtedy, kým sa jej dcéra nevrátila z práce. Trpezlivo znášala svoje utrpenie a keď niečo potrebovala, prosila o pomoc veľmi pokorne. Väčšinou sa však potichu modlila: „Pane, odpusť mi moju netrpezlivosť. Bože, obetujem ti svoje utrpenie za Anjin šťastný pôrod, za svojho vnuka Nikitu,“ a spomenula ešte aj mnohé ďalšie úmysly.

O dva dni nato, ráno 13. februára 2021, ju posledný raz navštívil kňaz. Dal jej sväté prijímanie a spolu s ňou a s jej dcérou sa pomodlil ruženec. Okolo šiestej večer som sa dozvedela, že moja najstaršia krstná dcéra Ida odišla domov k nebeskému Otcovi. „Anja určite rodí,“ pomyslela som si. O polnoci mi zavolala ona sama. „Už ideme s Emilom domov. Pôrod bol rýchly a bez komplikácií.“ Neskôr som sa dozvedela, že kontrakcie dostala práve vo chvíli, keď Ida odišla do večnosti.

 

Neuzrie smrť…

Ida, ktorá bola kedysi stelesnením robotníkov povolaných do vinice, sa v posledných mesiacoch stala stelesnením evanjeliového starca Simeona (pozri Lk 2, 25 – 35). Podobne ako on, aj ona sa držala prisľúbenia, že nezomrie, kým sa nenarodí dieťa – v tomto prípade náš Emil. Tento prísľub dal jej životu a utrpeniu nový zmysel.

Na pohrebe som na znak vďaky našej rodiny položila na Idinu truhlu Emilovu novorodeneckú fotografiu. Naozaj je to tak, ako to povedal Ježiš: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).

Trinásty február je odvtedy pre obe naše rodiny mimoriadny deň. Sú to nebeské narodeniny mojej krstnej dcéry Idy a pozemské narodeniny môjho synovca Emila, ktorý nás obveseľuje svojimi zlatými vlasmi a radostnou povahou.

 

Iryna Volovytska žije v ukrajinskom Charkove.