Pre dopravu zadarmo
nakúpte ešte za 35,00
Košík. 0,00

Voviesť do bolesti

Ježišov súcit nám ponúka uzdravenie

Páter Gerard McGlone, SJ

Približne pred rokom ma pozvali, aby som sa prihovoril skupine žiakov na druhom stupni na jednej základnej katolíckej škole na Floride. Riaditeľka chcela, aby som s nimi hovoril o tom, aký mali život počas pandémie. Uvedomovala si, že deti v tomto období nesmierne trpeli v dôsledku nedostatku podpory rovesníkov a základných ľudských kontaktov. Viaceré štúdie okrem toho začali naznačovať, že na mladých ľudí majú aj po pandémii vážne negatívne účinky sociálne siete. Preto som veľmi chcel zistiť, ako sa týmto žiakom darí.

Napriek tomu ma však zarazilo, s čím som sa v škole stretol. Hneď mi bolo jasné, že mnohí žiaci sú veľmi znechutení a prežívajú veľkú úzkosť. Keď som vošiel do miestnosti, takmer som to cítil vo vzduchu. Začal som premýšľať, čo môže urobiť rodič, starý rodič alebo učiteľ, ktorý sa potýka s takým množstvom stresu v živote detí, ktoré má rád.

Boli to ťažké časy – pre nás všetkých. Zažili sme pandémiu, ktorá sa vyskytuje „raz za storočie“. Zažili sme aj množstvo povodní, horúčav, požiarov a iných prírodných katastrof, ktoré sa vyskytujú „raz za tisíc rokov“. A boli sme tiež svedkami skľučujúceho nárastu sporov a škandálov v politike i v Cirkvi. Z týchto tragédií sa nespamätávajú len školáci, ale my všetci. Čo teda môžeme urobiť? Ako môžeme pomôcť sebe i svojim blížnym?

 

O čom sa rozprávate?

Ako v mnohých iných situáciách, aj tu platí, že najlepšou odpoveďou je začať pohľadom na Ježiša. Ja osobne rád premýšľam o Ježišovom stretnutí s učeníkmi na ceste do Emáuz (Lk 24, 13 – 25). Tento príbeh všetci dobre poznáme: dvaja učeníci zdrvení udalosťami Veľkého piatku odchádzajú z Jeruzalema. Pozdraví ich cudzinec, ktorým je zmŕtvychvstalý Ježiš, a začne sa s nimi rozprávať.

Najprv si všimnime, čo sa stane, keď sa k nim Ježiš pripojí. Pýta sa: „O čom sa to cestou zhovárate?“ (Lk 24, 17). Znie to ako jednoduchá otázka, no odhaľuje podstatu toho, kto Ježiš je a čo robí. Ježiš ako Emanuel, „Boh s nami“, kráča po našom boku. Kladie nám otázky, pretože nám chce pomôcť rozpoznať a vyjadriť našu bolesť. Nerobí to preto, aby sme ju prežívali znova a znova, ale preto, aby mohol do tejto bolesti vstúpiť spolu s nami a priniesť nám uzdravenie a pokoj.

Potom si všimnime, čo Ježiš nerobí. Nehovorí týmto dvom učeníkom: „Vy to prekonáte.“ Nehovorí: „Všetko bude v poriadku.“ A nepovie im ani: „Ak si myslíte, že ste to mali zlé, dovoľte mi porozprávať vám o tom, čo sa stalo mne!“ Namiesto toho je tu jednoducho pre nich, je jednoducho prítomný. Chce ich len počúvať, keď sa delia o „všetko, čo sa stalo“ (pozri Lk 24, 14). Tým, že Ježiš kladie otázky namiesto toho, aby hneď dával odpovede, nám ukazuje, ako sa môžeme vyrovnať s vlastnými pocitmi smútku a straty. Ukazuje nám tiež, ako sa môžeme postarať jeden o druhého.

Tento príbeh nám pomáha položiť si v tomto Pôstnom období jednoduchú a dôležitú otázku: Čo je tým „Jeruzalemom“, z ktorého odchádzam? Aké sú moje vlastné zničené nádeje a sny? Vo vedeckom výskume zvykneme hovoriť, že človek nemôže niečo zmeniť, ak nevie, čo sa snaží zmeniť. Takže identifikácia nášho „Jeruzalema“ je často prvým krokom k uzdraveniu.

 

Do vetra

Po absolvovaní štúdia psychológie som ako dobrovoľník pracoval na bostonskej linke pomoci pre samovrahov. Môj supervízor mi v tom čase dal cennú lekciu, ktorá nám môže pomôcť lepšie objasniť tento bod.

„Predstav si, ako sa pohybuje plachetnica,“ povedal mi. „Ak chceš, aby sa loď niekam dostala, musíš plávať po vetre, nie proti nemu. Keď ľudia volajú na linku dôvery, sú ochotní rozprávať o svojom smútku alebo trápení len vtedy, ak ich vovedieš do ich bolesti. Nesnaž sa ‚riešiť‘ ich problémy. Jednoducho volajúcemu povedz: ‚Povedzte mi o tom viac; povedzte mi o tom, prečo sa tak cítite.‘ Nechaj ich rozprávať; ty buď len prítomný a počúvaj. Pretože vtedy, keď sa otvárajú a začínajú hovoriť o svojej bolesti, otvárajú sa zároveň i možnosti uzdravenia a nádeje.“

Pre nás to znamená nájsť si každý deň čas na uvedomenie si toho, čo sa deje v našom živote. Znamená to byť prítomný – byť vo svojom vnútri a postaviť sa zoči-voči svojim ťažkým emóciám. Jedným zo spôsobov, ako to urobiť, je každý deň sa na krátky čas pohrúžiť do modlitby – možno na pätnásť až tridsať minút. Predstav si Ježiša, ako stojí pri tebe a otvára okno do tvojej duše. Potom sa cezeň pozri dovnútra. Uvidíš tam svoj vlastný smútok alebo strach. Nesnaž sa nič riešiť, len si dovoľ cítiť všetko to, čo cítiš. Potom si svoje myšlienky a pocity zapíš do denníka. Napíš si aj to, čo si myslíš, že ti Ježiš chcel povedať o tvojej bolesti. Nakoniec si predstav, že toto okno zatváraš.

Ak si každý deň nájdeš čas na otvorenie tohto okna, možno zistíš, že aj ťažké emócie sa stávajú zvládnuteľnejšími. Ak Ježišovi dovolíš, aby s tebou kráčal na ceste z tvojho Jeruzalema, možno zažiješ jeho uzdravujúcu moc. Možno tiež pocítiš, že v tebe rastie pokoj. Časom sa odpoveď na otázku: „Čo je mojím Jeruzalemom?“ stane menej hrozivou a možno aj trochu utešujúcou.

 

Prosím, povedz mi viac

Keď som bol v seminári, mal som možnosť celý jeden semester študovať Knihu Jób. Ako viete, je to príbeh muža, ktorý bol veľmi požehnaný, ale potom nesmierne trpel. No v tom všetkom Jób naďalej kládol Bohu otázky. Z tohto semestra som si odniesol jeden kľúčový poznatok: život môže byť veľmi ťažký, ale Boh nás sprevádza aj v našom utrpení. Nikdy nás neopúšťa.

Počas mojej návštevy spomínanej základnej školy som jednoducho nechal deti hovoriť o tom, čo prežívajú. Nesúdil som ani ich, ani to, čo prežívali; nehovoril som im, že sa to zlepší. Povedal som len: „Prosím, povedzte mi viac.“ A na môj údiv to urobili. Bol to jednoznačne uzdravujúci zážitok – pre nich aj pre mňa. Ukázali mi trpiacu tvár Krista. A aj oni dokázali vo svojej bolesti a smútku – i v bolesti a smútku druhých – vidieť Boha. Keď si navzájom rozprávali svoje zážitky a keď počúvali, ako si rozprávajú o „všetkom, čo sa stalo“, mohli zazrieť Krista. A vidiac Krista videli tvár milosrdenstva a súcitu.

Keď budeme v tomto Pôstnom období vychádzať z vlastného Jeruzalema, dovoľme Vzkriesenému byť s nami a počúvať, čo všetko sa stalo v našom živote. Možno nám v tom pomôže písanie denníka, možno len modlitba a pokojné sedenie alebo azda prechádzka, počas ktorej lepšie pochopíme, čo prežívame. Zároveň rovnakým spôsobom načúvajme a buďme takto prítomní a nápomocní aj pre svoje deti, vnúčatá, manžela alebo priateľku. Buďme si navzájom tvárou Krista – Krista, ktorý nás počúva, Krista, ktorý smúti s nami, a Krista, ktorý nás uzdravuje svojím súcitom a milosrdenstvom.