Univerzálny brat
Svätý Charles de Foucauld a jeho pokorné svedectvo
Ann Bottenhornová
„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16).
Prečítajte si tento verš ešte raz. Píše sa v ňom, že Boh nás tak miloval, že opustil bohatstvo neba a prišiel medzi nás, aby bol naším bratom. Rozhodol sa žiť na odľahlom mieste ako chudobný človek v chudobnej dedine a svoj pozemský život strávil hľadaním a zachraňovaním stratených.
Takúto bratskú lásku koncom 19. storočia hlboko zakúsil francúzsky šľachtic Charles de Foucauld. Po rokoch oddávania sa pôžitkom sa rozhodol prijať Kristovu pokoru a poníženosť. Podobne ako Ježiš, aj on si vybral odľahlý kút zeme, kde mohol byť bratom strateným a opusteným ľuďom, ktorí tam žili. Ako sám povedal, chcel „čo najvernejšie napodobňovať život nášho Pána Ježiša Krista v Nazarete“.
Pojmom „nazaretský život“ Charles de Foucauld označoval približne tridsať rokov, ktoré Ježiš strávil životom a prácou v Nazarete – rokov strávených v skrytosti, chudobe a podriadenosti svojim rodičom. Boli to skryté roky, počas ktorých na tomto mieste prebýval ako známy a sused, priateľ a brat svojich spoluobčanov z dediny. Charles síce uznával, že „nazaretský život môžeme žiť kdekoľvek“, no zistil, že jeho Boh povolal žiť tento život medzi ľuďmi, ktorí našli svoj domov v piesku, vetre a samote saharskej púšte.
Univerzálny brat
Ježišov brat Charles, ako sa sám nazýval, si postavil pustovňu v Béni Abbès v severozápadnom Alžírsku neďaleko marockých hraníc. Prijímal púštnych nomádov rôzneho pôvodu a správal sa k nim ako k bratom a sestrám. „Chcem všetkých obyvateľov – kresťanov, moslimov, židov, neveriacich – privyknúť na to, aby na mňa hľadeli ako na svojho brata, univerzálneho brata… spoľahlivého priateľa, ktorému môžu dôverovať.“ Brat Charles prijímal vo svojej pustovni až sto ľudí denne. Keď mohol, poskytol im jedlo, lieky alebo nocľah. Napísal, že jeho cieľom je „apoštolát… dobroty“. A k tomu dodal: „Keď ma ľudia uvidia, mali by si povedať: ,Ak je tento človek dobrý, musí byť dobré aj jeho náboženstvo…‘ Chcem byť taký dobrý, aby si ľudia povedali: ,Ak je takýto sluha, aký musí byť pán?‘“
Nakoniec jeho túžba priniesť Ježiša „na miesta, kde je najmenej známy, a hľadať… s ním jeho najzabudnutejšie a najopustenejšie ovce“ priviedla brata Charla k Tuaregom v Tamanrassete v južnom Alžírsku. Božiu lásku sa im nesnažil priniesť zbožným kázaním či pravidlami života ani presviedčaním o nesprávnosti ich viery. Snažil sa ich priviesť k Ježišovi postupne – praktizovaním trpezlivej a milosrdnej lásky, ktorú sám zakúsil od Boha.
Brat Charles sa k Tuaregom správal ľudsky, preukazoval im dobro a bol stále radostný. „Vždy sa usmievajte,“ odporúčal, pretože to „ľudí zbližuje, umožňuje im lepšie si porozumieť a [niekedy] rozveselí aj človeka pochmúrnej povahy; to je dobročinnosť.“
Zhýralec vojakom
Ako sa však člen francúzskej šľachty dostal medzi moslimov na Sahare?
Charles sa narodil 15. septembra 1858. Avšak už ako šesťročný osirel. Jeho starý otec z matkinej strany ho vychovával tak, aby mohol pokračovať v rodinnej tradícii – vo vojenskej službe. No podľa životopisca Roberta Ellsberga, ktorý sa zaoberal Foucauldovými spismi, sa Charles viac zaujímal o jedlo a ženy a „frivolné rozptýlenia“. Študoval síce na vojenskej akadémii, vynikal tam však „len frekvenciou svojich oficiálnych pokarhaní“. Oficiálne správy z jazdeckej školy ho opisujú ako „pozoruhodnú osobu… ktorá nemyslí na nič iné okrem zábavy“. Napriek tomu sa Charles nakoniec vydal do boja proti arabským povstalcom v severnej Afrike a preukázal odvahu a odhodlanie, ktoré priniesli česť rodinnému menu.
Krajina a ľudia v saharskej púšti ho však očarili. Vzdal sa teda svojej vojenskej hodnosti a vydal sa na prieskum Maroka, ktoré dovtedy ľudia zo Západu neprebádali. Charles takmer rok cestoval a starostlivo zakresľoval geografiu krajiny. Do Francúzska sa vrátil s dostatočným množstvom informácií na napísanie knihy, ktorá bola v roku 1885 ocenená zlatou medailou Francúzskej geografickej spoločnosti.
Z vojaka sa stáva veriaci muž
Charles sa však nevrátil len s mapami. Na moslimoch si všimol oddanosť modlitbe, ktorá prenikla do hĺbky jeho racionalistického a ateistického srdca. Na Sahare pochopil, že existuje niečo väčšie a skutočnejšie ako pozemské radosti. Púštna samota mu tiež poskytla čas na premýšľanie a na riešenie otázok, ktoré v ňom vyvolávala prázdnota a osamelosť, ktorú ako človek bez rodiny, viery a lásky pociťoval.
Po návrate do Francúzska obnovil väzby so svojou rozvetvenou rodinou. Viera jednej sesternice v ňom čosi prebudila. Keď sa jej začal zdôverovať so svojimi otázkami, navrhla mu, aby sa s nimi obrátil na kňaza.
Charles tiež v prázdnych kostoloch našiel ticho a odpočinok, ktoré si vychutnával na púšti a ktoré boli protipólom hluku a zhonu každodenného života v Paríži. Začal sa často modlievať slovami: „Môj Bože, ak existuješ, daj mi vedieť o svojej existencii.“ Od kňaza, ktorého mu odporučila sesternica, si vyžiadal „súkromné hodiny náboženstva“, ale dostal zamietavú odpoveď. Kňaz ho namiesto toho vyzval, aby sa dobre vyspovedal. Charles si nechal poradiť a skúsenosť úplného a totálneho Božieho odpustenia všetkých jeho minulých pádov spôsobila v jeho srdci radikálne obrátenie.
„Nemôžem inak“
Spolu s vierou prišlo aj jeho povolanie. „Hneď ako som uveril, že Boh existuje, pochopil som, že nemôžem inak, než žiť len pre neho: moje rehoľné povolanie sa datuje od tej istej hodiny, v ktorej som začal žiť z viery,“ vysvetlil. Písal sa rok 1886. Hoci ho viera rýchlo naplnila, rozlišovanie, ako žiť svoje povolanie, trvalo viac než desať rokov. Tri z týchto rokov strávil v Nazarete, kde sa modlil za svoje povolanie. Ďalších sedem strávil ako novic v trapistickom kláštore.
Pred skladaním posledných sľubov svojej sesternici napísal: „Túžim viesť… život, ktorý som letmo zazrel, keď som kráčal ulicami Nazareta, po ktorých kráčali nohy nášho Pána.“ Opustil teda trapistov a vrátil sa do Nazareta, kde pracoval ako vrátnik a sluha v kláštore klarisiek. „Necítil som, že som stvorený na to, aby som kázal ako Ježiš vo svojom verejnom živote,“ povedal, „preto som ho potreboval napodobňovať v jeho skrytom živote.“ Veril, že Boh svojím vtelením neprejavil len pokoru, ale zriekol sa seba samého, aby mohol byť blízko ľuďom.
Duchovný vodca mu napokon poradil prijať kňazskú vysviacku, a tak sa Charles vrátil k trapistom. Charles de Foucald bol vysvätený 9. júna 1901. Mal vtedy štyridsaťtri rokov. Potom sa vrátil do Alžírska. V Béni Abbès začal so službou, ktorú nazýval „službou prítomnosti“ – vyhľadával vždy posledné miesto a snažil sa prostredníctvom modlitby, Eucharistie a adorácie zdieľať bezpodmienečnú Božiu lásku, ktorú sám zažil. Svoju službu vnímal ako „kontemplatívny život… prehlbovaný každodenným kontaktom s ľudskou realitou“.
Z Béni Abbès viedla jeho cesta ku kočovným Tuaregom v Tamanrassete. Brat Charles medzi nimi žil desať rokov ako ich brat. Jedol rovnaké jedlo, nosil rovnaké oblečenie, býval v rovnakých chatrčiach. Zapisoval ich reč a učil ich vyrábať tehly a pliesť. „Všetky tieto veci sú duchovne užitočné, pretože všetko spolu súvisí,“ napísal. Pomaly sa medzi nimi rozvíjalo priateľstvo. Tuaregovia ho dokonca ošetrovali počas ťažkej choroby.
Neustále však bolo cítiť atmosféru násilia a nebezpečenstva. Brat Charles si to uvedomoval a zrejme tušil, že tam nepobudne dlho. Na hodinách vo svojej pustovni mal nápis: „Je čas milovať Boha.“
Život prúdiaci z púšte
Nakoniec rozpory medzi kmeňmi a hnev a odpor voči francúzskej kolonizácii Alžírska prekročili kritickú hranicu. Dňa 1. decembra 1916 vtrhol do pustovne brata Charla v Tamanrassete plieniaci kočovný kmeň, ktorý hľadal zbrane a zásoby. Kočovníci ho držali pod hrozbou použitia zbrane, zatiaľ čo mu vykrádali pustovňu. Keď vojaci z neďalekej francúzskej posádky prišli brata Charla zachrániť, jeden z plieniteľov spanikáril a strelil mu do hlavy. „Charles zomrel,“ napísal hlavný vodca Tuaregov Charlovej sesternici. „Nech sa nad ním Boh zmiluje a nech sa s ním stretneme v raji!“ Smútil za smrťou svojho priateľa a brata: „Prelial som mnoho sĺz… Jeho smrť je pre mňa veľkým zármutkom.“
Brat Charles bol počas celého života plodným autorom. Na srdci mu ležal projekt založenia kongregácie, ktorá by sa venovala „nazaretskému životu“. V čase jeho smrti sa k tomu, čo nazýval Združenie bratov a sestier Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, pripojilo len štyridsaťosem ľudí na celom svete – laikov i zasvätených. A vôbec nik sa nepripojil k jeho spôsobu života na Sahare. O svoje myšlienky sa však delil v listoch, časopisoch a brožúrach. Tieto myšlienky začali v 30. rokoch 20. storočia prvýkrát priťahovať ďalších ľudí. Dnes existuje 21 kongregácií inšpirovaných bratom Charlom a jeho „nazaretský život“ sa v nich snažia napodobňovať tisíce ľudí. Či už žijú spoločne v komunite, alebo individuálne vo svete, ohlasujú evanjelium nielen slovami, ale aj životom pokornej bratskej lásky. Sú dôkazom toho, že láska, ktorú brat Charles rozdával zabudnutým nomádom v odľahlom kúte saharskej púšte, prináša život po celom svete.
Charles de Foucauld bol vyhlásený za svätého 15. mája 2022.
