„Prozreteľnosť vychádza ešte pred slnkom“

Spoliehať sa Pána ako matka Mary Langeová

Laura Lokerová

Tak jasne ako v dnešnej digitálnej ére sme si asi nikdy neuvedomovali tragédie a spoločenské neduhy po celom svete.

Zdrvujúca je už samotná veľkosť ľudského utrpenia – nehovoriac o tom, že naša mainstreamová kultúra a politické prostredie je plné nevraživosti, rozdelenia a nezhôd ohľadom toho, ako sa majú tieto vážne problémy riešiť.

Už to stačí na to, aby si kresťan kládol otázku: „Ako by som mohol nejako pomôcť ja?“

Ako máme prísť na to, čo je našou povinnosťou v trpiacom svete? Ako zistíme, na čo zamerať svoje úsilie? A ako môžeme veriť, že to, čo robíme, bude mať vôbec nejaký vplyv? Pri úvahách a modlitbách ohľadom toho, kam nás Boh volá slúžiť – či už je to útulok pre bezdomovcov, krízové centrum pre nastávajúce matky či miestna školská rada – urobíme dobre, ak sa pozrieme na príklad Božej služobnice matky Mary Langeovej.

Langeová, černošská imigrantka žijúca v Baltimore na začiatku 19. storočia, sa venovala výchove černošských detí. V Spojených štátoch amerických taktiež založila prvý rehoľný rád pre ženy inej ako bielej farby pleti. Pomocou modlitby, vytrvalosti a spoliehania sa na Božiu prozreteľnosť napĺňala potreby miestnej komunity – a zanechala za sebou dielo viery a sociálnej práce, ktoré existuje dodnes.

 

Praktizovanie trpezlivosti a vytrvalosti

Elizabeth Langeová na narodila okolo roku 1784 v Santiagu de Cuba, kde sa jej rodičia usadili po úteku pred revolúciou v ich rodnom Haiti. O Langeovej detstve a dospievaní vieme len to, že jej rodina bola zámožná a Mary sa dostalo dobrého vzdelania. Ako dvadsiatnička opustila Kubu a išla do Spojených štátov amerických. Napokon sa usadila v Baltimore v štáte Maryland.

Na začiatku 19. storočia bol Baltimore domovom najväčšej skupiny slobodných černochov, teda tých, čo neboli otrokmi. Mnohí z nich boli prisťahovalci, no napriek tomu prostredie nebolo voči nim veľmi prívetivé. Hoci boli slobodní, väčšinou nemohli získať rovnaké pracovné príležitosti ako bieli obyvatelia, a tak žili v pomerne veľkej chudobe. Čierne deti nemohli chodiť do štátnych škôl – ba vlastne väčšina bieleho obyvateľstva bola proti tomu, aby sa im dostalo akéhokoľvek vzdelania.

No okrem právnej diskriminácie panovali u bieleho obyvateľstva aj rôzne rasové predsudky, a to aj v rámci Cirkvi. Ľudí inej ako bielej farby pleti niektorí takmer ani nepokladali za ľudí. Langeová dlho cítila volanie k zasvätenému životu, no v tom čase nebola vítaná v žiadnom rehoľnom ráde: čierne ženy jednoducho neprijímali.

Langeová sa napokon usadila v jednej komunite čiernych imigrantov, v ktorej boli mnohí – podobne ako jej rodičia – utečencami z Haiti. Vtedy pochopila, čo je potrebné: neexistovali žiadne štátne či verejné školy pre čierne deti. Langeová teda spolu so svojou priateľkou Marie Magdaleine Balasovou založila školu pre čierne dievčatá priamo u seba doma. Niektoré z dievčat pochádzali, podobne ako sama Langeová, z pomerne zámožných a vzdelaných rodín, iné si nemohli dovoliť zaplatiť žiadne školné. No Langeová a Balasová prijímali všetky dievčatá bez rozdielu.

Toto bola ich odpoveď na miestnu potrebu, hoci ani jedna z nich nevedela, aké ovocie Boh nechá vzísť z týchto ich námah alebo či sa nejako naplní ich túžba zasvätiť Bohu svoj život.

Langeovej príbeh nám pripomína Božiu vernosť a prozreteľnosť, pretože ona a jej spoločníčky verne vytrvali vo svojich povolaniach učiteliek a vychovávateliek miestnych detí. A Boh medzitým konal tiež. Mladý kňaz James Hector Joubert, ktorý slúžil v miestnej komunite imigrantov ako katechéta, zistil, že mnohým jeho žiakom chýba základné vzdelanie potrebné na ďalšie štúdium. Otec Joubert sa dvom spolubratom priznal, že túži založiť rehoľný rád, ktorý by vyučoval černošské dievčatá. Jeho spolubratia mu povedali, že vedia o žene, s ktorou by sa mal zoznámiť – a keď Joubert svoju myšlienku predstavil Langeovej a jej spoločníčkam, tie ju s pokorou a radosťou prijali.

V roku 1828 s podporou baltimorského arcibiskupa Jamesa Whitfielda a pod vedením otca Jouberta Langeová a tri jej spoločníčky – Rose Boegueová, Almaide Maxis Ducheminová a, samozrejme, Balasová – začali svoj noviciát. Všetky štyri 2. júla 1829 zložili sľuby. Stali sa Oblátkami Božej prozreteľnosti – prvou rehoľou v Spojených štátoch amerických pre ženy inej ako bielej farby pleti. Langeová prijala meno Mary (Mária) a stala sa prvou predstavenou rádu.

 

Prekonávanie prekážok s vierou

Dielo matky Langeovej a jej sestier sa nezaobišlo bez protivenstiev. Počas noviciátu ich majiteľ budovy požiadal, aby sa odtiaľ vysťahovali – no ako ženy, ktoré nemohli vlastniť žiadny majetok, nemohli túto situáciu vyriešiť samy. Zoči-voči právnym a finančným prekážkam – nehovoriac o všeobecne nepriateľskom naladení miestnych vo vzťahu k vzdelávaniu černošského obyvateľstva – sa spoliehali na to, že Boh im pre ich novú komunitu zaobstará nový dom.

Otec Joubert sa pripojil k modlitbe sestier za vyriešenie tejto situácie. Dúfal tiež, že sa mu pod vlastným menom podarí vyzbierať dosť prostriedkov na kúpu domu, ktorý by sestry zabezpečil na dlhší čas. Už zakrátko ho skontaktoval jeden starý priateľ. Za rozumnú cenu ponúkol otcovi Joubertovi jeden dom – a ten sa potom na viac než štyridsať rokov stal domovom týchto sestier.

Iné ťažkosti boli bolestnejšie. Otec Joubert, ktorý, ako napísala matka Theresa Willigmanová, „s otcovskou láskou dohliadal na tento kláštor, keď bol ešte v plienkach“, vážne ochorel. A 5. novembra 1846 oblátky smútili nad smrťou svojho dobrodinca a priateľa.

A zatiaľ čo arcibiskup Withfield ich vždy podporoval, jeho nástupca arcibiskup Samuel Eccleston ďalšieho duchovného vodcu kláštoru nevymenoval a dokonca tvrdil, že čierne ženy nemusia byť zasvätené a tento rád by sa mal rozpustiť.

Langeová a jej sestry sa opäť ocitli v ťažkej pozícii a samy sa nedokázali postarať o svoje potreby. Mohli sa len modliť a dôverovať, že ich komunita dostane iného vodcu, ktorý bude ich ako aj ich dielo pastiersky viesť.

A Boh zasiahol. Keďže sestry nemali kňaza, ktorý by im denne slúžil sväté omše, chodievali do dvoch neďalekých farských kostolov, ktoré mali na starosti pátri redemptoristi. Jedným z nich bol aj páter Thaddeus Anwander. Situácia, v ktorej sa sestry ocitli, pohla jeho srdcom. Získal dovolenie svojho predstaveného a vyjednával s odmietavým arcibiskupom. Napokon sa práve on stal novým vodcom oblátok.

 

Spoliehanie na Božiu prozreteľnosť

Samozrejme, matka Langeová a jej sestry znášali ešte aj mnohé iné ťažkosti ako tieto. No zakaždým Boh potvrdzoval svoju vôľu s ich dielom tým, že odstraňoval prekážky, v pravom čase im posielal pomoc a napokon sa vždy postaral o ich potreby.

Niekto by možno čakal, že matka Mary Langeová zaujme počas týchto skúšok asertívnejší postoj – že bude viac na očiach sveta a postaví sa za zotročených ľudí alebo napomenie Cirkev pre rôzne prejavy rasizmu alebo že sama navštívi arcibiskupa Ecclestona a obháji pred ním svoj rehoľný rád.

Všetky tieto činy by boli správne. No matka Mary Langeová si vybrala inú cestu. Veľmi dobre si uvedomovala svoje obmedzenia; mnohé z nich plynuli z doby, v ktorej žila, iné zasa z toho, že bola len jednotlivcom vo svete plnom tragédií a nespravodlivosti. No namiesto toho, aby si zúfala, dôverovala, že Boh jej vydláždi cestu.

Ako to inými slovami o Langeovej živote vyjadrila súčasná oblátka sestra Magdala Marie Gilbertová vo svojej knihy A Woman Used by God (slov. Žena, ktorú použil Boh): „Nechávala to tak, zriekala sa svojho ja a dovoľovala Bohu byť Bohom.“ Prostredníctvom modlitby a viery dovoľovala Bohu konať to, čo ona sama nemohla vykonať.

Dnes Oblátky Božej prozreteľnosti – ktoré naďalej pracujú v Baltimore a v iných oblastiach Spojených štátov amerických – vysvetľujú svoju spiritualitu takto: „Boh sa postaral, stará sa a postará sa.“

Alebo, ako čítame na jednom nápise v kláštore oblátok: „Prozreteľnosť vychádza skôr než slnko.“

 

Čo si vziať z odkazu matky Langeovej

Matka Langeová zomrela 3. februára 1882. V porovnaní s inými svätcami a sväticami Cirkvi o nej vieme pomerne málo a to málo, čo vieme, sa nám o nej dochovalo na základe svedectiev iných ľudí. No hoci by sme z jej z osobných spisov mohli získať veľa, príklad hodný nasledovania ponúkajú aj jej činy.

Je správne, že nás nespravodlivosť a tragédie tohto sveta nenechávajú ľahostajnými. Je dobré, že cítime súcit s tými, ktorí trpia, či už sú to naši susedia alebo ľudia na inom kontinente. Je správne vnímať svoju dôstojnosť a hodnotu, aj keď ju iní spochybňujú. No ten  horúčkovitý pocit bezmocnosti, ktorý v takýchto chvíľach zažívame, môže byť znakom toho, že preceňujeme svoje ľudské sily. Langeová nám pripomína, že keď prijmeme svoje obmedzenia a necháme Bohu viac miesta na to, aby konal on – naučíme sa dôverovať, že nám zabezpečí to, čo potrebujeme na plnenie jeho vôle.

Matka Mary Langeová napriek protivenstvám dôverovala Bohu, že jej pripraví cestu k tomu, čo od nej žiada. A uprostred všemožných ziel doby upierala svoju pozornosť len na jednu vec: aby krok za krokom verne nasledovala Pána. Ovocie, ktoré Boh nechal vzísť z jej námah – a ktoré neustále prináša –, pravdepodobne prevýšilo to, čo si predstavovala.

A z tých niekoľkých slov, ktoré sa nám od nej dochovali, sú azda najdôležitejšie tie, ktoré napísala svojim sestrám:

„Naším jediným prianím je konať Božiu vôľu.“