Neboj sa!

Adventné putovanie zo strachu do nádeje

Očakávanie – Advent je ho plný! Zapaľovanie sviečok na adventnom venci nám pripomína, čo očakávame – Pánov príchod na Vianoce. Tešíme sa na rodinné stretnutia, krásne liturgické slávnosti v kostole a na všetky tie milosti a požehnania, ktoré toto obdobie so sebou prináša. A počas tohto čakania môže rásť naša nádej v Pána a silnieť naša viera.

No niekedy môže byť toto obdobie aj náročné. Namiesto očakávania dobrých vecí, ktoré má Boh pre nás pripravené, môžeme mať strach z choroby alebo nešťastia, ktoré visí vo vzduchu. Môžeme cítiť napätie v rodine alebo smútok z toho, že Vianoce budeme tráviť sami a ďaleko od svojich blízkych. Ba môžeme sa cítiť ďaleko aj od Boha a mať strach opäť sa k nemu vrátiť.

No bez ohľadu na to, ako sa cítime, počas Adventu môžeme zakúšať Božiu dobrotu a lásku. Dokonca aj naše zápasy môžu byť pre Boha príležitosťou na to, aby pôsobil a konal v našom živote. Ježiš chce utíšiť naše obavy a naplniť nás nádejou – pevnou a istou dôverou v jeho prisľúbenia. Chce, aby sme počuli jeho utešujúci hlas: „Neboj sa.“

Otvorme teda oči! Začnime svoje adventné putovanie zo strachu do nádeje. Najskôr pôjdeme so Zachariášom a Alžbetou a potom budeme kráčať spolu s Máriou a Jozefom. V treťom článku sa budeme od pastierov strážiacich svoje stádo i od svätého Juana Diega učiť, ako môžeme skrze Máriu začuť Božie posolstvo.

 

„Neboj sa“

Tieto dve slová tvoria jednu z najčastejšie používaných fráz vo Svätom písme. Od Abraháma až po cirkev v Smyrne Boh opakovane nalieha na svoj ľud, aby sa nebál (Gn 15, 1; Zjv 2, 10). Často hovorí tieto slová človeku, ktorý sa nachádza v nejakej náročnej situácii alebo stretá anjelského posla či jeho samého.

Samozrejme, strach môže byť i darom – vtedy, keď je zdravou reakciou na nebezpečenstvo. No strach nás môže aj ochromovať. Môže zveličovať to, čoho sa bojíme, až tak, že napokon začneme pochybovať, že nám môže alebo chce pomôcť. Strach nás môže dokonca olúpiť o pevný a dôverou naplnený vzťah s Bohom.

Keď nám teda Boh hovorí, že sa nemáme báť, hovorí to preto, lebo radšej chce naplniť naše srdce nádejou. Nádejou, že on koná. Nádejou, že on nás miluje a že náš život je v jeho rukách v bezpečí. Boh chce pre nás urobiť to, čo urobil pre Zachariáša, keď mu sľúbil, že jeho žena Alžbeta mu porodí syna.

 

Pánov verný služobník

Kňaza Zachariáša stretáme v jeruzalemskom chráme. Lukáš hovorí, že on i jeho manželka Alžbeta pochádzali z kňazských rodín, boli už v pokročilom veku a viedli spravodlivý život (Lk 1, 5 – 6). Taktiež sa dozvedáme, že Zachariáš bol vybraný lósom, aby vstúpil do svätyne a priniesol tam kadidlovú obetu – čo bola pocta, aká sa bežnému kňazovi dostala pravdepodobne len raz za život (1, 8). No bez ohľadu na urodzený pôvod tohto páru, ich svätý život a Zachariášovu privilegovanú úlohu ich trápil hlboký žiaľ: nemali deti (1, 7).

Zachariáš pravdepodobne niesol toto bremeno sklamania aj v čase, keď začínal prinášať obetu. Možno cítil i hanbu, ktorú so sebou bezdetnosť v starovekom svete prinášala. Možno on a Alžbeta – a všetci ostatní okolo nich – premýšľali, aký hriech mohli spáchať, že si od Pána vyslúžili tento „trest“. No nech už čakal Zachariáš čokoľvek, pravdepodobne mu nikdy ani len nenapadlo, čo mal Boh v pláne.

 

Posol nádeje

Zachariáš počas modlitby uvidel anjela Gabriela stáť vedľa kadidlového oltára. Predstav si, ako sa musel vydesiť, keď zazrel tohto mocného posla – toho istého anjela, ktorý sa zjavil prorokovi Danielovi (9, 20 – 25). Niet divu, že bol Zachariáš vydesený! Možno sa bál toho, že bude potrestaný za nejaké nevedomé hriechy. No Gabriel Zachariáša pozdravil a odovzdal mu posolstvo plné pokoja: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján“ (Lk 1, 13).

Prostredníctvom Gabriela Božie slová prenikli cez Zachariášove obavy a priniesli slová nádeje do dosiaľ nevypočutých modlitieb tohto páru. Boh vedel o ich sklamaní. Poznal ich strach z toho, že ich modlitby za dieťa zostanú navždy nevypočuté. A vedel, aké silné je pre nich pokušenie pochybovať o Božej vernosti.

Gabriel teda Zachariáša uistil, že Boh na nich nezabudol – on skutočne vypočul ich modlitby. Boh im dá syna, ktorý pripraví Boží ľud na príchod Mesiáša. Po celý ten čas Boh pracoval na tom, aby naplnil túžbu tohto páru v rámci svojho plánu spásy. Zachariáš sa už nemusel báť Božieho súdu alebo toho, že bude sklamaný; Boh sa postaral o oboje. Boh bol týmto manželom verný aj v ich bolesti a neistote – aj vtedy, keď nemohli rozumieť tomu, čo robí.

Gabrielovo nebeské zvestovanie malo Zachariášovi priniesť veľkú radosť a obnoviť jeho dôveru v Pána. No vyžadovalo si to istý čas. Zachariáš neodpovedal s veľkou vierou – aspoň spočiatku určite nie. Namiesto toho pochyboval a vypočúval anjela; namiesto toho, aby dôveroval v Božiu moc, sústredil sa viac na svoju vlastnú neschopnosť. „Podľa čoho to poznám?“ povedal. „Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku“ (Lk 1, 18). Anjel mu povedal, že pre tento nedostatok viery nebude môcť prehovoriť až dovtedy, dokým sa tieto prisľúbenia nenaplnia.

Zachariáš vyšiel zo svätyne ako pokorený muž. Nemohol vysvetliť svoje úžasné stretnutie s Pánom a zostal ticho aj niekoľko ďalších mesiacov. No v tomto tichu Boh Zachariáša učil a menil jeho srdce. A podobným spôsobom môže Boh pôsobiť aj v nás v tichu Adventného obdobia.

 

Načúvanie Pánovi

Ak chceme počuť, ako nám Boh hovorí: „Neboj sa,“ možno sa potrebujeme naučiť stíšiť svoje ústa i srdce. Zachariáš prišiel o schopnosť hovoriť. On inú možnosť nemal a mlčať musel; my sa pre to musíme rozhodnúť. Advent nám ponúka možnosť sadnúť si mlčky pred Pána a načúvať jeho hlasu.

Samozrejme, pri našom hľadaní ticha musíme byť vynaliezaví. Môžeme si nájsť tichú chvíľku doma pri adventnom venci. Môžeme každý deň prísť na svätú omšu alebo vyhľadať kostol s Najsvätejšou sviatosťou. Môžeme si prečítať Písmo v nejakom pokojnom kútiku predtým, než sa zobudí zvyšok rodiny. Tiché miesto možno nájsť kdekoľvek; dôležitou časťou je však aj stíšenie nášho hlasu a mysle.

V týchto okamihoch nám Boh otvára oči, takže začíname vidieť jeho dobrotu. A keď zotrvávame pred jeho tvárou, on nám zapaľuje srdce vďačnosťou. Pri tomto načúvaní si môžeme všimnúť, že naše obavy a starosti z budúcnosti sa začínajú rozplývať. Našu myseľ možno začnú zaplavovať myšlienky plné nádeje do budúcnosti. Možno si dokonca všimneme, že nám Duch pripomína nejaký verš z Písma alebo adventnú pieseň. Týmito a mnohými ďalšími spôsobmi sa nám Boh bude prihovárať a hovoriť nám: „Neboj sa! Ja som s tebou.“ A podobne, ako sa to stalo Zachariášovi a Alžbete, vzrastie aj naša nádej.

Po stretnutí s Gabrielom Zachariáš a Alžbeta zázračne počali – presne tak, ako to prisľúbil anjel. Akú radosť musela prežívať Alžbeta, keď porodila syna. No Zachariáš napriek svojej radosti stále nemohol hovoriť. Jazyk sa mu rozviazal až vtedy, keď poslušný anjelovým slovám napísal: „Ján sa bude volať.“ Zachariášova viera navonok prepukla, keď vyhlásil: „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud“ (Lk 1, 68). Jeho obavy z toho, že ho Boh odsúdil a opustil, nahradila dôvera a nádej, pretože on neopustil svoj ľud.

 

Nádej pre nás

Zachariášovo stretnutie s Pánom môže povzbudiť počas Adventu aj nás. Aj my čakáme na Pána. Posledné roky priniesli rôzne utrpenie a my sa môžeme obávať, že nás čaká podobná budúcnosť. Možno naša nádej oslabla.

Možno sme podobne ako Zachariáš sklamaní alebo prežívame hlboký žiaľ; možno si unavený z čakania na úľavu alebo na vypočutie svojich modlitieb. Možno sa cítiš pritlačený zmätkom a tragédiami, ktoré sa dejú vo svete, a bojíš sa toho, čo nás čaká v budúcnosti. Možno máš dokonca strach z toho, že ťa Boh trestá za tvoje hriechy. No Ježiš sa chce počas tohto Adventu k tebe priblížiť. Chce utíšiť tvoje obavy a naplniť ťa nádejou.

Pán vidí tvoje obavy a sklamania i to, ako ťa môžu priviesť k pochybovaniu o jeho dobrote. No vidí i tvoju vieru a to, ako sa ho čo najlepšie snažíš nasledovať. Nechce, aby si sa ho bál, alebo sa mu vyhýbal. V skutočnosti ťa chce počas tohto Adventného obdobia priviesť ešte bližšie k sebe a naplniť ťa takou dôverou a istotou, akú získal Zachariáš počas svojho deväťmesačného mlčania. Keď nemohol hovoriť, načúval Bohu a začínal chápať jeho cesty a vidieť každý deň znamenia jeho vernosti. Tento dar chce počas tohto Adventu dať Boh aj tebe.

Nasledujúce štyri týždne si vyhraď vo svojom kalendári na ticho, vďaka ktorému budeš môcť počúvať Pána. Prines svoje bremená a obavy a spolu s nimi i horčičné zrnko viery a nádeje. A potom dovoľ tomuto zrnku rásť. Už zakrátko pre strach neostane veľa miesta – a ty na Vianoce privítaš Ježiša so slovami: „Nech je zvelebený Pán! On navštívil a vyslobodil svoj ľud!“