Svätec, ktorý nikam nezapadol

Nezvyčajná cesta svätosti Benedikta Jozefa Labreho

Hagios – toto grécke slovo znamená „oddelený“ alebo „iný“. Zároveň to znamená aj „svätý“. A mohlo by byť vari na označenie svätých nejaké vhodnejšie slovo? Mnohí svätí sú „iní“. Každý z nich sa nejakým spôsobom oddelil od sveta.. Predstav si Františka, ktorý stojí nahý na hlavnom námestí Assisi a sľubuje, že bude žiť v chudobe. Predstav si Jána z Kríža, uväzneného vlastnými spolubratmi za to, že sa pokúšal zreformovať svoj rád. Áno, svätí sú naozaj „oddelení“ pre Pána.

A čo keby bol svätý, ktorý by bol oddelený nielen takýmto spôsobom, ale ktorý by vôbec nezapadol ani do tradičného pohľadu na svätosť? Čo keby nejakého svätého mnohokrát odmietli prijať do viacerých kláštorov? Čo keby bol svätý, ktorý by tak páchol, že aj jeho spovedník by trval na tom, aby si v spovednici držali od seba istý odstup? Čo keby bol svätý, ktorý by posledných trinásť rokov svojho života prežil v handrách ako bezdomovec?

Taký svätý bol a je ním Benedikt Jozef Labre.

 

„Nezostanem v tomto svete“

Labre sa narodil 26. marca 1748 zbožným rodičom v severozápadnom Francúzsku. Bol najstarším z pätnástich detí. Počas dospievania sa veľmi horlivo zaujímal o vieru. To na jednej strane nebolo veľmi prekvapivé – až šiesti jeho ujovia a strýkovia boli kňazi. Jeho záujem o vieru sa však predsa len vyznačoval nezvyčajnou vážnosťou a nekompromisnosťou. Ako sedemročný sa napríklad rozhodol zapierať tak, že trval na tom, aby počas chladných večerov sedel čo možno najďalej od ohňa.

Mladý Benedikt Jozef sa často modlil, prísne postil, veľmi rád miništroval pri svätej omši a dával dobrý príklad vo všetkom, čo robil. Jeho rodičia si boli istí, že sa stane kňazom. Jeho strýko a zároveň krstný otec François-Joseph Labre, ktorý bol kňazom, súhlasil, že si Benedikta vezme k sebe a bude ho učiť.

Benedikt začal u neho čítať kázne autorov zo 17. storočia, ktorí zdôrazňovali potrebu prísneho pokánia a náročnosti dosiahnutia spásy. Benediktovi boli tieto diela po chuti. Zakrátko sa rozhodol, že sa stane trapistickým mníchom. Chcel žiť čo možno najnáročnejší rehoľný život. Strýkovi povedal: „Nezostanem vo svete. Jediné, čo chcem, je ísť do púšte.“ Strýko i rodičia ho od toho odhovárali. Mali obavy, že toto jeho jednostranné upriamenie sa na pokánie a prísne duchovné cvičenia nie je zdravé. No Benedikt bol pevne rozhodnutý, a tak odišiel. Domov sa už nikdy nevrátil.

Tento sen sa však Benediktovi nikdy nepodarilo naplniť. Niekoľkokrát sa pokúsil vstúpiť k trapistom a kartuziánom, no neúspešne. Niektoré kláštory ho hneď odmietli ako príliš mladého alebo – v dôsledku jeho pôstov – príliš slabého. A ak ho niekde aj prijali, už zakrátko sa prejavilo jeho príliš úzkostlivé a perfekcionistické svedomie. Bol dokonca presvedčený, že spáchal hriechy, ktoré nikdy nespáchal. Počas posledného pobytu v istom trapistickom kláštore bol Benedikt taký zdrvený pocitom viny, až sa ostatní mnísi báli o jeho duševné zdravie. Podobne ako aj iní mnísi, aj oni ho napokon požiadali, aby odišiel.

 

Potulujúci sa, no nie stratený

Väčšina mladých mužov by to pochopila po dvoch či troch odmietnutiach, no Benedikt bol iný. Akoby si iný spôsob života ani nedokázal predstaviť. Vlastne tento jeho neflexibilný, rigidný, upätý a zdanlivo nelogický prístup niektorí autori považujú za dôkaz toho, že mal poruchu autistického spektra. Psychológovia často charakterizujú autistických jednotlivcov ako ľudí majúcich rigidné, čiernobiele myslenie, ktoré sa často javí ako príliš jednostranné či úzko zamerané. A presne takýto bol aj Benedikt! Jeho upätosť na minulé hriechy – reálne aj imaginárne – vedie niektorých k domnienke, že trpel i depresiou.

Napokon Benedikt prijal, že nie je povolaný viesť mníšsky život. Neprestal byť však hlboko oddaný modlitbe, chudobe a pokániu. Rozhodol sa teda, že si vytvorí vlastnú cestu. Bude žiť ako mních bez kláštora – ako bezdomovec a večný pútnik.

Od roku 1770 do roku 1776 Benedikt navštevoval jedno pútnické miesto v Európe za druhým, pričom vždy napokon skončil v Ríme. Odhaduje sa, že počas tých rokov prešiel viac než 32 000 kilometrov: zašiel do Assisi, Loreta, Neapola, Provensálska, Auvergne a na mnohé iné miesta. Prešiel dokonca aj náročnú púť do španielskej Compostely. A takmer vždy putoval sám. Ak to nebolo nevyhnutné, s nikým nehovoril. Nikdy nežobral o jedlo a bral si len to, čo mu ľudia sami dali. Ba ešte aj z toho mála, čo mal, rozdával iným. Stále mal na sebe ten istý plášť, dotrhaný trojrohý klobúk a rozpadajúce sa topánky.

Benedikt sa zriedkakedy kúpal a umýval – považoval sa za nehodného takého luxusu –, takže mával často vši a blchy. Tento stav prijal ako úkon pokánia za svoje hriechy i za hriechy sveta. Vždy si bolestne uvedomoval, ako vyzerá a páchne. Keď sa na nejakom svätom mieste pridal k ostatným pútnikom, stál od nich obďaleč, aby ich neobťažoval, a zvonil malým zvončekom, aby ich pred sebou varoval.

 

Neočakávané stretnutie

Toto všetko môžeme považovať za prehnané, no bola to cesta, ktorú si Benedikt vyvolil, a nebolo možné ho presvedčiť, že existujú aj iné možnosti.

No nech už boli Benediktove výstrednosti akékoľvek, Pán si jeho zbožnosť vážil. Veď napriek jeho odpudivému vzhľadu, silnému zápachu a rigidnému správaniu mnohí ľudia prostredníctvom neho stretali Krista.

Napríklad v talianskom meste Fabriano Benedikt utešil mladé dievča, ktoré sa veľmi trápilo pre istú nevyliečiteľnú chorobu. Keď od nej odišiel, dievča sa žiarivo usmievalo. Sestra toho dievčaťa povedala, že sa zdalo, že každé Benediktovo slovo „prináša útechu z neba“.

Inokedy, keď bol Benedikt v Bari, prišlo mu ľúto tamojších väzňov. Začal na ulici spievať Loretánske litánie a miestni ľudia mu dávali almužny – ktoré on vzápätí zaniesol tamojším väzňom.

V meste Moulins istému kňazovi nepadol do oka, pretože mu prekážalo, že sa neustále modlí v jeho kostole. Keďže ho pokladal za fanatika, pokúsil sa ho odtiaľ vyhnať, a to napriek tomu, že tam Benedikt vykonal dva zázraky. Rozmnožil trošku chleba, ktorým nakŕmil dvanásť bezdomovcov, a uzdravil miestneho krajčíra.

Príbehov, ako sú tieto, je nespočetne veľa. Zdá sa, že Benedikt Jozef Labre prinášal Kristovu prítomnosť všade a všetkým, ktorí s ním strávili nejaký čas.

V roku 1777 prišiel Benedikt šiesty raz do Ríma a rozhodol sa tam ostať. Tri roky spával neďaleko Kolosea. Uprostred noci sa chodil modliť krížovú cestu a aj napriek ranám, ktoré sa mu vytvorili na kolenách, kľačal na chladnej, tvrdej zemi. Cez deň chodieval do rôznych kostolov a pokľačiačky alebo postojačky sa celé hodiny modlil – zvyčajne bez pohnutia a často s vystretými rukami.

V Ríme ho poznali všetci. Akoby aj nie? Bolo ťažké nepoznať ho. Názory naňho sa rôznili. Pre jedných bol svätec, pre druhých tulák. Len málokto si myslel, že by mohol byť oboje. Tí, ktorí ho považovali za svätého, ho mali v úcte, a tí, ktorí ho za svätého nepovažovali, ho buď ignorovali, alebo sa mu posmievali a bili ho. Benedikt svojim kritikom a hanobiteľom ďakoval za to, že mu pripomínajú jeho hriechy, a svojim obdivovateľom pripomínal, za akého veľkého hriešnika sa považuje.

 

Bezdomovec ide domov

Benedikt zrejme cítil, že už čoskoro odíde z tohto sveta. V apríli 1783 istému priateľovi povedal: „Modli sa za mňa… Už sa nestretneme.“ Šestnásteho apríla 1783, v stredu Veľkého týždňa, Benedikt zašiel do Kostola Santa Maria ai Monti. Po vypočutí dlhého rozprávania o Kristovom umučení vyšiel von a zosypal sa na schody. Miestny mäsiar priniesol Benedikta do svojho domu. Tam Benedikt zomrel.

Správa o jeho smrti sa rýchlo rozšírila po celom Ríme. Bolo počuť krik ľudí: „Zomrel ten svätec! Svätec zomrel!“ Benediktovo telo ležalo tri dni v kostole. Bol pochovaný na Veľkonočnú nedeľu. Na jeho pohrebe sa zišli také veľké zástupy ľudí, že kvôli udržiavaniu poriadku museli byť privolaní vojaci.

Čoskoro začali kolovať a množiť sa správy o zázračných uzdraveniach. Len tri mesiace po jeho smrti bolo nahlásených 136 uzdravení, pričom mnohé z nich sa stali priamo pri jeho hrobe.

 

Svätec, ktorý nikam nezapadol

Pre rímsky ľud bol Benedikt Jozef Labre svätcom ihneď po svojej smrti, no oficiálne sa ním stal takmer o sto rokov neskôr (1881), keď bol svätorečený. V posledných rokoch sa Labreho popularita rozšírila aj mimo mesta, ktorého si ho „adoptovalo“. Jeho socha napríklad stojí na národnom pútnickom mieste zasvätenom Nepoškvrnenému počatiu vo Washingtone. A za svojho patróna si ho zvolili tri skupiny ľudí, ktorí majú často pocit, že nikam nezapadajú: ľudia s autizmom, ľudia trpiaci nejakou duševnou chorobou a bezdomovci. No Labre by vlastne mohol byť patrónom všetkých, ktorí majú pocit, že nikam nezapadajú.

Predovšetkým nám však hovorí, že svätci sú veľmi rôzni; majú rôzne povolania, sú z rôznych vrstiev a životných stavov. Možnože práve to je to najdôležitejšie ponaučenie: neexistuje nejaká „šablóna“ na svätých. Boh môže použiť kohokoľvek z nás, bez ohľadu na to, za akých „nedokonalých“ alebo „pokazených“ sa považujeme.