Starostlivosť o chudobných a zabudnutých

 Opis posledného súdu

Doteraz sme videli, že Ježiš chce, aby sme sa pripravili na jeho druhý príchod tak, že si zaobstaráme dosť „oleja“ do svojich „lámp“ a naučíme sa prinášať „výnos z jeho investície“. Tak, ako to Ježiš robí veľa ráz aj na iných miestach, aj v týchto podobenstvách používa zaujímavé symboly a farbisté obrazy, ktorých interpretáciu necháva na nás.

 

Už žiadne symboly

No pri svojom poslednom podobenstve Ježiš mení tón (Mt 25, 31 – 46). Hovorí oveľa jednoduchšie a jasnejšie a používa oveľa menej symbolov či analógií. Najskôr hovorí: „Až príde Syn človeka… zasadne na trón svojej slávy“ (Mt 25, 31). Vraví o „tróne slávy“, pod čím všetci chápali sídlo Božieho súdu (pozri Iz 6, 1 – 2; Dan 7, 9 – 10).

Ježiš potom hovorí, že sa pred ním zhromaždia „všetky národy“ (Mt 25, 32). Už tu nie sú symboly desiatich panien či troch sluhov. Budú pred ním stáť všetci. A vtedy ich od seba oddelí podobne, ako oddeľuje pastier „ovce“ od „capov“.

Aký je medzi týmito dvomi skupinami rozdiel? Aj v tom je Ježiš opäť celkom priamočiary: do jeho večného kráľovstva budú prijatí tí, ktorí sa starali o jeho „najmenších bratov“ (Mt 25, 40). Oni dávali jesť hladným, odievali nahých, navštevovali väzňov a prijímali cudzincov. No tí, čo tak nerobili, doň vstúpiť nemôžu.

 

Čo sú zač?

Ježišovo posolstvo je tentoraz jasné: Ježiš očakáva, že jeho učeníci sa budú starať o ľudí, na ktorých svet často zabúda alebo ich ignoruje. Priebeh nášho súdu sa bude odvíjať od toho, ako zaobchádzame s ľuďmi, ktorí sú chudobní a odsunutí na okraj spoločnosti:

• Môžu to byť ľudia hladní a nahí: ľudia žijúci v tieni chudoby a núdze. Môžu to byť tí, okolo ktorých prechádzame na rohoch ulíc alebo tí, čo žijú v štvrtiach, ktorým sa zvykneme vyhýbať. Môžu to byť tí, ktorí spávajú v noci pod mostom a cez deň sa stavajú do radu pri výdajni jedla pre chudobných. No môžu to byť i ľudia, ktorí žijú v útulných domoch, no umierajú od hladu pre nedostatok lásky alebo žíznia po pocite, že ich život má zmysel.
• Môžu to byť cudzinci či pocestní: ľudia, ktorí vyzerajú alebo rozprávajú inak ako my. Môžu to byť ľudia, ktorí prišli do našej krajiny len nedávno a snažia sa nájsť si cestu. No môžu mať hlboké korene aj tu, no predsa môžu hovoriť alebo zmýšľať inak než my. Alebo môžu byť obyvateľmi inej, vzdialenej krajiny, ktorej kultúra je nám cudzia a ktorých máme pokušenie pokladať za menejcenných. Každý, kto „nie je taký ako my“, môže byť takýmto cudzincom, s ktorým máme i tak zaobchádzať ako svojím bratom či sestrou.
• Môžu to byť chorí alebo väzni: ľudia, ktorí prežívajú osamelý a zabudnutý život. Možno sú v opatrovateľských domoch, väzniciach, nemocniciach, záchytných centrách alebo v nejakom inom zariadení, ktoré je mimo nášho sveta a niekedy aj mimo nášho dosahu. Môžu sa pasovať s depresiou alebo nejakou inou duševnou chorobou, ktorá ich izoluje od zvyšku sveta.

Toto sú ľudia, ktorých nás Ježiš volá milovať a zvláštnym spôsobom sa o nich starať.

 

Mne ste to urobili

Toto všetko dáva zmysel. Samozrejme, Ježiš od nás chce, aby sme boli štedrí a milovali svojich blížnych tak, ako on miluje nás. Samozrejme, že chce, aby sme mali aby sme všetkých ľudí veľkoryso prijímali ako svojich blížnych. No v tomto podobenstve je prítomný aj jeden zvrat – zvrat, ktorý musel Ježišových učeníkov prekvapiť. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40; kurzíva pridaná).

Na tieto slová sme už takí zvyknutí, že pri ich počúvaní nám môže unikať, aké sú v skutočnosti úžasné. Ježiš sľubuje, že vždy, keď podáme pomocnú ruku niekomu, kto je pokladaný za jedného „z tých najmenších“, v skutočnosti podávame pomocnú ruku jemu. On je zvláštnym spôsobom prítomný v chorých alebo trpiacich. Takže vždy, keď dávame jedlo hladným, dotýkame sa Ježiša Krista. Vždy, keď navštívime niekoho, kto je osamelý, navštevujeme Pána a Spasiteľa. A vždy, keď s nejakým „cudzincom“ či „pocestným“ zaobchádzame dôstojne a láskavo, správame sa tak k samotnému Božiemu Synovi.

Navyše pritom vôbec nezáleží na tom, čo ten človek urobil alebo neurobil. Nezáleží na tom, koľko má na svedomí hriechov alebo ako veľmi je vzdialený od Boha. Boh si tu nevyberá tých, ktorých by mohol považovať za hodnejších. Správa sa ako Otec, ktorý „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 45). Je tu a čaká, dokým sa o neho v každom zranenom a núdznom človeku nepostará niektorý z jeho učeníkov.

 

„Opustil som svet“

No vidieť Krista v druhom človekovi nie je vždy ľahké. Možno nám s tým pomôže príbeh zo života svätého Františka z Assisi. V roku 1226, keď sa už blížila jeho smrť, František nadiktoval svoj „testament“, ktorým chcel svojich spolubratov povzbudiť, aby čo najplnšie žili svoje sľuby. Začína ho týmito slovami:

„Keď som bol v hriechoch, zdalo sa mi príliš trpké čo i len pozrieť sa na malomocných. Sám Pán ma zaviedol medzi nich a ja som im preukázal milosrdenstvo. Keď som od nich odchádzal, to, čo sa mi zdalo trpké, premenilo sa mi na sladkosť duše a tela. Potom som trochu porozmýšľal a opustil som svet.“

Zo všetkých vecí, ktoré mohol napísať, sa František rozhodol začať svoj príbeh vlastnou skúsenosťou medzi tými najchudobnejšími a najopovrhovanejšími ľuďmi svojej doby: obeťami malomocenstva. Keď chcel povedať, ako mu táto služba zmenila srdce, opísal to ako svoju skúsenosť obrátenia: „Opustil som svet.“

Milosrdenstvo voči malomocným František neprejavoval hneď od samého začiatku. No, slovami jeho najranejšieho životopisca, Tomáša z Celana, František medzi nich šiel, pretože nechcel „ako krivoprísažník porušiť daný sľub vernosti“. Až keď prekonal zhnusenie, ktoré prežíval pri pohľade na týchto chudobných ľudí, objavil radosť z toho, že medzi nimi stretáva Ježiša. A táto radosť nachádzania Pána v spoločnosti chudobných pohla jeho vnútrom a posilňovala ho po zvyšok života. František tam nešiel s očakávaním, že stretne Pána. Ježiš ho však prekvapil – tak ako prekvapí aj nás, keď premôžeme svoje váhanie a podáme pomocnú ruku.

 

Poď, zaujmi svoje dedičstvo!

Toto podobenstvo o ovciach a capoch v nás môže zanechať otázku: „Robím toho dosť?“ Môže nás naplniť obava, či nám ako capom nebude odopretý vstup do kráľovstva. Ježiš však nechce, aby sme žili v strachu z jeho druhého príchodu. Chce, aby sme jeho návrat očakávali s nádejou, radosťou a dôverou. Sľubuje, že ak vložíme svoju vieru do praxe, ak poslúchneme jeho výzvu postarať sa o tých najmenších spomedzi nás, potom nám povie: „Poď, požehnaný môjho Otca, zaujmi kráľovstvo, ktoré je pre teba pripravené od stvorenia sveta“ (porov. Mt 25, 34). On nás naozaj privíta v nebi!

Ježiš nechce, aby sme mali zmätok v tom, ktorá cesta vedie k večnému životu. Keby sme si dokázali zapamätať len tieto tri podobenstvá a keby sme dokázali vykročiť a žiť ich učenie, potom by sme sa nemali čoho báť. Takže…

Chceš byť súčasťou nebeskej „svadobnej hostiny“ (pozri Mt 25, 10)? Uchovávaj si v sebe dosť oleja Ducha Svätého.

Chceš počuť, ako ťa Ježiš nazýva „dobrým a verným sluhom“ (pozri Mt 25, 21)? Potom riskuj a deľ sa o svoju vieru s ľuďmi okolo seba.

Chceš „zaujať kráľovstvo“ (pozri Mt 25, 34), ktoré ti Boh tak veľmi chce dať? Potom so súcitom podávaj pomocnú ruku trpiacim a chudobným v tomto svete.