Premenená adoráciou

To, čo sa stalo v tú noc, som nečakala

Deborah Sullivanová

Stalo sa to uprostred leta 2006. Spolu s manželom sme práve dokončovali stavbu domu, v ktorom dnes žijeme. Práce trvali oveľa dlhšie, ako sme očakávali. Môj manžel, ktorý cez deň pracuje ako stavbár, mohol na našom dome pracovať len po večeroch a cez víkendy – a za pomocníkov mal len mňa a svojich bratov.

Môj manžel je tiež zapojený do ustavičnej eucharistickej adorácie. Je to tak už takmer tridsať rokov – od prvého dňa, ako sa táto adorácia zaviedla v našej farnosti. Svoju „zmenu“ máva každý pondelok od 23:00 do polnoci. Vynechal ju len zriedka. No v pondelok 10. júla 2006 som sa ponúkla, že to vezmem zaňho, aby on mohol viac urobiť na dome. Aj predtým som už párkrát zašla na adoráciu, no nikdy som pritom nemala pocit, že by som na ňu mala chodiť pravidelne. Vlastne som to svojmu manželovi v ten večer ponúkla len preto, lebo som už začínala byť netrpezlivá a chcela som sa do nášho nového domu presťahovať čo najskôr.

Ten obraz tam zostával

Adoračná kaplnka našej farnosti je veľmi malá a jednoduchá. Monštrancia je v nej umiestnená v strede pod klenbou oproti dverám. Ľudia prichádzajúci na adoráciu tu majú na výber dve kľakadlá a tri rady stoličiek. Ja som si vybrala stoličku v poslednom rade. Sadla som si a začala som žuť žuvačku. Keď som sa pozrela na hostiu, odrazu som pocítila, že sa správam veľmi neúctivo. Vybrala som si z úst žuvačku, zabalila som ju do papierika a vložila do peňaženky. „Ty vieš, prečo som tu, Bože,“ povedala som nahlas. „Nebudem ťa klamať. Chcem, aby sme už dokončili ten dom.“ Presunula som sa na jedno z kľakadiel a rozhodla som sa, že sa pomodlím to, čo sa pravidelne modlievam pri svojej rannej modlitbe. Ďakovala som Ježišovi za to, že za nás všetkých zomrel na kríži, a potom som ľutovala svoje hriechy.

A teraz príde tá ťažká časť. Pätnásť rokov predtým som bola na potrate. Už som to vyznala pri svätej spovedi a dostala som aj rozhrešenie, takže som vedela, že mi to je odpustené. No stále som Pánovi hovorila, ako mi to je ľúto. Jednoducho som si nemohla pomôcť; zakaždým, keď som premýšľala o svojej minulosti, tento hriech sa násilne vydral na povrch. Očividne som potrebovala nejaké vnútorné uzdravenie. No keď som sa v tú noc dostala k tej časti mojej modlitby, v ktorej som opäť Pánovi hovorila, ako mi je ľúto, že som šla na potrat, stalo sa čosi zvláštne. Okolo hostie sa vytvorilo čosi ako tieň a zdalo sa, že celá hostia pulzuje ako bijúce srdce. Potom sa na samotnej hostii začal utvárať akýsi obraz. Bol čoraz ostrejší, až kým to nevyzeralo tak, akoby bola do hostie vyrytá kresba detskej tváre so zavretými očami.

Inštinktívne som vedela, že je to tvár môjho bábätka. Otvorilo oči a s úžasom na mňa hľadelo. Potom zvraštilo tváričku a začalo plakať. Nebola som si istá, či to je skutočné, a tak som vstala z kľakadla a presunula som sa najprv naľavo od monštrancie a potom zasa napravo. Postavila som sa na špičky a potom sa úplne prikrčila k zemi. No pred tým, čo som videla, sa nedalo uniknúť. Bez ohľadu na to, na ktorom mieste v kaplnke som bola, ten obraz tam zostával.

„Čo odo mňa chceš?“

Začala som vzlykať a opakovane Bohu hovoriť, ako mi je ľúto, že som šla na potrat. Trvalo to celú hodinu. Neustále som sa pýtala: „Pane, čo odo mňa chceš? Veď mi už bolo odpustené!“ Vtedy prišiel človek, ktorý mal mať hodinku po mne, a tak som sa nejako dala dokopy a odišla som odtiaľ. No ten obraz môjho plačúceho dieťa mi zostal vypálený v mysli. Cestou domov som šoférovala s plačom a stále som sa Boha pýtala: „Čo odo mňa chceš?“

Na polceste som celkom jasne – tak jasne, akoby prichádzal od niekoho, kto sedel vedľa mňa – počula vo svojom srdci hlas. Bol taký silný, že som jednoducho vedela, že sa mi to prihovára Boh. „Nikdy si neprosila o odpustenie svoje dieťa,“ povedal ten hlas. Bola to pravda; vlastne som naozaj nikdy neprosila svoje dieťa o odpustenie toho, čo som spravila. Aj zvyšok cesty domov som preplakala a stále dookola som svojmu dieťaťu hovorila, ako mi je to ľúto. Keď som prišla domov, zobudila som manžela a vyrozprávala som mu, čo sa stalo. Taktiež som sa ho opýtala, či by som si nemohla vziať jeho hodinku aj budúci týždeň. Potrebovala som viac času osamote s Pánom. Potrebovala som vidieť to, čo som celým srdcom vedela, že uvidím.

O týždeň nato sa stalo to isté: opäť som videla tvár svojho dieťatka. No tentoraz sa usmievalo! Dokonca robilo taký ten sací pohyb, aký robia bábätká, keď sú spokojné; potom sa zasa usmievalo. Keď som to uvidela, naplnil ma taký pokoj a radosť ako nikdy predtým. V tej chvíli som Pánovi sľúbila, že budem chodievať na adoráciu každý týždeň.

Nech sa deje, čo sa deje

Na toto uzdravenie som naďabila vďaka tomu, že som urobila niečo, o čom som si myslela, že bude pre mňa prospešné: išla som tam kvôli dokončeniu nášho domu. No to, aká prospešná bude pre mňa tá adorácia, som ani netušila. Nielenže priniesla do môjho srdca pokoj, ale, podľa toho, čo som videla, priniesla pokoj aj môjmu dieťatku.

To všetko sa stalo pred šestnástimi rokmi a ja odvtedy stále každý týždeň chodievam na adoráciu. Je to pre mňa chvíľa, keď si úplne odpočiniem v Pánovi s vedomím, že on ma miluje, nech sa deje, čo sa deje.

Moja cesta k uzdraveniu bola jedinečná – tak ako je jedinečná cesta k uzdraveniu každého z nás. A nehovorím ani to, že som úplne uzdravená. Stále som občas smutná. Stále plačem pri pomyslení na to, kým sa mohlo moje dieťa stať a že jeho príbeh sa skončil skôr, než sa začal. No potom sa presuniem do prítomnej chvíle (chce to cvik) a spomeniem si na adoráciu v tú noc – adoráciu, keď ma Boh uistil, že mi odpustil on a že mi odpustilo i moje dieťa. A keď to robím, cítim Pánovu blízkosť a pokoj, ktorý je ako teplá deka v chladný zimný deň.