Anjel medzi nami

Záhadný cestovateľ a jeho posolstvo nádeje

Patrick Romzek

V roku 1987 sme s mojou manželkou Marilyn mali všetko, čo sme si mohli priať: nádherné manželstvo, zdravého synčeka, ďalšie dieťa na ceste a úspešnú kariéru. Boli sme požehnaní a uvedomovali sme si to.

Potom sa však stalo niečo, čo všetko zmenilo. Dňa 9. júna toho roku sa narodil náš Andrew. Bolo to krásne dieťa s blond vlasmi, guľatou tváričkou a žiarivo modrými očami. Ale od prvého dňa mal aj problémy. Mal ťažkosti s dýchaním, preto ho premiestnili na špeciálne novorodenecké oddelenie. V priebehu niekoľkých nasledujúcich hodín sa naša radosť zmenila na obavy, po ktorých nasledoval strach, ktorý vystriedal žiaľ.

Andrewovi diagnostikovali srdcovú chybu. No to bol len začiatok. Neskôr mu lekári našli ďalšie dve srdcové chyby. Diagnostikovali mu aj Downov syndróm. Obávali sme sa, že dlho nevydrží, a tak sme ho už v nemocnici dali pokrstiť. Modlili sme sa, aby sme mali silu vydržať všetko, čo nás čaká.

 

Záhadný cestujúci

V prvý deň môjho návratu do práce som sa cestou autom do svojej kancelárie modlil bolestný ruženec. Po ceste som míňal stopujúceho mladíka s ostrými črtami tváre. V ruke držal tabuľku s nápisom Sault Ste. Marie. Zdalo sa mi to zvláštne, keďže sa nachádzal na diaľnici vedúcej z východu na západ, asi 600 kilometrov južne od michiganského Sault Ste. Marie. Neexistoval spôsob, ako by sa tam touto cestou mohol dostať. Nikdy predtým som nevzal žiadneho stopára, no cítil som nutkanie zviezť ho. A tak som zastavil.

Po tom, čo si na zadné sedadlo položil batoh a tabuľku s nápisom, povedal mi, že je na ceste za svojím otcom, ktorý chytá ryby v michiganskom Sault Ste. Marie. Začal vo mne rásť akýsi nejasný pocit, ktorý časom prerástol do úžasu. Nášho syna sme pomenovali po svätom Andrejovi, patrónovi rybárov. Uvedomil som si tiež, že Sault Ste. Marie je pomenovaný po Panne Márii a ja som sa modlil ruženec. Začal som premýšľať, či by tento muž nemohol byť nejakým znamením od Boha.

Môj pasažier povedal, že si všimol, že som akýsi rozrušený. Povedal som mu o Andrewovi a o tom, že sa narodil so srdcovou chybou známou ako VSD (ventrikulárny septálny defekt). Ten muž mi povedal, že aj on sa narodil s rovnakým ochorením, ale že sa vyliečil a môže viesť aktívny život. Ubezpečil ma, že môj syn bude v poriadku. Povedal tiež, že sa so svojím otcom bude za nás modliť.

Tak veľmi som sa pohrúžil do rozhovoru, že mi bolo celkom ukradnuté, že som prehliadol výjazd z diaľnice. Asi po tridsiatich minútach som zastavil, aby som ho vysadil. Poďakoval mi a znova ma uistil o svojich modlitbách. Keď som sa rozbiehal, videl som, že už nemá pri sebe tabuľku s cieľom cesty ani batoh – no tie veci neboli ani v mojom aute. Keď som o tom neskôr povedal Marilyn, aj ona sa nad tým čudovala a premýšľala, či stopár nebol znamením od Boha.

 

Dramatický zvrat

Andrewa po mesiaci prepustili z nemocnice a my sme sa prispôsobovali životu s ním doma. Súčasťou toho bolo kŕmenie cez hadičku, neustále sledovanie jeho spánku, sledovanie monitoringu srdca a varovanie návštevníkov, aby sa ho nedotýkali, pretože by preňho mohol byť smrteľný aj celkom obyčajný vírus.

Jedného dňa, o niekoľko mesiacov neskôr, dostal Andrew vysokú horúčku. Odviezli sme ho do miestnej nemocnice, ktorá ho previezla do zdravotného strediska vzdialeného pár desiatok kilometrov. Keď som išiel za sanitkou, prechádzal som okolo miesta, kde som vzal toho stopára. Premýšľal som, či slová povzbudenia mladého muža boli len zbožným želaním.

V zdravotnom centre Andrewovi diagnostikovali ťažký zápal pľúc. Lekári nám rázne povedali, že ho budú liečiť, aby mohli o pár týždňov neskôr vykonať operáciu na otvorenom srdci – čo sa jeho pôvodný lekár zdráhal urobiť.

Keď sme úplne zotaveného Andrewa priviezli na operáciu, Marilyn ho držala v náručí. Báli sme sa, že by sme s ním mohli byť poslednýkrát. Ale keď anestézia prestala účinkovať a Andrew sa zobudil, vyzeral úplne inak. Jeho oči boli plné života; sršali priam elektrizujúcou modrou farbou. Takéto oči som predtým videl len raz – u jediného stopára, ktorého som zviezol. Andrew sa na mňa usmial. Keď zaspával, vyzeral veľmi pokojný.

Operácia bola úspešná. V skutočnosti prebehla lepšie, ako si ktokoľvek vedel predstaviť. Andrew robil rýchle pokroky a keď sa vrátil domov, bol podstatne čulejší. Prvýkrát začal vizuálne skúmať svoje okolie. Rástol a vyvíjal sa ako každé iné dieťa, hoci pomalšie a so všetkými charakteristickými črtami človeka s Downovým syndrómom. Marilyn a ja sme boli veľmi vďační Bohu za to, že sa o nášho syna postaral.

 

Anjel medzi nami

Andrew má teraz tridsaťštyri rokov a žije so mnou a Marilyn. Svojím úsmevom a bezpodmienečnou láskou nám rozjasňuje každý deň. Má nevinnosť, o ktorej vieme, že ju nikdy nestratí. Chýba mu schopnosť alebo vôľa niekomu ublížiť. Nároky spojené s jeho postihnutím sú pre nás neustálou výzvou, no dostávame od neho oveľa viac, ako mu dávame.

Andrew ma napríklad stále inšpiruje k tomu, aby som aktívne pomáhal ľuďom s osobitnými potrebami. Istý čas som trénoval paralympionikov. V práci som založil skupinu na podporu rodičov a opatrovníkov detí so špeciálnymi potrebami. Pôsobil som v správnych radách niekoľkých neziskových organizácií zameraných na osoby so zdravotným postihnutím a pomáham zabezpečovať zavádzanie inklúzie osôb so zdravotným postihnutím do Cirkvi. V priebehu posledných rokov chodím po svete a zakladám akadémie odbornej prípravy pre ľudí so zdravotným postihnutím, aby tak mohli získať pracovné miesta, ktoré im zmenia život.

Od Andrewa sme sa naučili oveľa viac, ako sme ho mohli naučiť my. Naučili sme sa pokore a usilovnej práci. Naučili sme sa, že cesta je dôležitejšia ako cieľ. Naša viera exponenciálne vzrástla a naše manželstvo je silnejšie. Jasnejšie si uvedomujeme, čo je v živote najdôležitejšie. Chápeme bezpodmienečnú lásku, pretože ju môžeme každý deň zažívať. Pochopili sme Ježišove slová na oveľa hlbšej úrovni – najmä jeho výzvu milovať tak, ako miluje on. Naše skúsenosti nás naučili, že nikdy nie sme sami. Boh je s nami na každom kroku a zvlášť v tých najťažších obdobiach života.

Nikdy nezabudneme na tohto posla, ktorý nám dal nádej v čase beznádeje. Len dúfam, že sa s ním raz budem môcť opäť stretnúť a vyjadriť mu našu vďačnosť.