Svetlo v tme

Irena Sendlerová zanechala odkaz lásky

T. J.Burdick

Ľudia sú skvelí v stavaní vecí. Postavili sme všetko – od hradov z lega až po vesmírne lode. No veci aj rozbíjame, ničíme a kazíme. Porušujeme sľuby a ničíme vzťahy, keď naše osobné túžby víťazia nad Ježišovou výzvou, aby sme sa navzájom milovali tak, ako on miluje nás.

A niekedy je rozvrátený i samotný svet. Počas druhej svetovej vojny sa takmer úplne rozbila  štruktúra spoločnosti na celom svete. Škody boli také vážne, že medzi mocnými národmi vypukla vojna. Počas nej sa niektorí politickí vodcovia a vojaci zapísali do dejín svojou statočnosťou a úsilím o obnovu mieru. Objavili sa v nej však aj tisíce ďalších nedocenených hrdinov, ktorých úsilie a skrytá práca priniesli kľúčovú pomoc nevinným obetiam tejto tragédie.

Jednou z nich bola poľská katolícka sociálna pracovníčka, ktorá zachránila tisíce židovských detí pred Hitlerovou armádou. Volala sa Irena Sendlerová.

 

Nepokojný život

Irena Sendlerová sa narodila v roku 1910 vo Varšave. Jej život nebol ideálny. V detstve ochorela a dlho trpela na čierny kašeľ. Aj preto sa jej rodina presťahovala z preplneného mesta do vidieckeho mestečka Otwock v lone prírody. Tam sa síce telesne uzdravila, no jej srdce začala trápiť situácia miestnej židovskej komunity, ktorá trpela v dôsledku finančnej nestability a častých chorôb.

Irena sa aj vďaka svojmu otcovi – lekárovi, ktorý sa vzoprel antisemitom a liečil Židov počas epidémie týfusu – stala priamym svedkom bolesti, ktorú miestni Židia prežívali. Po tom, čo sa nakazil touto smrteľnou chorobou aj Irenin otec a zomrel, prijala blaho Židov za svoje vlastné poslanie. Často hovorila: „Učili ma, že ak vidíš topiť sa človeka, musíš skočiť do vody, aby si ho zachránil, či už plávať vieš, alebo nie.“

V roku 1931 sa Sendlerová vrátila do Varšavy. Jej život nabral ešte nepokojnejší kurz po tom, čo Nemci začali obsadzovať Poľsko. V tom čase už Poliaci vedeli o hrozných zámeroch nacistov. A Irenino srdce napĺňal pocit povinnosti zachrániť utláčaný židovský národ. Hľadala teda spôsob, ako by im mohla pomôcť.

 

Sila, s ktorou treba počítať

Nacistickí okupanti vo Varšave prijali zákony, ktorými Židov izolovali a zabránili im stýkať sa s takzvanou árijskou rasou. Židom tiež zakázali chodiť do synagógy, zúčastňovať sa na verejných diskusiách, ba aj sedieť na mestských lavičkách. Napätie vyvrcholilo, keď nacisti prinútili všetkých Židov presťahovať sa do rozbombardovaného kúta mesta s ošarpanými budovami, minimálnymi prostriedkami a provizórnym múrom tvoriacim hranicu tejto štvrti. V roku 1940 sa toto miesto stalo známym ako varšavské geto a v tej dobe bolo jedným z najjasnejších symbolov toho, že Židia boli považovaní za bezcenných ľudí.

Jedným z pravidelných návštevníkov tejto dystopickej scenérie bola malá, ale tvrdohlavá Irena. Merala len meter päťdesiat a hoci bola pre nedostatok výživnej stravy počas vojny chudá a útla, bola veľmi odhodlaná a vynaliezavá. Študovala sociálnu prácu a krátko po vypuknutí vojny získala magisterský titul. Ako licencovaná (a katolícka) sociálna pracovníčka dostala prístup do varšavského geta, pretože nacisti potrebovali niekoho, kto by kontroloval túto oblasť a dozeral, či sa v nej nešíria infekčné choroby.

Vo vnútri geta sa Irena pustila do práce. Každú voľnú chvíľu venovala spoznávaniu rodín v núdzi. Potom sa vracala na druhú stranu Varšavy a falšovala dokumenty; pre každú osobu, ktorú chcela zachrániť, tvorila i zložité fiktívne príbehy. Zhromažďovala prostriedky od tajnej siete poľských filantropov a vracala sa s čímkoľvek, čo sa jej podarilo prepašovať – s jedlom, vodou, toaletnými potrebami, dokonca aj s Tórou. Jej horlivosť bola taká veľká, že na znak solidarity s tými, ktorým pomáhala, často nosila okolo svojho tenkého ramena pásku s Dávidovou hviezdou.

 

Záchrankyňa detí

S pomocou mnohých ďalších ľudí, ktorí riskovali svoj život, začala Irena zachraňovať deti z geta. Najprv sa sústredila na siroty, ktoré žili samy na ulici, ale keď sa podmienky zhoršili a brutalita nacistov vzrástla, začala oslovovať rodičov a ponúkala im, že ich deti vezme do bezpečia.

Irena využila každú príležitosť, aby deti z geta prepašovala von. Využívala na to dve budovy, ktoré sa nachádzali na hranici medzi getom a druhou stranou Varšavy. Keďže jednou z nich bol kostol, učila katolícke modlitby deti, ktoré boli dosť staré na to, aby si ich zapamätali. Tieto deti potajomky vošli do kostola na židovskej strane a Irena ich nechala vyjsť prednými dverami na „slobodnej“ strane. Od poľských katolíkov dostali deti novú identitu; a každému podozrievavému nemeckému vojakovi dokázali katolícke modlitby predniesť. Mladšie deti schovávala do jutových vriec, veľkých debien na náradie alebo pod hromadou zemiakov a pašovala ich cez hranice geta na slobodu.

Irena si viedla podrobné zoznamy, ktoré obsahovali skutočné mená detí, mená ich rodičov a bydliská rodín, do ktorých boli dočasne umiestnené. Rodinám, kláštorom a sirotincom, ktoré sa detí ujali, dala jasne najavo, že po vojne sa deti majú opäť stretnúť so svojimi rodinami. Aby boli zoznamy v bezpečí, zakopávala ich v nádobách pod jabloňou na dvore svojej priateľky. Jeden z týchto zoznamov ju však takmer stál život.

 

Irenin kríž

Nemci sa dozvedeli o zoznamoch a spojili túto trestnú činnosť s Irenou. Dňa 21. októbra 1943 spala pokojne vo svojom byte s pašovanými deťmi a blízkou priateľkou Jankou Grabowskou v susednej izbe. Všetci sa náhle zobudili na hluk nemeckých vojakov, ktorí búchali na dvere a dožadovali sa vstupu. Irena schmatla zoznam, pribehla do druhej izby a po stolíku ho šuchla svojej priateľke Janke, pretože bola menšia pravdepodobnosť, že budú prehľadávať aj ju. Janka si zastrčila zoznam pod košeľu tesne predtým, ako nemeckí vojaci počas prehliadky bytu začali rozrezávať obliečky na vankúšoch a vytrhávať podlahové dosky. Irenu zatkli, ale na jej potešenie i úľavu Janku neprehľadali.

Irenina úľava však trvala len krátko. Nemilosrdne ju bili a vypočúvali. Pýtali sa jej na jej prácu pre židovskú komunitu. Hoci bola zbitá a dezorientovaná, neprezradila žiadne informácie: žiadne mená, žiadne údaje, žiadne podrobnosti o svojej taktike a ani zmienku o prísne tajnom zozname. Za jej odmietnutie hovoriť ju Nemci odsúdili na smrť zastrelením.

Zbitá a zakrvavená Irena strávila nasledujúce tri týždne len so svojimi najbližšími spoločníkmi – so svojimi myšlienkami a so svojím Bohom. Svätý Pavol napísal: „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21). Aj Irena teraz pochopila, že jej povolaním je viesť život obety. V dokonale uskutočňovanom memento mori sa držala svojho životného hesla: „Len mŕtvi urobili dosť.“

Trinásteho novembra Irena kráčala k stene smrti. V poslednej chvíli však vojaci dostali úplatok od podzemnej siete, ktorú Irena pomáhala vytvoriť. Úplatok bol taký štedrý, že ju oslobodili z pút a nechali ju „ujsť“, pričom ju oficiálne vyhlásili za popravenú.

Sendlerová spolu so svojou organizáciou a podzemnou sieťou zachránila z varšavského geta približne 2 500 detí. A po skončení vojny podrobné zoznamy, ktoré ukryla, využila pri ďalšej neúnavnej práci – spájala deti s ich preživšími príbuznými.

 

Odkaz lásky

Počas nacistickej okupácie Poľska, keď sa nad varšavským getom rozprestieral temný tieň, židovská komunita dvíhala ruky k modlitbe. „Čo budeme jesť?“ pýtali sa Pána. „Čo budeme piť? Čo si oblečieme?“ Irena Sendlerová pomáhala odpovedať na tieto modlitby pašovaním potravín, vody a oblečenia. Stala sa svetlom v ich temnote.

Väčšinu povojnových rokov strávila ako riaditeľka či zástupkyňa riaditeľa v niekoľkých zdravotníckych inštitúciách a neskôr ako učiteľka a knihovníčka. Do dôchodku oficiálne odišla v roku 1983 a posledné roky svojho života strávila prácou pre hnutie Solidarita, ktoré pomáhalo nastoliť dlhodobé sociálne zmeny v prospech poľských robotníkov.

V októbri 2003 poslal pápež Ján Pavol II. Irene osobný list, v ktorom jej poďakoval za úsilie vynaložené počas vojny. Napísal: „Prijmite, prosím, moje srdečné blahoželanie a úctu za Vašu mimoriadne odvážnu činnosť v rokoch okupácie, keď ste – nehľadiac na vlastnú bezpečnosť – zachraňovali mnohé deti pred vyhladovaním a poskytovali humanitárnu pomoc ľuďom, ktorí potrebovali duchovnú a materiálnu podporu.“

Irena Sendlerová zomrela 12. mája 2008. Mala 98 rokov. V posteli mala zastrčený obrázok Božieho milosrdenstva s nápisom „Ježišu, dôverujem ti“.

Odkaz Ireny Sendlerovej je odkazom vrúcnej lásky. Jej vášeň a odvahu vyvažoval pokorný prístup k službe utláčaným, opusteným, chorým a núdznym. Až do svojej smrti si stále kládla otázku, či toho urobila dosť. Irena nám pripomína, že jeden človek môže skutočne zmeniť život iným ľuďom. Zároveň nás núti pýtať sa, čo môžeme urobiť my, aby sme niečo zmenili. A aká je odpoveď? Máme byť svetlom všade tam, kde v našich rodinách, spoločenstvách a komunitách vidíme tmu.