Proste a dostanete!

Tri kľúče, ktoré nám otvárajú Pánovu moc uzdravovať

Mary Healyová

Čo by sa stalo, keby si veľký počet katolíkov a iných kresťanov vzal k srdcu Ježišov pokyn, že majú evanjelium ohlasovať nielen slovami, ale aj mocnými skutkami? Nová evanjelizácia by dostala úplne inú dynamiku! Tým, ktorí chcú prijať túto výzvu, prekladám tri jednoduché kľúče, ktoré im pomôžu otvoriť sa Pánovej uzdravujúcej moci.

 

1. Intimita s Ježišom

Uzdravovanie je jednou z chariziem, ktorými v nás a skrze nás pôsobí Duch Svätý. Čím viac sme spojení s Pánom, tým slobodnejšie môže skrze nás konať. Prvým kľúčom k tomu, aby sme boli nástrojom Pánovej uzdravujúcej moci, je teda mať s ním dôverný vzťah.

Keď si Ježiš vybral dvanástich apoštolov, odhalil tajomstvo každej plodnej služby.

„Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať, s mocou vyháňať zlých duchov“ (Mk 3, 14). Všimnite si, že prvou a najdôležitejšou povinnosťou apoštolov bolo jednoducho „byť s ním“ – „strácať čas“ v Ježišovej prítomnosti, milovať ho a nechať sa ním milovať, učiť sa jeho cestám, dovoliť, aby sa ich srdcia čoraz viac zlaďovali s jeho srdcom. Až následne boli poslaní kázať, uzdravovať a oslobodzovať druhých od zla.

Tento model platil nielen pre apoštolov, ale platí pre všetkých Kristových nasledovníkov. Naša plodnosť plynie z toho, že sme s ním. Ježiš povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Veľa duchovnej neplodnosti a frustrácie v službe pramení z toho, že si myslíme (hoci aj podvedome), že v skutočnosti sme schopní urobiť dosť veľa aj bez neho.

Ako prehlbujeme dôvernosť v našom vzťahu s Ježišom? Tým, že denne čítame jeho slovo, najmä evanjeliá. Že s ním trávime čas v modlitbe, adorujeme ho, ďakujeme mu, rozprávame sa s ním o svojich radostiach i zápasoch. Tým, že sa pripájame k ostatným pri chválach, adorácii a uctievaní Boha (pozri Žalm 33, 1 – 3). Keď ho prijímame v Eucharistii, prijímame ho do svojho srdca. Svoje srdce si udržujeme čisté, lebo rýchlo konáme pokánie, len čo v sebe objavíme hriech, a využívame sviatosť zmierenia.

Keď sa priblížime k Pánovi, stane sa zvláštna vec. Namiesto toho, aby sme sa stávali viac odtrhnutými od tohto sveta alebo zahľadenými do seba, sme poháňaní smerom von. Čím bližšie sme k Ježišovi, tým väčšmi nás napĺňa bezpodmienečná Božia láska a tým väčšmi ju túžime rozdávať strateným a zraneným ľuďom.

 

2. Proste, hľadajte, klopte

Ježiš dal svojim učeníkom niekoľko ohromných prisľúbení, ktoré platia dodnes: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7, 7). „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi“ (Jn 14, 12). „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16, 24). Je jasné, že Boh chce, aby sme v Ježišovom mene prosili o dobré veci.

O čo by sme mali prosiť? Nielen o dar uzdravovania, ale aj o všetky milosti potrebné na jeho účinné používanie. Prosme o jednoduchosť, čistotu srdca a bezhraničnú dôveru v Pána. Pros každý deň o nové vyliatie Ducha Svätého do tvojho života. Pros o svätú odvahu, akú mali prví kresťania. Pros Pána o podiel na jeho srdci, ktoré je plné nekonečného súcitu voči strateným, zraneným, osamelým a chorým ľuďom.

Jednou z najväčších prekážok toho, aby nás Boh použil na uzdravenie, je nedostatok súcitu. Alebo možno len nemáme dosť súcitu na to, aby prekonal náš strach alebo nám dovolil podstúpiť riziko a ponúknuť druhému, že sa zaňho pomodlíme. Spoločenský tlak na to, aby sme si svoju vieru nechali pre seba, je silný a ťažko sa mu odoláva. Na to, aby sme prekročili prah, evanjelizovali a modlili sa s cudzími ľuďmi, je veľmi potrebné vedomé rozhodnutie. Ale keď ho raz urobíš, postupne to bude čoraz ľahšie.

Pred niekoľkými rokmi som sa s touto prekážkou stretla vo svojom vnútri aj ja sama. Sedela som v lietadle, ktoré rolovalo k vzletovej dráhe, keď pilot oznámil, že pre nepriaznivé počasie ešte nebudeme štartovať. No nevrátili sme sa ani k terminálu. Sedela som vtedy vedľa mladej ženy, ktorá pri začutí tohto oznámenia dostala záchvat paniky.

Pomyslela som si: „Chúďatko. Budem sa za ňu modliť.“ Okamžite som v srdci počula Ducha Svätého, ako hovorí: „To nie je dosť dobré.“ Ale nie, chceš povedať, že sa mám modliť s ňou? Nahlas? Trvalo niekoľko minút, kým som nabrala odvahu, ale nakoniec som sa váhavo mladej ženy opýtala, či by chcela, aby som sa s ňou modlila. „Áno!“ odpovedala dychtivo. Položila som jej ruku na plece, v mene Ježiša som prikázala úzkosti a panike, aby od nej odišli, a požiadala som Ducha Svätého, aby ju naplnil svojím pokojom. Takmer okamžite sa začala uvoľňovať a jej panika ustúpila. Povedala mi, že sa jej uľavilo a poďakovala mi. Krátko nato lietadlo vzlietlo.

 

3. „Urobte všetko, čo vám povie“

Najdôležitejším kľúčom k tomu, ako byť Pánovým nástrojom, nám dala osoba, ktorá Pána poznala najlepšie – jeho matka. Keď Mária videla, že dochádza víno, povedala sluhom: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). Keď Ježiš zbadal šesť obrovských kamenných nádob, ktoré stáli neďaleko, povedal sluhom, aby ich naplnili vodou. Musíme si uvedomiť, že z ľudského hľadiska tento pokyn nedával zmysel. Problémom nebol nedostatok vody, ale nedostatok vína. Sluhovia mohli hneď začať reptať alebo to rovno odmietnuť: „Čo je to za smiešny príkaz?“ Naplniť tieto nádoby, z ktorých každá mala sto až stodvadsať litrov, nebola ľahká úloha. Títo sluhovia však na základe Máriiných slov poslúchli Ježiša a naplnili nádoby až po okraj. Ich reakcia je vzorom pohotovej a nadšenej poslušnosti, ktorá Pánovi umožnila urobiť prvý zázrak.

Pán často hovorí ľuďom, aby urobili niečo, čo nedáva zmysel alebo sa javí ako výslovne nemožné. Apoštolom povedal, aby rozdali niekoľko chlebov a rýb tisíckam ľudí. Keď tieto úplne nedostatočné zásoby rozdávali, jedlo sa rozmnožilo (Mt 14, 19). Mužovi s vyschnutou rukou povedal, aby sa pokúsil urobiť presne tú vec, ktorú urobiť nevedel: „Vystri ruku.“ A ruka bola uzdravená (Lk 6, 10). Mužovi, ktorý nemohol chodiť, povedal, aby urobil nemožné: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ (Mt 5, 13). A keď to ten človek urobil, hneď bol uzdravený (Jn 5, 8 – 9).

Takýto druh radikálnej poslušnosti bol v dejinách vzorom aj pre svätých. V Lurdoch v roku 1858 dala Panna Mária mladému dievčaťu menom Bernadeta zdanlivo nezmyselný pokyn: „Choď sa napiť k prameňu a umy sa v ňom.“ Žiadny prameň tam však nebol. Bernadeta sa teda v pokornej poslušnosti zohla, vyhrabala blato zo zeme, natrela si ním tvár a napila sa z neho. Zástup, ktorý ju pozoroval, bol z toho zhrozený, no z miesta, kde Bernadeta vyhrabala blato, zakrátko začal vytekať prameň. A už čoskoro z neho začala hojne prúdiť čistá, svieža voda. Napil sa z nej mladý chlapec a uzdravil sa zo slepoty na jedno oko. Odvtedy sa vďaka vode v Lurdoch uzdravili nespočetné tisíce ľudí.

Ako často do nás Duch Svätý vnáša pocity alebo nám dáva vnuknutia, ktorým sa bránime, pretože sa nám zdajú nezmyselné alebo nie sú úplne v súlade s naším plánom. Na to, aby sme sa stali svedkom Pánovej uzdravujúcej moci, je potrebné počúvať ho, rozhodnúť sa byť mu poslušný, zariskovať a dôverovať, že nás povedie. Väčšina podnetov Ducha Svätého je pritom veľmi jednoduchá: Choď a porozprávaj sa s tamtým človekom. Zavolaj tamtomu človeku. Povedz tomu človeku, že Pán ho miluje a rozumie bolesti, ktorou prechádza. Spýtaj sa tej panej, ktorá sedí tam, či by sa za niečo nechcela pomodliť.

Ježiš nás chce použiť – mňa i teba – ako svoje nástroje na šírenie radostnej zvesti a prinášanie jeho uzdravujúcej moci svetu. Vyzýva nás, aby sme sa k nemu priblížili, prosili ho o to, čo potrebujeme, a vo všetkom ho poslúchali. Takto spolupracujeme s jeho milosťou a mocou. A stávame sa učeníkmi-misionármi, ktorými nás povoláva byť.