Tvoja viera ťa uzdravila

Úloha viery pri uzdravovaní

Mary Healyová

„Tvoja viera ťa uzdravila.“ Nijaký iný Ježišov výrok sa v evanjeliách neobjavuje častejšie ako tento. Je to najtypickejší výrok spojený so zázračnými uzdraveniami. Povedal ho žene s krvotokom (Mt 9, 22), hriešnici, ktorá mu plakala pri nohách (Lk 7, 50), malomocnému, ktorý sa vrátil poďakovať za svoje uzdravenie (Lk 17, 19), a Bartimejovi, ktorý bol slepý (Mk 10, 52). Niečo podobné povedal aj Kanaánčanke, ktorej dcéru trápil zlý duch (Mt 15, 28), a stotníkovi s ochrnutým sluhom (8, 13).

V každom z týchto prípadov Ježiš pripisoval zázračné uzdravenia priamo viere. Čo tým však Ježiš myslel? Ako mohol povedať: „Tvoja viera ťa uzdravila“? Nekladie táto formulácia príliš veľký dôraz na dispozíciu jednotlivca na úkor samotného Pána?

Keď niektorí z nás počujú tieto Ježišove slová, majú možno chuť odpovedať: „Ale, Pane, to nie je celkom presné. Nebola to moja viera, ktorá ma uzdravila. To ty si ma uzdravil.“ Tak ako v mnohých iných prípadoch, brať evanjeliá vážne znamená konfrontovať ich so svojím zaužívaným spôsobom myslenia.

 

Viera prekonáva prekážky

Uvedené evanjeliové texty sú kľúčové na pochopenie toho, čo je viera a ako sa v nej dá rásť. O viere sa bežne uvažuje ako o súhlase s nejakým tvrdením: Verím, že výrok X je pravdivý. Napríklad: „Verím, že Ježiš je schopný uzdraviť chorých.“ Toto je síce správny, ale obmedzený druh viery. Dokonca aj démoni veria v Boha do takejto miery (pozri Jak 2, 19).

Písmo ukazuje, že kresťanská viera je v skutočnosti aktívna a dynamická. Je to osobný vzťah s Pánom, v ktorom sa k nemu približujeme a zverujeme sa mu. Viera preto riskuje, stavia sa dopredu, bojuje proti prekážkam. V evanjeliách tí, ktorí potrebujú uzdravenie, nesedia doma a jednoducho nepredpokladajú, že Ježiš príde a uzdraví ich, ak bude chcieť. Oni (alebo ich blízki) ho aktívne vyhľadávajú. V skutočnosti veľmi často musia ľudia o svoje uzdravenie bojovať.

Napríklad malomocný muž, ktorého príbeh je opísaný v prvej kapitole Markovho evanjelia, sa odvážil osloviť Ježiša na verejnosti napriek riziku, že sa stretne s odporom a pokarhaním zo strany ostatných. Bartimej, slepý žobrák neďaleko Jericha, je ešte odvážnejší. Keď jedného dňa sedí pri ceste a začuje akýsi ruch, zistí, že okolo prechádza Ježiš Nazaretský. A tak začne kričať: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10, 47). Odmieta prijať možnosť, že by mu v stretnutí s Ježišom mohol zabrániť nesúhlas ostatných ľudí, ktorí mu kážu byť ticho. Jeho výkriky uprostred veľkého zástupu sa nakoniec dostanú až do uší Ježiša, ktorý si ho potom zavolá a uzdraví ho (10, 46 – 52).

 

Vypožičaná viera

Štyria priatelia ochrnutého muža sú rozhodnutí priviesť svojho priateľa k zázračnému rabínovi z Nazareta (Mk 2, 1 – 12). Keď sa nemôžu dostať cez zhromaždený zástup, vynesú bezmocného priateľa na strechu a rozoberú ju. Evanjelium hovorí, že keď Ježiš videl ich vieru, odpustil mužovi hriechy a potom ho uzdravil.

Viera je spoločenská vec. Nie je to čisto individuálna záležitosť, ale niečo, čo patrí Kristovmu telu. Ak mi chýba viera v uzdravenie, môžem si ju požičať od ostatných okolo seba a požiadať ich, aby sa za mňa s vierou modlili. Vždy, keď sa veriaci ľudia zhromaždia v Ježišovom mene, ich viera sa nielen sčítava, ale aj znásobuje; viera každého z nich prebúdza vieru ostatných.

 

Húževnatá viera

Keď žena s dcérou posadnutou zlým duchom prosila Ježiša o pomoc, stretla sa s ešte väčšou výzvou: Ježiš ju ignoroval (Mt 15, 21 – 28). Koľkí z nás, ktorí sa modlíme za uzdravenie, sa niekedy cítime rovnako? Máme pocit, akoby naše modlitby narážali na múr. Táto žena sa však nenechala odradiť. Stále volala tak vytrvalo, že učeníci toho už mali plné zuby a prosili Ježiša, aby ju poslal preč. Nakoniec jej odpovedal, no odpoveď, ktorú jej dal, bola odmietavá.

Ona však trvala na svojom. A Ježiš ju opäť odmietol. Ako ľahko v tej chvíli mohla v hlbokom znechutení cúvnuť a usúdiť, že to určite nie je Pánova vôľa, aby oslobodil jej milovanú dcéru z démonického útlaku. Ale táto žena jednoducho neprijala odmietnutie. Bola odvážna, pohotová. A bola pokorná. Nezakladala si na svojej vlastnej hodnote a povedala: „Aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov“ (Mt 15, 27). Spoliehala sa len na Ježišovu dobrotu a moc, že jej dcéru oslobodí. A Ježiš uznal, že takúto vieru nemôže ignorovať!

 

Keď modlitba nie je vypočutá

Ak sa modlíme s vierou, ako máme reagovať, keď sa zdá, že naše modlitby za uzdravenie, či už za nás alebo za niekoho iného, nemajú žiadny účinok? To, ako máme vtedy reagovať, nás učia evanjeliá. Ježišovo podobenstvo o nespravodlivom sudcovi výslovne zavrhuje predstavu, že by sme mali prestať prosiť, ak naše modlitby nie sú vypočuté (Lk 18, 1 – 8).

Ježiš by sotva mohol použiť jasnejší príklad: Boha prirovnáva k nespravodlivému sudcovi! Ak ani tento skorumpovaný úradník, ktorému nezáleží ani na spravodlivosti, ani na ľudskom utrpení, nedokáže odolať ustavičnému obťažovaniu, o čo skôr Boh, ktorý je spravodlivosť sama a je plný súcitu, odpovie na prosby tých, ktorí k nemu ustavične volajú?!

Často som počula ľudí hovoriť: „Nechcem obťažovať Boha. Viem, že má dôležitejšie veci na starosti.“ No ak vyššie uvedené úryvky evanjelia niečo nesporne ukazujú, tak to, že Boh chce byť obťažovaný. Ježiš nás vyzýva, aby sme boli vo svojich modlitbách vytrvalí a neúnavní. Boh je nekonečný a láska a milosť, ktoré túži rozdávať svojim deťom, nemajú hraníc. Stačí prosiť. „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?!“ (Rim 8, 32).

Taktiež platí, že ak vytrváme v modlitbe, Pán postupne začne konať v našom srdci. Niekedy zmení naše túžby tak, aby sa viac zhodovali s jeho túžbami. Časom nás dokonca môže viesť k tomu, aby sme sa modlili iným spôsobom.

Keď som sa napríklad modlila za uzdravenie svojich unavených očí a silnej migrény, ktorou som trpela, Pán ma viedol k tomu, aby som pochopila, že potrebujem hlbšie uzdravenie. Viedol ma k tomu, aby som zmenila svoj životný štýl a spôsob myslenia: menej stresu, viac uvoľnenia, viac dôvery. Začal som si tiež uvedomovať, ako veľmi potrebujem akési vnútorné otvorenie očí, aby som „videla, čo robí Otec“ (Jn 5, 19) – aby som rozoznávala, ako Boh koná, a konala v súlade s tým. To všetko je súčasťou odpovede na moju modlitbu za telesné uzdravenie. Hoci ešte občas mávam migrény, uzdravenia, ktoré som dostala, nesmierne presahujú to, čo som pôvodne očakávala.

Aj keď sa zdá, že odpoveď na našu modlitbu neprichádza, Pán môže uskutočňovať obrovské, hoci neviditeľné zmeny. Často sa vyskytujú skryté duchovné alebo psychické prekážky, ktoré treba prekonať. Keď vytrváme v modlitbe, Pán ich môže postupne odstraňovať. Nikdy by sme nemali podľahnúť duchu beznádeje, ale radšej by sme sa mali v súlade s Pavlovou radou „bez prestania modliť a pri všetkom vzdávať vďaky“ (porov. 1 Sol 5, 17 – 18).

 

Viera ako spôsob poznania

Ako sa teda môžeme s veľkou vierou modliť za uzdravenie? Častou chybou je, že sa snažíme „vypestovať“ si vieru, robiť akúsi mentálnu gymnastiku, aby sme sa prinútili uveriť, že uzdravenie nastane. Tým sa však viera mení na akúsi ľudskú prácu. Ľudia, ktorí takto uvažujú, sú niekedy šokovaní a rozčarovaní, keď uzdravenie, za ktoré sa modlili, nenastane. V skutočnosti je viera Božím darom, ktorý ochotne prijímame. Je to vzťah dôvery a odovzdania sa Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Nemožno si ju vyčarovať. Viera skôr rastie, keď hlbšie chápeme, kto je Boh a kto sme my v ňom.

Kresťania majú kráčať s dôverou v autoritu, ktorú dostali. Sme dedičmi kráľovstva. Pán nám dal účasť na svojej kráľovskej vláde (pozri KKC 1546). Každý z nás má účasť na Kristovom poslaní ničenia kráľovstva temnoty a sprítomňovania Božieho kráľovstva všade tam, kde sa nachádzame. Robíme to mnohými spôsobmi: pokornou službou, obetovaním života za druhých, zdieľaním Božieho slova pri každej príležitosti, vedením svätého života v úzkom spoločenstve s Pánom, vďaka ktorému môžeme vydávať Kristovu vôňu, i bojom proti chorobám a každej forme útlaku prostredníctvom viery a modlitby.

Viera je spôsob poznania. Čím viac poznáme Krista – jeho absolútnu vládu nad celým vesmírom, jeho víťazstvo nad hriechom a smrťou, ktoré dosiahol na kríži, jeho bezpodmienečnú lásku ku každému človeku –, tým viac viery máme. Táto viera nám umožňuje v modlitbe sa stavať proti chorobám a slabostiam s autoritou plnou istoty a dôvery. Túto autoritu nám chce Pán dať – a my ju môžeme mať – vždy, keď sa modlíme za uzdravenie.