Jednému z týchto mojich „najmenších“ bratov

Dar sociálnej náuky Cirkvi

Diakon Greg Kandra

Čo je to sociálna náuka Cirkvi? Na prvé počutie to znie ako téma eseje, ktorú by vám na cirkevnej škole dala za trest napísať učiteľka.

No neunáhlite sa! Je to čosi oveľa zaujímavejšie, než si myslíte. Vlastne je to čosi, čo ste už pravdepodobne aj začali uvádzať do praxe. Ak vám triedna učiteľka takú esej naozaj niekedy napísať dala, tak to urobila preto, lebo vedela, aké dôležité je pochopiť, čo o tejto téme učí Cirkev. Pretože väčšmi tomu rozumieme, tým väčšmi nás to inšpiruje k vynachádzavosti pri pomáhaní tým, ktorí to potrebujú.

Učenie Cirkvi o otázkach spravodlivosti, férovosti a ľudskej dôstojnosti je jedným z jej najdôležitejších pilierov – a jedným z jej veľkých darov celému svetu. Americkí katolícki biskupi v tomto smere uvádzajú, že „sociálne učenie Cirkvi je ústredným a základným prvkom našej viery“. Katechizmus Katolíckej cirkvi to výstižne vyjadruje slovami: „Aby sme v pravde prijímali Kristovo telo a jeho krv obetované za nás, musíme spoznať Krista v tých najchudobnejších, jeho bratoch“ (1397).

No na zhrnutie podstaty sociálneho učenia Cirkvi stačí táto jediná veta: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

Je to také jednoduché – a také náročné.

 

Biblický imperatív

O sociálnej náuke Cirkvi zvykneme uvažovať ako o niečom relatívne novom, ako o niečom, čo vzniklo, keď v roku 1891 pápež Lev XIII. sformuloval toto učenie vo svojej prelomovej encyklike Rerum novarum. Počiatky tejto náuky však siahajú oveľa ďalej. Americkí biskupi zdôrazňujú:

„Jej korene siahajú k židovským prorokom, ktorí ohlasovali zvláštnu Božiu lásku voči chudobným a vyzývali Boží ľud napĺňať zmluvu lásky a spravodlivosti. Je to učenie založené na živote a slovách Ježiša Krista, ktorý prišiel ,hlásať evanjelium chudobným… zajatým oznámiť, že budú prepustení… a slepým, že budú vidieť‘ (Lk 4, 18 – 19) a ktorý sa stotožnil s ,najmenšími‘, hladnými a cudzincami (Mt 25, 45). Katolícke sociálne učenie je postavené na záväzku voči chudobným.“

Toto všetko nájdete podrobnejšie vysvetlené v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi (2004), ktoré vyšlo počas pontifikátu svätého Jána Pavla II. A skutočne, tento pápež sám v roku 1999 zhrnul katolícku sociálnu náuku konštatovaním, že základ sociálnej spravodlivosti „spočíva na troch základných kameňoch, ktorými sú: ľudská dôstojnosť, solidarita a subsidiarita“ (Ecclesia in America 55).

Existuje jednoduchší spôsob, ako to všetko pochopiť? Myslím, že áno. A netreba chodiť ďaleko.

 

Sústredné kruhy

Pred niekoľkými rokmi – stalo sa po 11. septembri 2001 – nám o tom, ako sa čo najlepšie pripraviť na núdzové situácie, prišiel prednášať člen miestneho policajného okrsku. Požiadal nás, aby sme o svojich oblastiach zodpovednosti premýšľali ako o sústredných kruhoch. „Najprv,“ povedal, „je tu najmenší kruh. Tým je vaša najbližšia rodina, ľudia vo vašom dome. Uistite sa, že vaša najbližšia rodina je v bezpečí. Potom prejdite do ďalšieho kruhu, hneď za ním. Skontrolujte svojich susedov. Potom rozšírte kruh a pozrite sa na ľudí mimo vášho susedstva. Vašou prioritou však musí byť ten najmenší okruh, teda tí, ktorí sú vám najbližší. Jeden človek alebo jedna rodina.“

Myslím si, že tento model nám môže pomôcť aj pri skúmaní sociálnej náuky Cirkvi. I ona sa začína osobou, len jednou jedinou dušou, a potom sa rozširuje na spoločenstvo a nakoniec zahŕňa celý svet. Rozmeňme si to teda na drobné.

1. Ctiť si dôstojnosť každého človeka. To by nás asi nemalo prekvapiť. Každý katolík vie jednu vec: na živote záleží. Vážte si ho. Prijmite ho. Ceňte si ho. Bojujte zaň od počatia až po prirodzenú smrť. Americkí biskupi k tomu dodávajú: „Veríme, že každý človek je vzácny, že ľudia sú dôležitejší ako veci a že meradlom každej inštitúcie je to, či ohrozuje alebo posilňuje život a dôstojnosť ľudskej osoby.“

Z tejto hlavnej myšlienky vychádza naša úcta k chudobným a zraniteľným, naša starostlivosť o práva a dôstojnosť robotníkov, náš súcit s chudobnými a marginalizovanými. Veríme tomu do špiku kostí: každý človek, bez ohľadu na postavenie, je stvorený na Boží obraz a podobu – či už je to predavač v supermarkete, alebo bezdomovec na ulici.

To tiež znamená, že sme jeden za druhého zodpovední. Každý z nás si uvedomuje: áno, naozaj som strážcom svojho brata. Spomeňte si na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Začína sa tým, že sa Ježiša ktosi opýta: „Kto je môj blížny?“, a končí sa tým, že Ježiš dáva poslucháčom úlohu: „Teraz choďte a robte podobne“ (porov. Lk 10, 29 – 37). Sme povolaní „robiť podobne“ tým, ktorí to potrebujú. Alebo – ak si prepožičiame slová z piesne z muzikálu High School Musical – sme na jednej lodi!

2. Ctiť si svoju rodinu a komunitu. Manželstvo a rodina sú hlavné inštitúcie, ktoré treba podporovať, posilňovať a povzbudzovať. To isté platí aj o miestnych spoločenstvách. Tento prístup je vlastne súčasťou princípu subsidiarity. Ten hovorí, že rozhodnutia týkajúce sa starostlivosti o druhého sa najlepšie riešia na najnižšej možnej úrovni, najbližšie k ľuďom, ktorých sa tieto rozhodnutia týkajú. To znamená, že „nadradená spoločnosť nemá zasahovať do vnútorného života podradenej spoločnosti“ (KKC 1883). To by nás napokon malo doviesť k pochopeniu nášho miesta vo svete – ktoré koniec koncov spočíva vo vzájomnom prepojení.

Krásny príklad tejto zásady som videl pred niekoľkými rokmi. Išiel som z práce domov metrom. Zastavil som sa ešte v miestnej pekárni, kde som si vzal tucet bagiet. Priamo na stanici metra čakal postarší bezdomovec, ktorý hrkal kartónovým pohárom a prosil o nejaké drobné. Ponúkol som mu jednu zo svojich bagiet. Ochotne ju prijal, poďakoval mi a potom sa stratil medzi ľuďmi na nástupišti. Keď mi prišiel vlak a ja som sa chystal nastúpiť, pozrel som sa, kam odišiel. Zbadal som ho na konci nástupišťa. Práve rozlomil svoju bagetu a polovicu podal inému mužovi, ktorý sedel na zemi.

Neopísateľne ma to dojalo: muž, ktorý nemal takmer nič, dal polovicu z toho, čo mal, niekomu, kto mal toho ešte menej. To bola starosť o spoločné dobro – v rámci jedného malého spoločenstva dvoch hladných bezdomovcov žijúcich na stanici metra. V tomto prípade sa ukázalo ešte aj čosi iné, čosi, čo je pre katolícku sociálnu náuku taktiež veľmi dôležité. Tak sa dostávame k ďalšiemu bodu.

3. Vyjadrenie solidarity. Všetci sme jedna veľká rodina a pre spoločné dobro musíme spolupracovať. Pred dvomi rokmi pápež František na generálnej audiencii povedal, že princíp solidarity je v súčasnosti potrebnejší viac než kedykoľvek predtým, keďže pandémia zvýraznila to, ako sa navzájom potrebujeme. „Aby sme z tejto krízy vyšli lepší, než sme boli predtým,“ povedal, „musíme to urobiť spoločne; spoločne, nie sami… Buď to urobíme spoločne, alebo sa nám to nepodarí“ (Generálna audiencia, 2. septembra 2020).

Pápež tiež vysvetlil, že solidarita presahuje rámec pomoci druhým. Je to otázka spravodlivosti, ktorá si vyžaduje, aby sme sa zaujímali o podmienky, v ktorých sú mnohí ľudia nútení žiť. Znamená to tiež, že sa musíme starať o zem a rešpektovať ju, pretože ona je náš „spoločný domov, ktorý nám zveril Boh“ (Laudato si’ 232).

 

Milujte sa navzájom

Ako toto všetko ovplyvňuje nás katolíkov a aký dopad to má na náš život? Nemôžeme jednoducho ísť na svätú omšu, hodiť peniaze do košíka a považovať túto svoju úlohu za splnenú?

No… vlastne ani nie. Kľúčová časť sociálnej náuky Cirkvi sa nachádza priamo v jej názve: je sociálna. Prostredníctvom svojho krstu sme dostali povolanie byť nielen ľuďmi viery a pevného presvedčenia, ale aj ľuďmi aktívne pôsobiacimi vo svete. Máme sa angažovať v súženiach a zápasoch ľudí okolo nás a zároveň takto žiť podľa Kristovho vzoru.

Evanjeliá totiž opakovane ukazujú, že Ježiš nebol len učiteľom alebo mužom modlitby. Bol i mužom činu. Putoval, uzdravoval, dotýkal sa, žehnal; tíšil búrky a vyháňal démonov i peňazomencov. Angažoval sa vo svete. A venoval sa najmä ľuďom na okraji spoločnosti – chudobným, chorým, vylúčeným, opovrhovaným. Staral sa o najmenšie a najslabšie Božie deti – a ako čítame v Matúšovom evanjeliu, s nimi sa i najväčšmi stotožnil. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“

Princípy sociálnej náuky Cirkvi sú votkané priamo do evanjelií, do Kristovho učenia a do samotnej štruktúry našej viery. Nie sú čímsi voliteľným. Ani nemôžu byť, lebo tieto princípy možno v konečnom dôsledku zhrnúť do jedného jednoduchého slova: láska. Pápež Benedikt XVI. to vyjadril takto: „Láska je jadrom sociálnej náuky Cirkvi“ (Caritas in veritate 2).

To nás privádza naspäť k triednej učiteľke z úvodu tohto článku. Mojou triednou učiteľkou bola rehoľná sestra menom Margaret. Občas sme si mohli všimnúť, že na tabuli je jej písmom napísaná veta: „Boh je láska.“ Toto tajomstvo sa pred nami skrývalo po celý čas, hoci sme ho mali na očiach. To je skutočné jadro sociálneho učenia Cirkvi – a tiež jadro nášho kresťanského života.

Láska. K zraniteľným, vylúčeným, zabudnutým. Koniec hodiny.

 

Citáty amerických biskupov pochádzajú z dokumentu Sharing Catholic Social Teaching: Challenges and Directions z roku 1998, ktorý je v angličtine k dispozícii na stránke usccb.org.