Nikdy ťa neopustím

Moja cesta s verným Bohom
Louise Carsonová

Katolíčkou som od malička a vždy som hlboko prežívala duchovný život. Modlila som sa každý deň a dennodenne som sa zúčastňovala na svätej omši. Pár rokov po strednej škole som stretla Eda a vydala som sa za neho. Prežili sme spolu nádherný život a vychovali sme spolu tri deti: jednu dcéru a dvoch synov. Po čase som si však začala klásť otázku, prečo chodím do kostola, keď jediné, na čom mi tam záleží, je to, aby moje deti nevyrušovali ostatných ľudí. Spomínam si, ako som sa sama seba pýtala: „Čo to robím? Mám milovať Boha, a pritom ho ani nepoznám!“ A tak som sa rozhodla, že budem milovať Boha.

 

„Volám ťa po mene“

Krátko nato som sa dozvedela o víkendovej duchovnej obnove pre ženy. Prihlásila som sa a vyrazila som do exercičného domu.

Prednášky ma hlboko dojali. „Viete, že Boh vás práve teraz úplne miluje?“ spýtal sa nás prednášateľ. „Nebude ťa milovať menej, ak sa budeš správať zle alebo ak o ňom budeš pochybovať. Nebude ťa milovať viac, ak mu budeš poslušná. Nemôžeš si zaslúžiť viac jeho lásky. Miluje ťa práve teraz, takú, aká si.“

Keď som začula tieto slová, vo svojom vnútri som pocítila, že Ježiš naozaj nie je len v nebi, ale je tu. So mnou. Práve tu a teraz. Nebolo to niečo, na čo som len prišla svojím uvažovaním, ale bolo to čosi, čo som cítila hlboko vo svojej duši!

Nasledujúci deň som sa zobudila skoro ráno a začula som vo svojom vnútri hlas: „Volám ťa po mene, Louise.“ Zamierila som do kaplnky a začala som sa modliť: „Tu som, Pane, prišla som plniť tvoju vôľu.“ V tej chvíli som si uvedomila, že Boh chce, aby som sa mu odovzdala. „Áno, Pane,“ odpovedala som. „Dôverujem ti. Viem, že o čokoľvek ma požiadaš, budeš so mnou.“ Láska, ktorú som v tej chvíli pocítila, zmenila celý môj život. Bola som ochotná urobiť pre neho čokoľvek.

 

Viera vyskúšaná a preverená

Keď som sa vrátila domov, mala som pocit, že som na medových týždňoch s Ježišom. Mala som neuhasiteľnú túžbu čítať Písmo a tráviť čas v modlitbe.

Nakoniec sa „medové týždne“ skončili, no modlitbe a Písmu som zostala verná. Môj bežný život sa nejaký čas odvíjal pomerne dobre, no neskôr začala mať naša dcéra Emily problémy so správaním. Keď mala štrnásť rokov, utiekla na päť dní z domu a odvtedy sa to len zhoršovalo. Hneď v prvom ročníku strednej školy otehotnela. Snažila som sa napriek tomu všetkému dôverovať Pánovi. Nebolo to ľahké, ale naozaj som verila, že Boh moju dcéru miluje a že ju neopustí.

Emily sa tešila, že čaká dieťa svojho priateľa. Snažili sme sa ju podporiť, ale ona nás stále odháňala. Priepasť medzi nami sa zväčšovala a napätie doma už nemohlo byť väčšie. Nakoniec sme sa spoločne dohodli, že Emily zostane v domove pre tehotné mladé ženy, ktorý vedú Milosrdné sestry. Žila tam päť mesiacov a potom sa na posledných pár týždňov tehotenstva presťahovala do domu pre slobodné mamičky.

 

Viera vo „veci, ktoré nevidíme“

Mala som problém vidieť svetlo na konci tunela. Preto som sa obrátila na Božie slovo: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1). Inými slovami, je to istota, že to, v čo dúfame, na nás čaká, aj keď to ešte nevidíme priamo pred sebou. Musela som dúfať, že Boh sa stará o každého z nás. Musela som veriť, že z tejto okolnosti vzíde dobro, bez ohľadu na to, aké pochmúrne sa mi to všetko zdalo.

To dobré, čo z toho vzišlo, bol Brandon, Emilin syn a môj vnuk.

Keď mal Brandon asi štyri mesiace, prišli k nám s Emily bývať. Spoločné bývanie si vyžadovalo veľa práce, pretože sme s Edom vychovávali Emily, kým ona vychovávala Brandona. Ale Emily si počínala skvele. Bolo jasné, že Boh pôsobí. Potichu, v skrytosti, v jej srdci aj v našich srdciach. Emily po skončení strednej školy pracovala ako kaderníčka a pomáhala živiť Brandona i seba. Keď mal Brandon jedenásť rokov, presťahovali sa do vlastného bytu a ona naďalej rástla ako milujúca matka.

 

„Je preč“

V júli 2005 mi Emily zavolala, aby som prišla do nemocnice. Brandon, vtedy už dvadsaťjedenročný muž, sa zranil na stavbe. Spýtala som sa, či si zlomil ruku alebo nohu. „Nie, mami, prosím, príď!“ „Potrebuje ísť na operáciu?“ „Nie, mami… zomrel.“

Emilino dieťa, môj drahocenný vnuk, až po krk zasypala a rozdrvila zemina, keď sa prepadla priekopa, v ktorej pracoval. Podarilo sa im ho dostať do nemocnice, ale počas operácie zomrel.

„Pane, kde si?“ zvolala som. Moja dcéra trpela a ja som to nemohla nijako zmeniť. Nielenže som prišla o vnuka, ale cítila som sa taká bezmocná, keď som sa pozerala, ako moja dcéra trpí. Prišla mi jeho odpoveď: „Som tu a nikdy ťa neopustím.“

 

Stretnutie s Máriou

Emily jej cesta trúchlenia priviedla na niekoľko týždňov do zariadenia, v ktorom každý večer trávila polhodinu v modlitbe. Nedokázala si spomenúť na modlitby z mladosti, a tak niekoho požiadala, aby jej napísal na papierik Zdravas’.

Počas týchto týždňov sa Emily akýmsi spôsobom „stretla“ s Pannou Máriou. Nadviazala s ňou vzťah ako s matkou, ktorá tiež prišla o svojho jediného syna. Som presvedčená, že tento vzťah bol rozhodujúcim prvkom v uzdravení zlomeného srdca mojej dcéry. Emily sa dodnes snaží znášať svoju stratu tak ako Mária: s Božou milosťou a silou. Mária urobila pre moju dcéru niečo, čo som ja nemohla urobiť.

Pokiaľ ide o mňa, istý čas som sa cítila ďaleko od Boha. Verila som, že je stále tu a drží ma, ale odolávala som túžbe spojiť sa s ním, pretože som dokázala len plakať. Časom som pochopila, že to nebol Boží zámer, že Brandon takto zomrel; mohla za to to ľudská chyba. Boh vedel, že sa to stane, ale nezavinil to. Tieto pravdy ma posilňovali. Napokon som sa opäť dokázala obrátiť k Pánovi a pocítiť jeho blízosť.

 

Závislosť od Pána

Život nie je vždy jednoduchý. Vo svete je prítomný aj hriech a týka sa každého z nás. Viem však, že Boh je vždy so mnou, dokonca aj pri tragických udalostiach. Zavolal ma po mene a nikdy ma neopustí.

Spolieham sa na to.